Z jeho kníh sa predalo ďaleko cez 300 miliónov výtlačkov a preložili ich do 42 jazykov.
Preslávili ho trilery, v ktorých malí bojujú proti veľkým.
Takýmito príbehmi si získal milióny čitateľov na celom svete, ktorí hltajú jeho právnické trilery jeden za druhým. John Grisham a jeho boj Davida s Goliášom pokračuje novinkou Bar U kohúta.
Neskúsení študenti práva proti ostrieľanému podvodníkovi
Traja kamaráti Mark, Todd a Zola študujú na treťotriednej súkromnej právnickej škole, čaká ich posledný semester, promócia, potom advokátska skúška. Doteraz verili, že im škola zaručí dobre platenú prácu, aby rýchlo splatili horibilné študentské pôžičky.
Po tragickej udalosti sú však nútení zamyslieť sa. Žiadna významná právnická firma nemá záujem o absolventov ich školy. Situácia na trhu práce je beznádejná. Keď sa trojica dozvie, že sa stali obeťami grandiózneho podvodu, zrodí sa v ich hlave plán, ale ak ho chcú uskutočniť, musia odísť zo školy. Šialenstvo? Možno.
Trojica priateľov sa púšťa do zdanlivo nerovného boja s miliardárom Hindsom Rackleym. Ako sa skončí súboj Dávida s Goliášom? Podarí sa trom neskúseným študentom podviesť ostrieľaného podvodníka?
Bar U kohúta je klasický právnický triler, ktoré máme od Johna Grishama tak radi. „Čítal som článok zo septembra 2014 v The Atlantic s názvom Podvod s právnickými školami, výsledok skvelej investigatívnej práce Paula Camposa. Keď som ho dočítal, vedel som, že mám inšpiráciu pre ďalší román,“ spomína John Grisham na zrod nového trileru.
„Grisham je v najlepšej forme. Opäť priniesol skvelý príbeh o spornej morálke práva a bankovníctva, čo dokázal okoreniť aj zmyslom pre humor,“ napísali v USA Today.
HNonline.sk vám prinášajú úryvok z knihy Bar U kohúta:
Koniec roka priniesol zvyčajné sviatočné radovánky, aj keď v dome Frazierovcov nemali veľa dôvodov na radosť. Pani Frazierová ozdobila vianočný stromček, zabalila zopár lacných darčekov a upiekla koláčiky, o ktoré v skutočnosti nikto nestál, v kuchyni si ako vždy púšťala Luskáčika a pohmkávala, ako keby Vianoce boli veselé.
Veselé však nebolo nič. Pán Frazier sa pred tromi rokmi odsťahoval, nikomu nechýbal a všetci ho nenávideli. Zakrátko sa nasťahoval k svojej mladej sekretárke, ako sa ukázalo neskôr, bola už tehotná.
Pani Frazierová, odvrhnutá, ponížená, bez peňazí a v depresii robila, čo mohla. Jej mladší syn Louie mal domáce väzenie, prepustili ho na kauciu, čakal ho ťažký rok, lebo ho obvinili z obchodovania s drogami.
Ani sa nepokúsil kúpiť mame darček. Vyhovoril sa, že nemôže odísť z domu, lebo má na členku súdom nariadený monitorovací náramok. Aj tak nikto nečakal, že by sa Louie unúval nákupom darčekov. Vlani a predvlani mal členky voľné, ale nikomu nič nekúpil.
Starší syn Mark, študent práva, prišiel domov na sviatky, a hoci bol ešte chudobnejší ako jeho brat, kúpil matke parfum. V máji ho čakala promócia, v júli advokátske skúšky a do washingtonskej firmy mal nastúpiť od septembra, v mesiaci, na ktorý zhodou okolností naplánovali Louieho proces.
Ten sa však nemohol konať z dvoch dôvodov. Po prvé, tajní z protidrogového ho prichytili pri predaji desiatich dávok cracku – mali to aj na videu – a po druhé, ani Louie, ani jeho matka si nemohli dovoliť slušného právnika, ktorý by sa ujal prípadu.
A tak Louie a pani Frazierová celé sviatky trúsili poznámky, že by mal Mark dobrovoľne obhajovať svojho brata. Nebolo by jednoduchšie naťahovať celú záležitosť ešte pol roka, keď Marka prijmú do advokátskej komory – jednou nohou už je tam –, a len čo získa licenciu, bude preňho hračka nájsť nejakú procedurálnu chybu, o akých sa stále píše, a dosiahnuť stiahnutie obvinenia, či nie?
Ich fantazmagórie boli dosť deravé, no Mark odmietol akúkoľvek debatu. Keď pochopil, že Louie má v pláne na Nový rok obsadiť pohovku najmenej na desať hodín a pozerať sedem pohárových zápasov za radom, Mark sa potichu vytratil a vybral sa ku kamarátovi.
Vrátil sa v noci, a hoci mal v hlave, rozhodol sa ujsť. Vráti sa do Washingtonu a bude zabíjať čas v právnickej firme, kde sa čoskoro zamestná. Prednášky sa začnú až o dva týždne, ale po desiatich dňoch Louieho ustavičného šomrania a nariekania nad vlastnou neutešenou situáciou, nehovoriac o Luskáčikovi, mal všetkého po krk a tešil sa na posledný semester v škole.
Nastavil si budík na ôsmu a ráno pri káve vysvetlil mame, že ho potrebujú vo Washingtone. Prepáč, že odchádzam skôr, nerád ťa tu nechávam samu s tvojím zlým chlapcom, ale musím. Nie je na mne, aby som ho vychovával. Mám dosť vlastných problémov.
Najväčší predstavovalo auto, staručké Bronco, na ktorom jazdil už od strednej. Počítadlo najazdených kilometrov už dávno zamrzlo na čísle 299 200. Prvé v dlhom zozname súčiastok, čo treba súrne vymeniť, bolo palivové čerpadlo.
Posledné dva roky sa mu darilo udržiavať v chode motor, prevodovku aj brzdy s pomocou pásky a kancelárskych sponiek, ale s čerpadlom nemal také šťastie. Zatiaľ ako-tak fungovalo, lenže maximálna rýchlosť, ktorú Bronco dosiahlo, neprekročila sedemdesiatosem kilometrov za hodinu.
Mark musel ísť po bočných cestách, aby ho na diaľnici nezmietli kamióny. Dvojhodinová jazda z Doveru do centra Washingtonu mu trvala dvakrát dlhšie.
Aspoň mal viac času na rozmýšľanie o ostatných problémoch. Najmä o ťaživom dlhu. Prvú vysokú školu dokončil vďaka pôžičke šesťdesiattisíc dolárov. Otec, vtedy znova šťastne ženatý, bol takisto zadlžený a varoval ho pred ďalším štúdiom.
„Dofrasa, chlapče, štyri roky vzdelávania, a máš na krku šesťdesiattisícovú dlžobu. Vykašli sa na to, skôr než sa to zhorší.“ Mark si myslel, že by bolo hlúpe dať na otcove finančné rady, a tak niekoľko rokov pracoval raz tu, raz tam, obsluhoval za barom, rozvážal pizzu, handrkoval sa s veriteľmi.
Teraz si už nebol istý, kedy sa zrodil nápad ísť študovať právo, ale pamätal si rozhovor dvoch členov študentského bratstva, ktorí dumali o vážnych veciach a statočne popíjali.
Mark bol vtedy za barom, podnik poloprázdny, a tí dvaja po štvrtej vodke s brusnicovým džúsom rozprávali dosť nahlas, takže ich počul aj ten, kto nechcel. Mark si z mnohých zaujímavých vecí, čo povedali, zapamätal dve: „Veľké právnické firmy vo Washingtone zamestnávajú ako na bežiacom páse,“ a „Nástupný plat je stopäťdesiattisíc ročne.“
Zakrátko stretol priateľa, ktorý bol v prvom ročníku Právnickej školy Foggy Bottom vo Washingtone, ten nadšene rozprával o svojich plánoch – čo najrýchlejšie skončiť školu a zamestnať sa vo veľkej firme za dobrý plat. Federáli priam zasypávajú študentov pôžičkami, každý má na ňu nárok, jasné, po promócii mu zostane na krku obrovský dlh, ale nič, čo by nedokázal splatiť do piatich rokov.
Priateľ považoval za správne „investovať do seba“, ak bude vďaka dlhu slušne zarábať. Mark skočil na návnadu a začal sa pripravovať na prijímací test. Získal iba 146 bodov, ale prijímaciu komisiu Právnickej školy Foggy Bottom to vonkoncom nevzrušovalo.
Ani jeho nie práve najpôsobivejší priemerný prospech z predchádzajúcich škôl. PŠFB ho prijala s otvoreným náručím. Žiadosť o študentskú pôžičku mu schválili promptne.
Každý rok previedli z ministerstva školstva šesťdesiatpäťtisíc dolárov do Foggy Bottom. A teraz, keď mu zostával iba jeden semester, Mark čelil nepríjemnej skutočnosti, že bude promovať s dlhom dvestošesťdesiatšesťtisíc dolárov vrátane úrokov.
Ďalší problém: zamestnanie. Ukázalo sa, že trh práce nie je taký čulý, ako sa povrávalo. Ani živý, ako tvrdili náborové brožúrky PŠFB a ich takmer podvodnícke webové stránky.
Absolventi prestížnych právnických fakúlt ešte vždy nachádzali prácu za závideniahodné platy. Lenže Právnická škola Foggy Bottom nepatrila medzi najprestížnejšie. Markovi sa podarilo votrieť do stredne veľkej právnickej firmy, ktorá sa špecializovala na „vzťahy s vládou“, presnejšie lobovanie.
Nástupný plat mu ešte neurčili, vedenie firmy sa malo stretnúť začiatkom januára, aby rokovalo o ziskoch za uplynulý rok a upravilo platové podmienky. O niekoľko mesiacov Marka čakal vážny rozhovor s „finančným poradcom“ o reštrukturalizácii svojho študentského dlhu a spôsobe splácania.
Poradca už vyjadril isté znepokojenie, keďže Mark netušil, koľko bude zarábať. Aj Marka to trápilo, nehovoriac o skutočnosti, že nedôveroval ani jednému človeku z tej právnickej firmy. Snažil sa oklamať sám seba, no v hĺbke duše vedel, že nemá nič isté.
A bola tu ešte advokátska skúška. Vzhľadom na veľký záujem bola washingtonská verzia prijímacieho testu jedna z najnáročnejších v Amerike a absolventi PŠFB v ňom prepadávali v znepokojujúcich počtoch.
Na rozdiel od absolventov prestížnych škôl. Vlani prešlo deväťdesiatjeden percent absolventov Georgetownskej univerzity a osemdesiatdeväť percent z Univerzity Georgea Washingtona, zatiaľ čo PŠFB sa mohla pochváliť iba úbohými päťdesiatimi šiestimi percentami.
Mark vedel, že ak chce uspieť, musí sa začať pripravovať už teraz, začiatkom januára, a ležať v knihách šesť mesiacov bez prestávky. Ibaže na to nemal dosť energie, najmä v studenom, pochmúrnom a depresívnom zimnom období.
Občas vnímal svoj dlh ako betónový kváder, čo nosí na chrbte. Chôdza ho namáhala. Usmievať sa bolo nad jeho sily. Žil v chudobe a jeho budúcnosť, aj keby sa zamestnal, nevyzerala ružovo.
A to patril k tým šťastnejším. Väčšina spolužiakov mala pôžičky, ale žiadnu nádej na prácu. Spomenul si, že už v prvom ročníku počul šomranie, s každým semestrom nálada na škole klesala a podozrenia narastali.
Situácia na trhu práce sa zhoršovala. Všetci sa hanbili za výsledky advokátskych skúšok. Pôžičky sa kopili. Teraz, v treťom záverečnom ročníku, nebolo nezvyčajné počuť študentov, ako sa hádajú s profesormi. Dekan nevystrčil nos z kancelárie.
Blogeri húfne útočili na školu nepríjemnými otázkami: „Ide o podvod?“ „Naleteli sme?“ „Kam sa podeli peniaze?“ Takmer každý, koho Mark poznal, bol presvedčený, že PŠFB je (1) podradná právnická škola, lebo (2) priveľa sľubuje, (3) žiada priveľa peňazí, (4) podporuje zadlženosť a súčasne (5) prijíma veľa priemerných študentov, ktorí do sa nehodia na štúdium práva, a (6) buď nie sú dostatočne pripravení na advokátsku skúšku, alebo (7) sú príliš hlúpi, aby ju úspešne zložili.
Povrávalo sa, že počet prihlášok na PŠFB klesol o polovicu. Bez štátnej podpory a súkromných dotácií to nevyhnutne vyvolá bolestivé znižovanie nákladov a zlá právnická fakulta bude ešte horšia. Marka Fraziera a jeho kamarátov to netrápilo.
Vydržia ešte štyri mesiace, s radosťou vypadnú a už nikdy sa tam nevrátia. Mark býval v osemdesiatročnom päťpodlažnom bytovom dome, ktorý očividne pustol, ale nízke nájomné stále priťahovalo študentov z Univerzity Georgea Washingtona aj z PŠFB. Kedysi ho volali Cooperov dom, no po troch desaťročiach bujarého študentského života sa ustálila prezývka Coop.
Keďže výťahy skoro nikdy nefungovali, Mark vyšiel pešo na druhé poschodie a vstúpil do svojho skromne zariadeného bytu s rozlohou štyridsaťšesť metrov štvorcových, čo ho stál osemsto dolárov mesačne.
Po poslednej skúške pred sviatkami ktovie prečo upratal, a keď teraz zapálil svetlo, potešilo ho, že je tam poriadok. Prečo by nebol? Majiteľ do bytu nikdy nechodil. Mark sa vybalil. Zrazu ho zarazilo ticho.
V dome s tenkými stenami plnom študentov býval vždy pekelný rámus. Rádiá, televízory, hádky, kanadské žartíky, partie pokeru, bitky, gitary, dokonca aj trombón, na ktorom hral blázon z tretieho, až sa budova otriasala v základoch. Dnes nie. Všetci boli doma, užívali si sviatky, na chodbách vládlo hrobové ticho.