StoryEditor

Rok 2400. Za narodenie dieťaťa sa platí vlastnou smrťou

27.04.2015, 17:48
Autor:
stlstl

Píše sa rok 2400. Vďaka technickému pokroku a rýchlemu napredovaniu civilizácie sa konečne splnil sen ľudstva: človek oklamal starnutie a stal sa nesmrteľným! Človek porazil smrť! No nikdy nie je nič biele alebo čierne, a Európa je preľudnená. Zmenil sa na gigantický megapolis, kde je málo priestoru na život, lesy či lúky sú už len dávnou spomienkou a súčasťou umelých parkov a chránených rezervácií. Na každom kroku stoja mrakodrapy, vystavané na základoch európskych miest...

Do takéhoto sveta vstupujeme na prvých stranách nového hitu ruského autora Dmitrija Glukhovskeho Budúcnosť.

Situáciu s preľudnením preto treba podriadiť prísnej kontrole.  
Všetkým vládne tzv. Strana nesmrteľnosti a tá prichádza s riešením. Zavádza brutálny Zákon voľby. Rozmnožovanie je prísne kontrolované a obmedzované. Z najzákladnejšieho inštinktu človeka – plodenia a zachovania vlastného rodu – sa tak stáva najťažší zločin. Za dieťa sa platí vlastnou smrťou – dotyčnému vpichnú urýchľovač starnutia a protizákonne splodeného potomka odvedú do internátu.

Jan Nachtigal je príslušníkom zvláštnej jednotky ministerstva bezpečnosti, ktorá prísne stráži najvyšší zákon. Jeho úlohou je pátrať po nelegálnych deťoch s odhaľovať nenahlásené tehotenstvá. Práca má preňho zmysel. Jan nechce veľa, iba trochu lepší plat a väčšie obydlie.

Jedného dňa má však odstrániť teroristu a jeho tehotnú priateľku. Ponúkne sa mu tak jedinečná šanca, aby ukázal svoje kvality, vernosť a šikovnosť. A konečne by mohol postúpiť na kariérnom rebríčku. So svojou jednotkou vtrhne do konšpiračného bytu, no nič neprebehne tak, ako si predstavoval. Terorista unikne...a čoskoro je na úteku aj Jan po boku mladej ženy.

Začína sa boj, v ktorom ide o budúcnosť ľudstva!

Začítajte sa do prvých strán novinky BUDÚCNOSŤ:

1. Horizonty

Výťahy sú vynikajúca vec, hovorím si. Existuje množstvo dôvodov, prečo ich zbožňovať.

Keď idete po horizontále, vždy viete, kam sa dostanete, ale keď sa premiestňujete vertikálne, môžete sa ocitnúť kdekoľvek. Pohybujete sa len nahor či nadol, a nikdy netušíte, čo na vás za dverami výťahu čaká. Či tam bude nekonečná kancelárska zoo s úradníkmi v klietkach, či idylické pastorále s bezstarostnými pastierkami, farmy na chov kobyliek, hangár so schátraným Notre-Dame, zapáchajúce slumy, v ktorých pripadá na jedného človeka meter štvorcový životného priestoru, bazén na brehu Stredozemného mora, alebo bludisko úzkych servisných chodieb. Niektoré poschodia sú prístupné všetkým, na iných sa dvere otvoria len vyvoleným a o ďalších nevie nik, okrem tých, čo projektovali veže.

Veže sú také vysoké, že sa čnejú nad oblakmi, a ich korene, ktorými sa zadrapujú do zeme, sú ešte mohutnejšie. Kresťania sú presvedčení, že veža postavená na mieste Vatikánu má výťahy, ktoré premávajú do pekla, a aj také, ktoré vyvezú spravodlivých priamo do raja. Raz som tam pritlačil k múru jedného farárka a spýtal sa ho, prečo aj v takej zúfalej situácii ľuďom stále mútia hlavy. Zaťahovať nesmrteľnosť duše do dnešných čias je nezmysel. Duša už dávno nikoho nezaujíma. Kresťanský raj bude zrejme rovnaká nudná diera ako Chrám svätého Petra. Nikoho tam niet, všade naokolo len vrstva prachu na výšku palca. Farárko sa roztriasol a zapišťal čosi o vzoroch pre masový trh. Vraj s ovečkami treba hovoriť ich jazykom. Mal som tomu šašovi dolámať prsty, aby sa mu neprežehnávalo tak ľahko.

Rýchlovýťahy vyletia do kilometrovej výšky doslova za pár minút. Za tú chvíľu si stihnete pozrieť akurát reklamné video, upraviť účes alebo skontrolovať, či medzi zubami neostal kúsok jedla. Väčšinu ľudí nezaujíma ani interiér, ani veľkosť kabíny. Väčšina si dokonca ani len nevšimne, že výťah sa kamsi pohol, hoci zrýchlenie tlačí na črevá aj mozgové závity.

Podľa zákonov fyziky by sa mal skrátiť aj čas. Namiesto toho sa však každý okamih, ktorý trávim v kabíne výťahu, naťahuje a predlžuje.

Tretí raz pozerám na hodinky. Tá prekliata chvíľa sa nijako neblíži ku koncu! Nenávidím ľudí, ktorých nadchýnajú výťahy. Nenávidím ľudí, ktorí si dokážu v kabínach bezstarostne obzerať svoj odraz. Nenávidím výťahy a toho, kto ich vymyslel. Čo to bol za diabolský nápad zavesiť nad priepasť úzku škatuľu, strčiť do nej živého človeka a nechať ju rozhodnúť, koľko ho tam bude držať a kedy ho pustí na slobodu?!

Dvere sa aj tak neotvoria. Čo je však horšie, kabína ani len nespomaľuje. Takto vysoko som nebol ešte v žiadnej veži. Ale kašľať na výšku, netrpím závratmi. Pokojne môžem stáť na jednej nohe na vrchole Everestu. Len keby ma už konečne vypustili z tejto prekliatej truhly.

Rozmýšľam nad tým celkom zbytočne, akurát mi dôjde vzduch. Ako som sa vlastne dostal k takým pochmúrnym myšlienkam? Veď len pred chvíľou som mal pred očami nádherné spomienky na opustený Chrám svätého Petra, na smaragdové toskánske kopce počas skorého leta... Zatvoriť oči, predstaviť si samého seba uprostred vysokej trávy... Siaha mi po pás... Presne tak, ako sa odporúča v knihách... Nádych... Výdych... Teraz sa upokoj... Teraz... Ale odkiaľ mám vedieť, aké to je stáť po pás v posratej tráve?! Nikdy som pri nej nebol bližšie ako na desať krokov, ak nepočítam umelý trávnik!

Prečo som súhlasil, že poleziem tak vysoko? Prečo som vôbec prijal to pozvanie? Hoci, ťažko tomu hovoriť pozvanie.

Človek si žije frontovým životom švába, pobehuje v zákopoch škár v podlahách a v stenách, načúva každému šuchnutiu, okamžite stíchne a kedykoľvek musí byť pripravený na to, že ho rozpučia. Až raz vylezie na svetlo, dostanú ho. Ale namiesto toho, aby zapraskal a skapal, zrazu ho chytia pevne medzi prsty a zoberú kamsi hore, kde si ho budú obzerať.

Kabína stále stúpa nahor. Na obrazovke, zaberajúcej celú jednu stenu, beží reklama, v ktorej zmaľovaná ženská prehĺta tabletku šťastia. Zvyšné steny sú krémové, mäkké a urobené tak, aby neznervózňovali pasažierov a aby si nemohli rozmlátiť hlavy v prípade paniky. Skutočne, existuje množstvo dôvodov, prečo zbožňovať výťahy.

V pozadí šumí ventilácia. Som celý spotený. Na odpruženú krémovú podlahu dopadajú kvapky môjho potu. Vzduch sa mi s ťažkosťami prediera cez hrdlo, akoby zovreté mohutnou mechanickou labou. Ženská mi hľadí priamo do očí a usmieva sa. Ostala mi len malá medzierka, cez ktorú do seba ledva vťahujem dostatok kyslíka, aby som nestratil vedomie. Krémové steny ma pomaly, takmer nebadane stláčajú a pokúšajú sa ma rozdláviť.

Pustite ma!

Dlaňou zakrývam žene vysmiate červené ústa. Vyzerá, že sa jej to páči. Zrazu zmizne a obrazovka sa premení na zrkadlo. Pozerám sa na svoj odraz. Usmievam sa.

Naťahujem ruku. Chcem zabúchať päsťou na dvere. Vtom výťah zastavuje a dvere sa otvárajú. Oceľové prsty, ktoré mi stláčali priedušnicu, pomaly povoľujú zovretie.

Z výťahu sa vykotúľam do haly. Podlaha je vydláždená imitáciou kameňa, steny obložené falošným drevom. Vo večernom svetle stojí za jednoduchým pultom prívetivý vrátnik v civilnom oblečení. Nikde ani stopy po nápisoch či ochranke. Tí, ktorí sem majú prístup, vedia, kde sa nachádzajú a akú cenu by museli zaplatiť za akúkoľvek výtržnosť.

Chcem sa predstaviť, ale vrátnik iba priateľsky mávne rukou.

„Poďte, poďte. Za pultom je druhý výťah.“

„Ešte jeden?“

„Vyvezie vás rovno na strechu, potrvá to len pár sekúnd.“

Na strechu?

Nikdy predtým som nebol na streche. Život trávim v miestnostiach, v boxoch a chodbách ako všetci. Občas, keď niekoho prenasledujete, ocitnete sa vonku, stáva sa. Okrem toho tam však niet čo robiť.

Ale strecha, to je čosi celkom iné.

Nejako vyčarím na spotenej tvári zdvorilý  úsmev a vydávam sa k utajenému výťahu.

Nie sú tu žiadne obrazovky ani ovládací panel. Nadýchnem sa a vchádzam dnu. Podlaha je obložená parketami z ruského dreva. Vzácnosť. Na sekundu zabúdam na svoj strach, čupnem si k zemi a ohmatávam ju. Žiadna napodobenina... Pravé drevo.

Presne v takom idiotskom podrepe, ktorý pripomína prechodné štádium na známej kresbe vývinu človeka z opice, ma nachádza ona, keď sa zrazu otvoria dvere. Ani na okamih sa nepozastaví nad tým, v akej póze cestujem výťahom. Dobrá výchova.

„Ja...“

„Viem, kto ste. Môj muž sa trochu zdrží, poprosil ma, aby som vás zatiaľ zabavila. Považujte ma za jeho predvoj. Som Ellen.“

„Teší ma,“ stále v podrepe jej bozkávam ruku a usmievam sa.

„Zdá sa, že vám je akosi horúco,“ odťahuje ruku preč.

Jej hlas je chladný a vyrovnaný, oči má ukryté za veľkými okrúhlymi sklami tmavých okuliarov. Široká strecha elegantného klobúka, na ktorej sa striedajú hnedé a krémové kruhy, vrhá na jej tvár závoj tieňa. Vidím len pery s višňovým rúžom a ideálne tvarované snehobiele zuby. Možno je to prísľub úsmevu. A možno len chce nebadaným pohybom pier rozvíriť šteklivé predstavy v hlave muža. Len tak, z dlhej chvíle.

„Cítim sa trochu stiesnene,“ priznávam sa.

„Tak poďte, prevediem vás po dome.“

Vstávam. Som vyšší než ona, ale mám dojem, že to ona na mňa pozerá zhora ponad okuliare. Žiada, aby som ju volal Ellen, ale to je len taká hra na demokraciu. Vzhľadom na to, kto som ja a čia žena je ona, patrí sa mi oslovovať ju pani Schreyerová.

Netušil som, načo ma potreboval jej manžel, a už vôbec som nerozumel tomu, prečo ma pustil k sebe domov. Na jeho mieste by som sa takých ľudí stránil.

Z presvetlenej vstupnej chodby, z ktorej vyzeral vstup do výťahu ako bežné vchodové dvere, vchádzame do spleti priestranných izieb. Ellen kráča kúsok predo mnou a bez obzerania ma vedie. Chvalabohu, lebo vyvaľujem oči po stranách ako sedliak. Počas svojej služby navštevujem všelijaké príbytky. Som čosi ako zubatá s kosou, nerobím rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Takéto interiéry som však v živote nevidel.

Pán Schreyer a jeho manželka majú k dispozícii viac priestoru než obyvatelia niekoľkých bytov o pár desiatok podlaží nižšie.

Nemusím si drať kolená po zemi, aby som sa ubezpečil, že všetko v dome je z prírodných materiálov. Samozrejme, ošúchané namorené parkety, ktoré k sebe nepriliehajú dokonale, pomaly sa krútiace mosadzné ventilátory pod stropom, ázijský tmavohnedý nábytok a ručne brúsené drevené kľučky, to všetko je len štylizácia. Dom má najmodernejšie vybavenie, akurát je ukryté za tou najskutočnejšou mosadznou a drevenou pozlátkou. Z môjho pohľadu je to nepraktické a zbytočne drahé. Imitácia je sto ráz lacnejšia a vydrží večne.

Tienisté izby sú prázdne. Nemajú služobníctvo. Občas sa v tieni mihne silueta človeka, ale vždy sa ukáže, že je to len patinou pokrytá bronzová socha, prípadne nejaká iná z lakovaného čierneho dreva. Odniekiaľ potichu dolieha stará hudba. Schreyerová sa hypnoticky vlní v jej rytme a pláva po svojom nekonečnom teritóriu.

Má oblečené kávovohnedé šaty obdĺžnikového tvaru. Plecia sú zámerne ušité širšie a golier je pomerne hrubý. Taká okrúhla diera. Navrchu odhaľujú len dlhý, aristokratický krk a sú po celej dĺžke nepriehľadné. Ich okraje prekvapivo siahajú len po stehná a sú ukončené rovným lemom. A za tým lemom je opäť len tieň. Krása miluje tieň. V tieni sa rodí pokušenie.

Zákruta, oblúk a strop odrazu mizne.

Nad hlavou sa mi roztvára nebo. Stojím na prahu.

Dopekla! Vedel som, že to raz príde, ale vôbec som na to nebol pripravený.

Obracia sa ku mne a blahosklonne sa usmieva.

„Nebodaj ste ešte neboli na streche?“

Plebejec, určite jej prebleslo hlavou.

„Moja práca ma oveľa častejšie zanesie do slumov, Ellen. Nebodaj ste ešte neboli v slumoch?“

„Ach áno... vaša práca... Zabíjate ľudí alebo niečo také, však?“

Hoci mi položila otázku, nečaká na ňu žiadnu odpoveď. Odvracia sa a pokračuje ďalej. Ja za ňou. Bez odpovede. Keď konečne strávim pohľad na oblohu, môžem sa odtrhnúť od dverí. Už viem, kam ma to vyviezol výťah.

Vyniesol ma do skutočného raja. Nie je to žiadna presladená kresťanská náhrada, ale môj súkromný eden, ktorý som nikdy predtým nevidel, ale o ktorom, zdá sa, celý život snívam.

Pripravené v spolupráci s:

 

01 - Modified: 2007-05-20 07:29:00 - Feat.: 0 - Title: Rely Talianska - Po sobote vedie Loeb
01 - Modified: 2020-01-20 12:47:33 - Feat.: - Title: Čo sa stane s Putinom po odchode z Kremľa? 02 - Modified: 2019-06-14 10:07:54 - Feat.: - Title: Kniha, ktorá doteraz nevyšla nikde v okolitých krajinách, okrem Slovenska. Čím je mimoriadna? 03 - Modified: 2019-06-10 07:45:26 - Feat.: - Title: Otvorená spoveď Ľudmily Ignatenkovej o Černobyle: Utešovali ma, že to nie je milovaný človek, ale rádioaktívny objekt 04 - Modified: 2019-06-05 11:27:01 - Feat.: - Title: Vory: Ruská supermafia. Aký vplyv malo podsvetie na svetovú veľmoc? 05 - Modified: 2019-05-30 08:31:48 - Feat.: - Title: Pohľad do archívu známeho novinára odkrýva pozadie neobjasneného prípadu: Kto zabil premiéra?
menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
22. november 2024 04:22