Prirovnávajú ho ku Karlovi Krylovi a Jaromírovi Nohavicovi. Vo svojej tvorbe často reaguje aj na aktuálne politické dianie. Minulý rok dostal strieborného Českého Slávika, ktorý však preňho nie je meradlom kvality. Dnes u nás odohrá už druhý koncert tohto roka. Český spevák Tomáš Klus.
Na Slovensko sa vraciate po mesiaci, pretože ste vypredali koncert. Chodia na vás ako na mainstreamového či folkového speváka?
Viete, hudba je iba jedna. Ja prakticky nepatrím nikam, pretože pre folkového umelca, zaktorého som sa kedysi považoval, som mainstream, teda nechutný sladký chlapecs gitarou, na ktorého chodia ľudia, a pre tých mainstreamových je moja hudba divná a jednoduchá. Ako umelec som teda nezaradený a neprekáža mi to. Je to taká príjemná sloboda, pretože nemusím nikomu vysvetľovať, prečo som vo folkovej piesni použil elektroniku.
Často vás však vďaka tej gitare a textom prirovnávajú ku Karlovi Krylovi a Jaromírovi Nohavicovi.
Je to pre mňa česť. Kryl bol absolútny génius, čo sa týka jazyka a Nohavica je zase skvelý epik, pretože má v piesňach príbehy, no ani jedného so mnou nemožno porovnávať.
Ale je to dobrá marketingová značka, nie?
Okrem toho, že sa mi ich hudba páči, že hráme na rovnaké nástroje a tvoríme si hudbu sami, nemáme vôbec nič spoločné. Myslím si, že toto prirovnávanie odo mňa odháňa veľa ľudí, s ktorými by som si mohol rozumieť.
Snímka: Peter Pecho
Texty vašich piesní znejú, akoby ich písal niekto starší a skúsenejší.
To je tou češtinou. Keby sa to preložilo do slovenčiny, tak to tak nie je (smiech).
Podľa čoho si vyberáte témy? Je tam veľa textov o láske a vzťahoch, ale aj o politike.
Je to individuálne, mnohí poslucháči nachádzajú v mojich piesňach celkom iné príbehy ako ja, a to ma baví úplne najviac. Sloboda fantázie je veľmi dôležitá. Je iba na ľuďoch, ako dlho nechajú fantáziu prebiehať medzi jednou a druhou vetou skladby.
Nie sú texty o láske trochu prvoplánové?
Ale ja milujem lásku. Nie je to vec, za ktorú by som sa hanbil a myslím si, že láska by sa mala šíriť medzi ľuďmi. Vnímam však aj veľa iných vecí okolo seba, čo sana začiatku veľmi ťažko publiku dokazovalo, keďže som bol dlho považovaný zasladkého chlapca s gitarou, ktorým nie som.
Ale v rádiách rotovali najmä takéto skladby, takže to asi nie je zvláštne.
Presne, v českých rádiách sa hrali iba milostné piesne a keďže máme tendenciu neustále niekoho škatuľkovať a prirovnávať, zo mňa sa stal „love boy“. Zvykneme z ľudí vytvárať jednoduché bytosti v štýle „ty si taký a nemôžeš byť iný a neprekvapuj ma, prosím, ničím“. Takéto uchopenie je strašne obmedzujúce, ľudí uzatvára a to ma mrzí.
Venujete sa aj politike, vaša pieseň Pánubohudooken vznikla pre iniciatívu Vyměnte politiky! Ste s nimi nespokojný?
My sme chceli, aby ľudia zdvihli zadky a išli voliť. Nie je to kritika vrchnosti alebo spoločnosti,ale kritika Čecha, ktorý sedí v krčme a kričí. A najčastejšie kričia tí, ktorí kričia,že iní kričia. Ak budeme kritizovať niekoho druhého za to, že niečo robí a budeme kecať, tak sa cez slová nedostaneme k činom. Ja som sa vyjadril tým, čím sa viem vyjadrovať a ak ma za to niekto osočuje, tak nech urobí niečo viac alebo inak.
https://www.youtube.com/embed/WNYQrwP0KC8
Máte pocit, že hudba môže takéto niečo vyvolať?
Každá zmena začína v mozgu človeka. Heslá o tom, že treba všetkých z politiky vyhádzať, sú nezmyselné. A kto tam pôjde namiesto nich? Budú tam tí istí, len v inom obale. Defenestrácia sa musí začať v našich hlavách.
Prečo sú umelci väčšinou ticho a nevyjadrujú sa k takýmto témam?
Myslím si, že nemajú potrebu o tom hovoriť. To je každého vec a zdá sa mi, že keďčlovek niečo také urobí, tak je z toho obviňovaný. Ja mám však právo sa do toho starať, pretože v tej krajine žijem a štve ma, čo sa tam deje. Nie som vyštudovaný nato, aby som prišiel s vypracovaným plánom na nápravu niečoho, ale som schopnýo tom napísať pieseň, ktorá môže na niečo upozorniť.
V Česku ste čoraz populárnejší, dostali ste aj strieborného Českého Slávika 2011. Myslíte si, že sú podobné ocenenia odrazom kvality tvorby?
Nie, myslím si, že je to anketa popularity. Nezáleží tu na tom, akú hudbu ten umelec tvorí, ide tu skôr o to, že ho ľudia majú radi, pretože on má rád ich a dáva to najavo.Zlatý Slávik je človek, ktorý má v sebe pokoru, nadhľad a úctu k fanúšikom, ako Karel Gott.
Šťastie ste skúšali aj v súťaži Česko hľadá SuperStar, ale tam vám to nevyšlo.
Vďakabohu. Ja som bol na to príliš mladý. Bola to veľmi cenná skúsenosť, ale terazto vnímam tak, že bolo šťastie, že som nepostúpil ďalej. Nemal som na to a ani dnesby som na to nemal. Nesúhlasím celkom s tým, aby do takýchto súťaží chodili deti. Mali by tam ísť vyspelé bytosti, ktoré sú schopné zvládnuť neúspech.
Sledujete tieto relácie?
Občas áno. Ak som doma, tak sa na ne rád pozriem. Priznám sa, že tým ľuďom častoaj závidím to, čo vedia.
Študujete na pražskej DAMU, hrali ste už v zopár filmoch a pôsobíte aj v divadleYpsilonka. Čo vás baví najviac?
Našťastie, v herectve poznám svoje hranice, takže sa do toho nejako nehrniema v momente, keď áno, tak na to potrebujem čas, pretože veci by sa mali robiť poriadne a naplno. Dominantne by som sa chcel sústrediť na spev, pretože môj herecký arzenál neobsahuje toľko umu, aby som mohol ísť z úlohy do úlohy tak, aby každá z nich bola iná, prínosná a niečím dokázala publikum osloviť.
https://www.youtube.com/embed/h172MUTBniM
Svoj posledný album ste pomenovali po divadelnej hre Čajka (po českyRacek) od Antona Pavloviča Čechova. Prečo?
Slovo racek je veľmi zvukomalebné. Proste to tak nejako vzniklo, mne sa to zapáčilo a zostali sme pri tom. Rovnako ma teší a rád sa tým chválim, že práve vďaka môjmu albumu sa veľa mladých ľudí dostalo k Čechovovi.
V divadle ste si zahrali aj jednu z hlavných postáv, Trigorina.
Hra Čajka ma veľmi ovplyvnila. Bol to pre mňa hlboký zážitok, byť súčasťou tej drámy, pretože sám som prežíval podobný osud ako prežíva Trigorin. Teraz, keď sa na to pozriem s odstupom, tak viem, že som vtedy prešiel určitou zmenou vnímania niektorých vecí. Takže mám obdobie pred Čajkou a po Čajke.