„Pocity sú absolútne prirodzenou súčasťou človeka. Deti, tak isto ako aj dospelí, zažívajú množstvo rôznych pocitov," hovorí Iryna Zelyk. Deti podľa nej na rozidel od dospelých svojim emóciám nerozumejú.
"Úlohou nás rodičov je vytvoriť im prostredie, v ktorom budú môcť slobodne a bez strachu hovoriť o hocijakom svojom pocite a v ktorom budú môcť svoje pocity spoznať a naplno prežiť."
S pomocou dospelých by sa mali podľa nej naučiť, ako sa s emóciami vysporiadať a udržať ich v prirodzených mantineloch.
Zelyk je presvedčená, že takéto učenie si vyžaduje otvorené srdce a rešpektujúcu komunikáciu. Jednou z ciest môže byť aj spoločenská hra.
Táto hra je prirodzeným pokračovaním Iryniných kníh Ja a pánko hnev, Ľúbim ť, Kto je rýchlejší. Pred Vianocami sa jej knihy dostávajú po prvýkrát aj k českému publiku.
"Myšlienka napísať hru vznikla opäť raz u nás doma, potom ako som vymyslela istý rituál, ktorý sa deťom veľmi páčil.
Sadli sme si do kruhu, stíšili sa, pozorovali svoje dýchanie a rozmýšľali, za čo sme v ten deň vďační. A potom sme sa pozreli každý do svojho vnútra a rozprávali si navzájom, aké farby tam vidíme.
Bol to taký príjemne strávený čas so sebou a zároveň spoločný s rodinou, krásny a úprimný. Zaujímavé na tom bolo aj to, že potom, ako sme si rozprávali o farbách, vždy nasledovala zaujímavá debata o pocitoch a zážitkoch.
Pamätám si, že zrazu začal syn rozprávať o situácii zo školy, o ktorú sa s nami nikdy predtým nepodelil.
A vtedy mi v hlave skrsol nápad napísať hru o pocitoch, ktorá spojí rodinu, sprítomní lásku a otvorí priestor na úprimnú komunikáciu o tom, ako sa cítime a čo vo svojom vnútri nosíme."
V hre "Emocionálna záhrada" sa nesúťaží a nikto v nej nevyhráva. Naopak, každý môže byť sám sebou. Autorka tvrdí, že napriek tomu je zábavná a prináša objatia.
" Myslím si, že túžba po takejto rodinnej hre sa v mojom vnútri zrodila už veľmi dávno. Na povrch sa však dostala, až keď mi moje deti ukázali, že by mohla byť ďalším, veľmi účinným nástrojom na starostlivosť o emocionálnu záhradu jedinca a rodiny ako celku.
Prítomnosť rodiča je na naplnenie potenciálu hry kľúčová."
Tvorba hry bola podľa nej ešte náročnejšia ako písanie knihy. Trvala totiž na tom, že musí byť spracovaná kvalitne, ekologicky a celá musí vzniknúť na Slovensku.
"Návrhy ilustrácií mi trvali nekonečno dlho, lebo bolo totiž veľmi náročné niektoré pocity uchopiť a pritom nebyť veľmi konkrétny.
Nakoniec sme to ale zvládli. Myslím si, že ilustrácie sú krásne, magické, také, ktoré si chcete prezerať čo najdlhšie a zároveň sa k nim vracať."