Predtým mal v obľube ľudí prepustených z práce a nezamestnaných, dnes sú to ľudia bez domova. Kaurismäki je na Berlinale stálym hosťom už od osemdesiatych rokov. Postupne sa prepracoval do vyšších a žiadanejších programových sekcií, teraz je so svojím novým filmom dokonca v medzinárodnej súťaži. V roku 2002 sa dostal aj do súťaže MFF v Cannes, aj keď vždy tvrdil, že to v Cannes nenávidí. Za film Muž bez minulosti získal v Cannes Grand Prix a teraz môže podobnú cenu dostať v Berlíne.
Hrdinami jeho filmov sú pijani, fajčiari a ľudia bez budúcnosti. Kaurismäki o nich točil na začiatku svojej kariéry dva filmy ročne, teraz točí o podobných hrdinoch, ale s dlhšími odmlčkami. Bráni sa tým, že hovorí, že jeho filmy aj tak nikoho nezaujímajú. V jeho filmoch sa jazdí buď sovietskymi Volgami alebo starými americkými Cadillacmi. V jednom zo staručkých Cadillacov jazdí aj Kaurismäki na filmové festivaly.
Hrdinami sú utečenci
V jeho novom filme Na odvrátenej strane nádeje (The Other Side of Hope) prichádza do Fínska sýrsky utečenec na uhoľnej lodi z Poľska, odkiaľ ho vyhnali náckovia. Lode sú vo všetkých Kaurismäkiho filmoch symbolické. Lode, to sú vlastne ľudia. Ľudia bez stáleho prístavu, stále v pohybe. Paradoxné je, že sám režisér je odporca globalizácie, je to milovník lokálnych kultúr a domnieva sa, že pokrok techniky sa mal zastaviť na faxe. Melancholický a smutný režisér sa postavil vo svojom novom filme jednoznačne na stranu sýrskeho vydedenca Khaleda (hrá ho Šervan Haji) podobne ako vo svojich predchádzajúcich filmoch fandil outsiderom iného druhu.
Na odvrátenej strane nádeje je druhý film z jeho tzv. Trilógie z prístavných miest (prvý je Le Havre, film, v ktorom čistič topánok schová malého afrického utečenca). V poňatí režiséra je človek vlastne stále na úteku, podobne ako bol baník menom Taisto vo filme Ariel (1988) a ekonomická kríza západného sveta je trvalá a prehlbuje sa. Iných hrdinov ako utečencov Kaurismäki vlastne nepozná.
V Kaurismäkiho novom filme sa Sýrčan - vyzerá ako čert z rozprávky - prekvapivo hneď na začiatku ide udať na políciu a požiadať o azyl. Policajní úradníci nepôsobia zle, skôr nekompetentne a nepatrične. To isté platí o sociálnych pracovníkoch, ktorí vyzerajú ako z iného sveta. Snažia sa pôsobiť profesionálne, ale na dne je cítiť akýsi smútok z práce, ktorú musia robiť. Khaledovi nakoniec pomôže iracký utečenec, ktorý uspel v imigračnom konaní, pretože "vyzeral šťastne a netváril sa melancholicky".
V druhej dejovej linke predá obchodný cestujúci Wikström (hrá ho hudobník a herec Sakari Kuosmanen) svoj sklad košieľ, vyhrá cez noc v pokri a kúpi si za to reštauráciu, kde je na jedálničku len sleď a pivo a skoro nikto tam nechodí. "Budú tam chodiť bohatí študenti," presvedčuje Wikströma realitný maklér. Domov obchodníka nič neťahá, jeho ženu vidíme len na začiatku, ako sedí v jedálni za kaktusom a pije vodku. Wikström jej hodí na stôl snubný prsteň a odíde. Pripomína tým iného obľúbeného herca Kaurismäkiho filmov - ním bol dlhé roky Matti Pellonpää, tiež hudobník a herec, ktorý zomrel na infarkt vo veku 44 rokov. Hral vo filmoch Ariel aj Leningradskí kovboji idú do Ameriky, ktoré patria k majstrovským snímkam režiséra.
Aj keď Sýrčan je nakoniec z Fínska vypovedaný do "bezpečnej Sýrie", pred núteným odletom utečie a zakotví vo Wikströmovej reštaurácii. Wikström sa ho ujme, zrejme preto, že je práve taký neúspešný a osamelý ako utečenec. Aj keď to nevyzerá, že by chcel robiť v pohostinstve veľké obchody, reštauráciu zmení najprv na japonskú a potom na indickú. Ázijským zákazníkom kuchár pripraví také veľké porcie wasabi, že všetci radšej utečú. Sýrčan v úlohe pikolíka pôsobí na rozdiel od ostatných dôveryhodne: oblečie sa raz do kimona, druhýkrát do sarongu. Ku šťastným okamihom jeho fínskeho života patrí okamih, keď sa nájde jeho sestra, ktorá uviazla cestou na sever v Litve.
Berlínske standing ovation pre režiséra
K horúcemu a melodramatickému deju hrajú pouličné a barové kapely, raz folk, druhýkrát rock a tretíkrát soul. Nikto z hrdinov sa nehodí do situácií, v ktorých je nútený vystupovať, ľudia si nemajú čo povedať, ale medzi Wikströmom a Khaledom vznikne predsa len priateľstvo. Vo filme sa hovorí v krátkych vetách, niektorí hrdinovia nehovoria vôbec. Jediné dve postavy prichádzajúce z tohto sveta sú traja mladí technici, ktorí pre Khaleda falšujú doklady.
Kaurismäki bol v Berlíne prijatý s ováciami v stoji a inak ponurý režisér sa pritom dokonca usmial. Svoj nový utečenecký film venoval zosnulému fínskemu filmovému historikovi Petrovi von Baghovi, čo je tiež v kinematografii neobvyklé. Na tlačovej konferencii nemlčal, ako je jeho zvykom, ale hovoril o Európe, utečencoch a ľudskosti. Novinári si pritom iste spomenuli na Kaurismäkiho tlačovky, pri ktorých buď mlčal, alebo rozdával pivo. Režisér teraz v Berlíne povedal s príznačnou dávkou zveličenia, že svojím filmom chce zmeniť svet.
Na otázku, prečo je v jeho filme toľko hudby, odpovedal, že preto, že on sám nemá hudobný sluch. Avšak na tému utečenci sa vyjadril celkom jasne: "Duchovná podstata Európy spočíva v súcite. Vo Fínsku sme prijali veľa utečencov, ale zrazu ich berieme ako nepriateľov. V Európe nevidím žiadny kultúrny obrat, ktorý by vznikol kvôli utečencom. Môžeme tu postaviť múry, ale tým sa imigrantom neubránime, skôr len skryjeme vlastné zločiny. "Kaurismäkiho film je úsporný, vtipný a na rozdiel od všetkých jeho predchádzajúcich filmov tú nehrá pes. Svet jeho hrdinov je možno trochu čudný, posunutý, ale je to v zásade svet, ktorý zodpovedá realite, aspoň tej, akú vidí režisér. Teda realite, kde chýba súcit, humanizmus a medziľudské hodnoty.