Naveed Jamali donášal celé tri roky Rusom na Američanov. Vymieňal USB kľúče s tajnými technickými údajmi za obálky s peniazmi, zapredával svoju milovanú vlasť za stolmi v hlučných reštauráciách a na tichých parkoviskách. Alebo si to aspoň Rusi mysleli. V skutočnosti bol tento mladý americký civilista dvojitým agentom a v utajení pracoval pre FBI. Studená vojna sa neskončila. Len sa zdokonalili technológie.
Ako chytiť ruského špióna je jedinečný príbeh o tom, ako nevinné dobrodružstvo jedného zanieteného mladíka prerástlo do skutočnej operácie americkej kontrarozviedky. Naveed nemal dovtedy so špionážou nijaké skúsenosti. Všetko, čo vedel o práci v utajení, pochytil z televíznych seriálov či repríz kultových špionážnych filmov. Napriek tomu v úsilí získať skúsenosti potrebné na prijatie do dôstojníckeho programu amerického námorníctva presvedčil Rusov aj FBI, že sa mu dá veriť.
S využitím šarmu, ľstivosti aj za obrovskej dávky naivity bol nielen vyrovnaným súperom veterána ruskej rozviedky, ktorého úlohou bolo lákať nových spolupracovníkov na americkej pôde, ale nakoniec prešiel cez rozum jemu aj jeho nadmieru zvedavým nadriadeným.
Popritom sa Jamalimu a agentom z FBI podarilo poodkryť špionážnu činnosť ruskej misie pri OSN v New Yorku a zaznamenať pre USA dôležité body v rastúcom napätí medzi Washingtonom a Moskvou. Strhujúco zábavné rozprávanie má spád filmu a senzačnosť večerných správ. Ako chytiť ruského špióna, príbeh o výzvednej službe, ktorý sa naozaj stal, vyšiel knižne v desiatke krajín a spoločnosť 20th Century Fox už kúpila práva na filmové spracovanie.
HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky Ako chytiť ruského špióna:
Pevne som zovrel volant a zabočil k parkovacej garáži. Tak hlasno mi búšilo srdce, až som sa bál, či ho nezačuje aj Oleg na sedadle spolujazdca.
„Zvládaš to?“ spýtal sa svojou bezvýraznou upätou angličtinou.
„Pravdaže,“ zaklamal som.
Bol netypicky chladný začiatok apríla, ale rovnako netypická bola aj jasná ranná obloha. Písal sa rok dvetisícosem, uplynuli takmer dve desaťročia, odkedy padol Berlínsky múr a studená vojna sa uchýlila do učebníc dejepisu. Sedeli sme v čiernom osemvalcovom Jeep SRT8 s objemom 6,1 litra a výkonom 425 koní; boli sme nenápadní ako tehla, keď preletí sklenou tabuľou.
Dva roky som čakal na tento deň. Ted a Terry, moje spojky z FBI, ma naň pripravovali takmer šesť mesiacov. Čo odpoviem, keď sa ma Oleg spýta, koľko chcem peňazí? Čo urobím, keď na mňa vytiahne zbraň? V poslednom čase nám to trochu škrípe. Agenti už pre mňa viac urobiť nemohli. Napriek tomu mi vytrvalo pripomínali: „Musíš byť pripravený rozmýšľať za pochodu.“
A čo tým chceli povedať? Rozmýšľať o čom?
Keď som zaparkoval pred starou tehlovou budovou, Oleg na mňa uprel zrak. Vedel som, že aj preňho je to významný deň. Dokumenty, ktoré som mu sľúbil – prevádzkové príručky pilotnej kabíny dvoch najdôležitejších bojových lietadiel amerického námorníctva –, síce nepodliehali najvyššiemu utajeniu, ale na Amazone či eBayi by ste ich nekúpili. Obsahovali technické smernice a postupy, na ktoré sa spoliehali americkí piloti v Iraku a Afganistane. V tých dvoch hrubých modrých šanónoch bolo všetko, čo pilot potrebuje vedieť, skôr než si sadne do kabíny lietadla.
Nepochyboval som, že získanie takých materiálov rozprúdi Olegovu ruskú fantáziu. Dokážu však viac než to. Pomôžu mu presvedčiť vyššie postavených moskovských byrokratov, že v New Yorku získal potenciálne cenný kontakt, civilného amerického občana na správnom mieste a s prístupom k vojenskej dokumentácii Spojených štátov. Bol som presne ten typ amerického agenta, po akých prahli Rusi zvedaví na cudzie štátne tajomstvá, človek s motiváciou a technickými znalosťami splniť ich požiadavky.
„My dvaja sme skvelý tím,“ povedal Oleg.
Oba šanóny som mal v kartónovej škatuli v kufri druhého auta, Corvetty Z06, ktorú som zaparkoval v obrovskej parkovacej garáži v tichej zastrčenej uličke predmestia Westchester County, čosi vyše tridsať kilometrov od New Yorku. Škatuľa bola priťažká, aby som ju so sebou vláčil niekam do reštaurácie alebo kaviarne, v akých sme sa s Olegom zvyčajne stretávali. Preto sme spoločne vymysleli alternatívny plán. On pôjde vlakom Metro-Sever zo stanice Grand Central. Ja za ním prídem na stanicu v Hastings-on-Hudson. Garáž stála dve ulice odtiaľ po prúde rieky.
„Mohol by si slušne zarobiť,“ poznamenal Oleg, keď som vyťukal kód do číselníka na stene garáže a rozhrkotali sa kovové lamely.
„Čo je to slušne?“ spýtal som sa.
„Vieš, tá corvetta, čo si na ňu taký hrdý...“
„Čo s ňou?“
„Mohol by si si takých kúpiť desať.“
Rýchle americké autá, to bolo moje.
Vošiel som džípom do studenej a tmavej garáže. No len čo som zažal svetlá, zbadal som dlhé rady zaparkovaných vozidiel. Drahé športiaky zakryté plachtami s iniciálami majiteľov: Mustang, Lotus, Porsche, pestrý výber značiek Mercedes a BMW; všetko víkendové autá zámožných ľudí. Parkovalo tu veľké vozidlo odťahovej služby a niekoľko staromódnych hasičských áut. Aj v slabom svetle som videl lesknúce sa červené kapoty hasičských veteránov.
V sklade bolo ticho ako v hrobke. Zdalo sa, že sme v ňom sami.
Pokračoval som v ceste a Oleg sa rozhliadal napravo, naľavo aj za nás. Čo čakal? Že sa na nás vyrúti svorka agentov FBI? Alebo chlapi zo Specnazu, jednotky osobitného určenia ruskej spravodajskej služby GRU? Chápal som, že je ako na ihlách. Sám som bol. „Mám auto na konci tohto radu vpravo,“ oznámil som mu čo najpokojnejším hlasom. V stávke bolo veľa pre nás oboch, nemohol som si dovoliť zlyhať.
Vtedy sa ozval strašidelný kvílivý zvuk. Zhíkol som, Oleg stuhol. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, odkiaľ k nám dolieha poplašný signál. Nevedno prečo sa spustil alarm zariadenia na detekciu radarov.
Ponáhľal som sa ho vypnúť, ale nenašiel som tlačidlo, kde malo byť. Doriti, tá vecička vedela ziapať! Navrhli ju tak, aby ju bolo počuť aj na rušnej diaľnici s otvorenými oknami alebo so zapnutou klimatizáciou a hučiacimi reproduktormi. V zavretom džípe idúcom päť kilometrov za hodinu po tichej predmestskej garáži hlásič vrieskal ako najatý. Po niekoľkých sekundách zúrivého hľadania, ktoré sa zdali ako hodina, som konečne nahmatal správny gombík. „To nič,“ upokojoval som Olega. „To je len detektor radarov.“
Naozaj som nevedel, prečo začal vystrájať. Možno ho spustil môj ukrytý diktafón. Možno mal niečo na sebe aj Oleg. Ktovie. Rozhodne som ho nechcel vyplašiť.
„Už sme tu,“ vyhlásil som s úľavou, že je opäť ticho.
Dostať sa k prevádzkovým príručkám bolo oveľa ľahšie, než som predpokladal. Stačilo urobiť si výlet na Long Island s niekoľkými dobre premyslenými klamstvami v rukáve. Ted a Terry ma priviezli pred sídlo jedného veľkého dodávateľa ministerstva obrany a poslali ma dnu samého. Prívetivému recepčnému som sa predstavil ako zástupca malej počítačovej firmy, ktorá vyvíja digitálny databázový systém, a povedal som, že potrebujem zopár dokumentov na testovacie účely. Opýtal sa len: Ktoré konkrétne?
NATOPS, stálo na modrých šanónoch. Štandardizácia prevádzkových a výcvikových postupov námorného letectva. „Kto chce chytiť špióna, musí si aj sám trochu zašpehovať,“ vysvetlil mi Terry nevzrušene cestou späť.
Teraz som mal tie materiály odovzdať priamo Olegovi, ktorému sa opäť upokojil dych. S maximálnou opatrnosťou som zaparkoval vedľa čiernej Corvetty.
„Najprv by som ťa chcel požiadať,“ začal Oleg, „aby si si vypol telefón.“
„Mám si vypnúť telefón?“ odvetil som neveriacky. „Keď myslíš.“
Doteraz ho také niečo netrápilo. Vedel som, že sa bojí, či si ho mobilom nenahrávam. A bál sa oprávnene, len zariadenie netrafil. Preto som ochotne vypol telefón, ba nielen to, otvoril som dvere, letmo sa rozhliadol, či nie je niekto nablízku, a položil som ho na strechu elegantného čierneho BMW M6 vedľa nás.
„Spokojný?“ spýtal som sa Olega.
„Vďaka,“ odpovedal.
Zložil som skúšku.
„Chceš si to pozrieť?“ opýtal som sa ho. Oleg vystúpil z auta a postavil sa vedľa mňa za Corvettu. Otvoril som batožinový priestor. Prevádzkové príručky boli tam, kde som ich nechal.
Oleg na ne chvíľu mlčky hľadel. Potom vzal obe do ruky, aby sa utvrdil, že ho neklame zrak. Jedna patrila k stíhačke F-14 Tomcat. Druhá bola určená pilotom lietadla včasnej výstrahy E-2 Hawkeye.
Najprv venoval pozornosť stíhačke F-14. Ako listoval stránkami, na jednej z nich som zazrel nákres palubnej dosky lietadla. Okrem nej aj niekoľko schematických diagramov, rozličných grafov a tabuliek. Kresby sa striedali s riadkami hustého sivého písma. Oleg na ne zízal ako hypnotizovaný.
„Nechceš si sadnúť do auta a prejsť si to dôkladnejšie?“ navrhol som mu.
Prikývol.
Vybral som kartónovú škatuľu z batožinového priestoru Corvetty a položil som ju na betón. Potom som zdvihol pravú ruku, že zavriem kufor.
Neviem, kde som bol mysľou. Alebo či som vôbec premýšľal. Rozhodne som však nevenoval pozornosť tomu, kde presne má Oleg hlavu.
„Auuuu!“ zvreskol.
Vlastnou nešikovnosťou som ho udrel dverami batožinového priestoru do hlavy. Hrôzostrašne to zadunelo, keď kov narazil o kosť, a vzápätí sa ozvali dva ďalšie hlasné výkriky: „Auuuu! Eeeeej!“
Zbehlo sa to tak rýchlo, že som nestihol vymyslieť, čo robiť.
Vedel som len, že som vyviedol riadnu hlúposť. V najhoršej možnej chvíli. Práve keď sme z pozície utajených agentov prechádzali do operačnej fázy. Práve keď sa mu okolo krku začala sťahovať slučka. Práve keď sa mi v ňom podarilo vyvolať dojem, že mi môže dôverovať. Keď som mu dokazoval, aký viem byť užitočný. Spoločne sme robili zásadný krok do veľkého sveta špionáže – a ja ho tresnem do hlavy dverami od kufra.
Sklonil som sa k nemu, aby som zistil, ako veľmi som ho udrel, a hlavou mi vírili príšerné myšlienky.
Možno som práve zničil celú operáciu. Dokaličil som vysokého ruského diplomata. Určite si bude myslieť, že som sa ho pokúsil zabiť. Všetko sa nahrávalo. Čo ak Oleg už nebude nikdy chcieť spolupracovať s takými ako ja?
Pripravené v spolupráci s:
