Český hudobný fenomén v HN: Našli sme sa na internete a vyšlo to

Skupina Slza, ktorú tvorí Lukáš Bundil a Petr Lexa, sa síce objavila len pred dvoma rokmi, ale tento rok už zbierala ceny a nominácie na český Objav roka. Ich klipy majú milióny videní na YouTube a takisto sa darí aj albumu Katarze. Minulý týždeň mali koncert v Bratislave. A uspeli.

Z vašich troch nominácií na nedávnom vyhlasovaní českých hudobných cien Anděl nakoniec nevyšla ani jedna. Nemôžem sa nespýtať: Ani slzu ste nevyronili?
Lukáš: Existujú dve ceny. Buď hlasujú fanúšikovia alebo odborná akadémia. Keď sa u nás umelec stane rýchlo populárny, berie to akadémia trochu s odstupom. Česká scéna je v tomto konzervatívnejšia – pohybujem sa na nej viac ako desať rokov a viem to. Ale nie je na tom nič zlé, proste to tak je. Takže nás milo prekvapilo už len to, že sme sa ocitli v nomináciách. A tí, ktorí vyhrali, si to zaslúžili.
Petr: Takže nevyronili sme ani slzu.

Ako sa vám zatiaľ v tom českom šoubiznise páči?
Petr: Páči. Robíme hudbu, ktorá nás baví.

Ako vlastne vznikol názov vašej kapely?
Petr: Kritériom bolo, že to bude jedno slovo. Naše pesničky sú emócie, veselé i smutné, a hľadali sme slovo, ktoré vyjadruje oboje. A slza môže byť z radosti i smútku.
Lukáš: Ďalším kritériom bolo, že sme česká kapela, tak budeme mať český názov. Chceli sme, aby bol úderný. Predstavoval som si, že som na festivale a vyhlasujú to meno. A ja stojím dole v publiku a ako to znie. Takže Slza.



Čo ste robili pred Slzou?
Petr: Ja som študoval angličtinu a španielčinu na juhočeskej univerzite a robil divadlo. Spievať som začal až niekedy v šestnástich.
Lukáš: Odmalička som hral na gitare, ale nebavilo ma to. Poriadne som začal hrať až na gympli, kde som si konečne uvedomil, čo by som chcel robiť. A potom už som cvičil stále. Prišiel som zo školy, zavrel sa v izbe a hral celý deň.

A snívali o vlastnej kapele?
Lukáš: Vôbec nie. Vždy som chcel byť sprievodný gitarista, to bol môj sen. Som z Ašu. Začínal som v lokálnych kapelách, potom šiel na vysokú školu do Prahy a postupne sa dostal do kapely Xindl X ako sprievodný gitarista. Keď som si splnil tento svoj sen, prirodzene som dospel k tomu, že by som chcel robiť aj svoje veci. Mať svoju kapelu a robiť veci podľa seba.
Petr: A ja? Som vo všetkom samouk. Začínal som s bicími. Na gympli sme mali dokonca kapelu a hľadali sme speváka, čo je vlastne celkom vtipné. Spievať som začal až neskôr a na hodiny spevu som začal chodiť až pred tromi rokmi, keď sme sa dali dokopy s Lukášom.



A ešte predtým ste prešli aj niekoľkými talentovými súťažami...
Petr: Áno, veľmi o tom však nehovorím. Som rád, že je vidieť, že to ide aj inak. A tiež preto, že si občas ľudia spoja tieto súťaže s tým, že som práve vďaka nim tam, kde som teraz. Lukáš sa mi však ozval, bez toho, aby tušil, že som sa zúčastnil na nejakých súťažiach. Bol som v SuperStar, a nie že by sa im to úplne nepáčilo, ale pozitívna reakcia to nebola. V Hlase Česko Slovenska som sa dostal medzi prvých dvadsaťštyri.
Lukáš: Mimochodom, aj po relatívne dlhom čase, keď sme mali vydané dva single, hrali nás rádiá a robili sme veľké koncerty, nám ľudia písali, že by sme sa mali prihlásiť do talentovej súťaže. Ukazuje to na trochu zmätenú mieru hodnôt. Že si veľa ľudí neuvedomí, že byť v úspešnej kapele je viac než ísť do speváckej súťaže.

Ako vás teda Lukáš vlastne objavil?
Petr: Vďaka YouTube, kam som nahrával svoje prerábky rôznych zahraničných pesničiek. Kúpil som si na to doma základné nahrávacie štúdio. A Lukáš, ktorý mal už v hlave kapelu, hľadal speváka, narazil na môj YouTube a ozval sa mi. O týždeň neskôr sme sa zišli v Prahe a o ďalší týždeň v štúdiu.

Aké to bolo, keď ste sa videli prvýkrát? Prvý dojem...
Petr: Asi som bol trochu odťažitý. Predsa len človek, ktorý sa mi ozve cez Facebook... Nevedel som, do čoho idem. Ale Lukáš mi poslal demo svojej pesničky, nech si to vypočujem, a ja som si hovoril, že je to dobré. Že by ma to bavilo. A keď mi povedal svoje predstavy, vedel som, že chcem robiť to isté.
Lukáš: Pri mnohých ľuďoch predtým sa nepretínali všetky pre mňa dôležité veci. Niekto bol dobrý spevák, ale zase bol nespoľahlivý. U Petra som od začiatku vedel, že tam všetko spoločne je. Komunikácia prebiehala bez problémov.

V čom ste rozdielni?
Petr: Ja som extrovert a Lukáš introvert.
Lukáš: Nedokážem si predstaviť, že robím napríklad také veci ako on, ako Hoggy.

Hoggy je Petrovo alter ego na YouTube, teda niečo ako český GoGo, aj sa poznáte. Máte teda potrebu byť videný?
Petr: Odmalička mám potrebu sa verejne ukazovať. V šiestich rokoch som už hral divadlo, recitoval. Tie prerábky pesničiek som dal na YouTube z podobného dôvodu. A videá nakrúcam tiež odmalička, keď YouTube ešte ani neexistoval. Dlho to nesledoval vôbec nikto. Maximálne tak nejakých desať ľudí na jedno video. Ale po tom roku a pol to zrazu vyletelo, až potom som narazil na to, že existujú nejakí youtuberi. Nechcel som zarábať peniaze, len ma to bavilo. Ľudia si to podľa mňa nespájajú, videá a hudba, to sú oddelené svety. Hoggy je také moje prehnané ja. Všetko je tam zveličené. Bláznivejšie... Hudba je priorita.



Takže to chvíľku trvalo. So skupinou Slza to bolo naopak. Vydali ste prvý singel a už to išlo...
Lukáš: Ale ono to nešlo len tak samo. To tak len vyzerá, že sme vystrelili z ničoho nič. Respektíve Slza ako taká áno, ale ja som predtým chodil ako gitarista roky po kluboch, kde sme hrali pre pár ľudí a robil som to preto, že ma to bavilo. Za úspechom Slzy stojí táto osobná história a náš prirodzený vývoj. Než sme vypustili prvý singel, rok a pol sme všetko pripravovali. Snažili sa vyvarovať chýb, ktoré ma poučili v minulosti.