Vyštudoval výpočtovú techniku v Bratislave, ale viac ho zaujímala literatúra. Štyri mesiace po revolúcií založil v Bratislave kníhkupectvo Artforum, píše o Vladimírovi Michalovi Judita Matyášová z portálu lidovky.cz.
Vladimír Michal, rodák z Banskej Štiavnice, dostal od českého ministra zahraničných vecí Lubomíra Zaorálka ocenenie Gratias agit. Prestížna cena sa udeľuje osobnostiam za to, že šíria dobré meno Českej republiky v zahraničí.
Názov vášho kníhkupectva sa viaže k Artforu, ktoré funguje v Prahe ako komunitné centrum, kde sú dostupné zaujímavé knihy a kde sa konajú kultúrne podujatia. Ako ste prepojení?
Pred rokom 1989 sme boli taká neoficiálne firma z obývačky. Pozývali sme k sebe domov kamarátov a známych, často sa u nás konali literárne alebo hudobné stretnutia. Keď po revolúcii opadlo cinkanie kľúčov, došlo mi, že konečne môžeme organizovať tieto akcie legálne. Lenže sme ich z niečoho museli financovať, a tak mi napadlo, že otvoríme kníhkupectvo a z predaja kníh budeme dotovať koncerty alebo divadelné predstavenia. Pôvodne sme fungovali ako bratislavská pobočka pražského Artfora, ale čoskoro sme pochopili, že to je administratívne príliš zložité, a tak sme sa osamostatnili.
V 90. rokoch vzniklo aj zaniklo mnoho obchodov. Čím ste sa vtedy chceli odlíšiť?
Povedali sme si, že budeme predávať kvalitné knihy. Lenže kvalitu každý vníma veľmi subjektívne, a tak som vymyslel náš slogan: Artforum - dobrodružstvo myslenia. Sme také knižné lahôdkarstvo, kde sa nemusíte prehrabávať haldami kníh, ale viete, že u nás vždy nájdete niečo zaujímavé a kníhkupec vám vždy bude vedieť poradiť. Tým sa líšime od veľkých predajní, kde vám maximálne povedia, na ktorom z regálov je kniha, ktorú hľadáte, ale nič viac sa väčšinou nedozviete.
Začínali ste ako kníhkupec, ktorý mal v ponuke české aj slovenské knihy. Ako vás ovplyvnil rok 1993, keď sa republika rozdelila?
Bral som to ako podraz. Tí dvaja páni sa dohodli, nezaujímal ich názor ľudí v Čechách ani na Slovensku. Pre mňa ani pre moju ženu Janu, ktorá so mnou vedie kníhkupectvá, oficiálne rozdelenie vlastne neexistuje. My sme nikdy nerozlišovali, či je dobrá kniha písaná po česky alebo po slovensky. Pohybujeme sa v česko-slovenskej komunite už mnoho rokov, do Prahy jazdíme niekoľkokrát mesačne. Najhoršia bola tá byrokracia, ktorá po rozpade nastala. Prišiel som do Prahy a každý nakladateľ mi musel podpísať colné vyhlásenie, že mi predal trebárs päťdesiat kníh. Potom som sa šiel postaviť do rady na colnici v Prahe, niekedy som colníkom musel ukázať aj škatule plné kníh. Potom som ich naložil do auta, na Morave vyložil na colnici, ďalšie papierovanie, potom som prešiel autom päťsto metrov a procedúra sa začala nanovo. Posledná etapa bola na colnici v Bratislave.
Vyvíja sa v priebehu rokov záujem slovenských čitateľov o českú literatúru?
Predtým boli slovenskí a českí autori rovnocenní, Pavel Vilikovský bol rovnako známy ako Ludvík Vaculík, ale postupne sa to zmenilo. Teraz je problém nájsť informácie o českých autoroch na Slovensku. V našich médiách sa o literatúre skoro vôbec nepíše. Nemáme ani jeden televízny program o knihách, v novinách nie sú literárne rubriky. V tomto smere je Česko na tom omnoho lepšie ako my. My sa snažíme propagovať českých autorov, mali sme u nás Tomáša Halíka alebo Martina C. Putnu, na oboch bolo úplne narvané. Veľmi aktívne je České centrum v Bratislave, ktoré organizuje happening Noc literatúry, kde slovenskí herci čítajú úryvky z českých i zahraničných kníh. České centrum nám tiež pomáha s prípravou akcie Česi, vitajte, ktorú vymyslela slovenská prozaička Monika Kompaníková. Pravidelne si pozýva hostí z českých literárnych kruhov, ale to je vlastne všetko.
Prečo si myslíte, že sa literatúre venuje tak málo priestoru?
Slovenskí novinári asi potrebujú vždy nielen informáciu o knihe, ale aj nejaký škandalózny príbeh - ktorý my proste neponúkame. V roku 2010 sme sa dozvedeli od jedného nášho literárneho agenta, že by nám mohol sprostredkovať odkúpenie práv na vydanie nepublikovanej prvotiny Jacka Kerouaca More, môj brat. Vydali sme tú knihu ako vôbec prví na svete. Vyšli o tom články v českých novinách, bolo to aj v Českej televízii, ale na Slovensku nič.
Ako by sa dal záujem o knihy podporiť?
Snažím sa podporovať ostatné malé kníhkupca na celom Slovensku, aby vedeli, čo je zaujímavé na trhu. Keď pozveme zahraničného autora, "ponúknem" ho kolegom v regiónoch a ide na také menšie turné. Artforum má na Slovensku päť pobočiek, napríklad v Žiline alebo v Košiciach, ale spolupracujeme aj s ďalšími. Pred tromi rokmi mi napadlo, že by nám všetkým pomohlo, keby sme sa navzájom informovali o knižných novinkách. Dvakrát ročne preto vydávame noviny Čo Čítať?, sú tam odporúčania od kníhkupcov, nakladateľov a spisovateľov z celého Slovenska. Nájdete tam nielen knihy pre dospelých, ale aj pre deti, napríklad z českého vydavateľstva Baobab. Verím, že aj tá najmladšia generácia by vďaka knihám mohla vnímať češtinu ako blízky jazyk, o ktorý by bola škoda sa ochudobniť.
To mi pripomína, ako som v bežnom bratislavskom kníhkupectve videla veľa českých kníh, ale v Prahe sa slovenské knihy skoro vôbec nedajú zohnať.
Obávam sa, že slovenčina v Česku je už bohužiaľ stratená. Dúfam, že sa toto nestane na Slovensku. My bývame na predmestí Bratislavy a tam majú v každej druhej trafike české noviny, ale v centre Prahy som slovenský denník nikde neobjavil. Zvláštne je, že ani v pražskom hoteli nebolo na výber. V televízii mali nemecké a francúzske programy, ale slovenský ani jeden. Možno si za to môžeme tak trochu sami aj my Slováci. V Prahe je Slovenský kultúrny inštitút, a čo som počul, tak príliš aktívny nie je. Myslím si, že chýba dlhodobá podpora slovenskej kultúry v Česku. Asi sa to už nikdy nevyrovná, že Česi budú čítať slovenské knihy tak ako my na Slovensku čítame tie české, ale určite by sa dalo zlepšiť to povedomie.
Artforum vediete už 26 rokov. Ako sa v posledných rokoch mení knižný trh?
Zhruba pred desiatimi rokmi pribudlo na Slovensku niekoľko veľkých knižných "supermarketov" a pár menších kníhkupectiev sa kvôli tomu muselo zatvoriť alebo sa preorientovali na internetový predaj. Prial by som si, aby v každom väčšom meste bolo kníhkupectvo, ktoré nie je len o nákupe a predaji kníh, ale funguje aj ako komunitné centrum. Takto sme vybudovali sieť svojich pobočiek. Ozývali sa nám ľudia z Pezinka alebo Prešova, že u nich chýba obchod s kvalitnou literatúrou, tak sme sa dohodli a vznikla taká „guerillová franšíza“. My máme nielen kníhkupectvá, ale aj vydavateľstvá, podieľame sa na webe medziknihami.sk.
Nedávno ste získali cenu Gratias agit za svoju dlhoročnú propagáciu českej kultúry. Čo pre vás znamená?
Veľmi ma to potešilo a som rád, že stále udržiavame kontakty. Pred rokmi som dostal tip na tlačiareň v Českých Budejoviciach. Vydávame u nich desať až pätnásť titulov ročne a tá tlač je taká kvalitná, že získali už päťkrát ocenenie Najkrajšia kniha roka na Slovensku. Tak to je pre mňa najlepší dôkaz, že tá česko-slovenská spolupráca vlastne nikdy neskončila.
Kto je Vladimír Michal
Narodil sa v roku 1961 v Banskej Štiavnici. Je absolventom Elektrotechnickej fakulty v Bratislave. Vo februári 1990 spolu s priateľmi založil priestor Artforum, kde organizoval koncerty, divadelné predstavenia alebo literárne čítania. V centre Bratislavy otvoril kníhkupectvo, ktoré má dnes pobočky už aj v Košiciach, Banskej Bystrici, Žiline a Pezinku. Založili aj vydavateľstvá, internetový obchod a literárne noviny.