Príbeh Veľké maličkosti vás prekvapí a možno šokuje. Jodi Picoultová sa s neuveriteľnou empatiou, inteligenciou a vervou pustila do problematiky rasizmu, výsad, predsudkov, spravodlivosti a súcitu bez toho, aby čitateľkám servírovala vopred predžuté názory či rady.
Veľké maličkosti predstavujú pozoruhodný výsledok tvrdej práce jednej z najlepších autoriek svojho žánru. Aj preto sa čoskoro dočkáme filmového spracovania. Tento príbeh vám vlezie pod kožu.
Veľké maličkosti rozprávajú o skúsenej zdravotnej sestre Ruth, ktorá pracuje na pôrodníckom oddelení. Svojho syna vychováva sama, lebo je vdovou po vojnovom hrdinovi. Teraz stojí pred súdom, pretože ju obvinili zo smrti novorodenca – syna bieleho amerického fašistu.
Ruth je totiž černoška. Ruth Jeffersonová je sestrička na pôrodníckom a novorodeneckom oddelení v Connecticute. S touto prácou má už vyše dvadsaťročné skúsenosti.
Na jednej zo zmien začne s rutinnou prehliadkou novorodenca, keď za chrbtom začuje nervózny šepot rodičov. Chcú hovoriť s jej nadriadenou. Vysvitne, že si neželajú, aby sa ich dieťaťa dotýkala Afroameričanka.
Nemocnica ich žiadosti vyhovie, no o deň neskôr, práve vo chvíli, keď pri ňom okrem Ruth nie je nikto iný, sa dieťatku zastaví srdce. Má poslúchnuť príkazy nadriadených, alebo zasiahnuť?
Pred resuscitáciou na moment zaváha, následkom čoho ju obvinia z ťažkého zločinu. Jej prípad prevezme belošská obhajkyňa Kennedy McQuarriová, ktorá má pre ňu nečakanú radu: ak chce súd vyhrať, nesmie na procese vyťahovať rasu.
Ruth jej rada zaskočí, no snaží sa aj naďalej viesť normálny život, aby jej rodina – najmä syn v tínedžerskom veku – nepocítila následky toho, že sa jej prípad mení na mediálnu senzáciu.
Spolu s rozbiehajúcim sa procesom si Ruth a Kennedy musia vybudovať vzájomnú dôveru a pochopiť, že to, čo sa celý život učili o druhých, ale aj o sebe, nemusí byť pravda.
Vypočujte si AUDIO úryvok. Z knihy číta Lucia Vráblicová:
Jodi Picoultová
Po skončení štúdia si zarábala na živobytie ako technická editorka v brokerskej firme, neskôr pracovala ako copywriterka v reklamnej agentúre a ako editorka v pedagogickom vydavateľstve.
Svoj prvý román napísala, až keď čakala prvé dieťa. Jodi Picoultová napísala vyše dvadsať románov, z ktorých sa predalo viac ako pätnásť miliónov výtlačkov po celom svete.
V roku 2003 získala cenu New England Bookseller Award a niekoľko jej titulov sa umiestnilo na prvej priečke prestížneho rebríčka The New York Times Bestseller List.
Čo by ste poslúchli? Rozkaz alebo svedomie?
HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky Veľké maličkosti:
RUTH
Ten zázrak sa stal na 74. západnej ulici v dome, kde pracovala naša mama. Bol veľký, mal mnoho poschodí, obklopoval ho plot s bránou z tepaného železa, ktorú z oboch strán strážili kamenné chrliče s hlavami ako z najhoršieho sna.
Desili ma, takže mi neprekážalo, keď sme dnu chodili menej pôsobivým vchodom, od ktorého mala mama kľúč. Nosila si ho na samostatnej stužke v kabelke. Mama pracovala u Sama Hallowella a jeho rodiny už pred tým, ako sme sa so sestrou narodili.
To meno vám možno nič nehovorí, ale spoznali by ste ho vo chvíli, keby vás pozdravil. Bol neodmysliteľným hlasom šesťdesiatych rokov, ktorý pred každým programom oznamoval: Tento program vám v živých farbách prináša NBC!
V roku 1976, keď sa stal ten zázrak, bol programovým riaditeľom a zvonček pod chrličmi vydával slávnu trojtónovú znelku, ktorú si každý spája s NBC. Keď som tam bola s mamou, niekedy som sa vykradla von a zazvonila, aby som si ju mohla hmkať spolu s ním.
V ten deň sme tam išli s mamou, lebo bola hrozná fujavica. Škola odpadla a my dve sme boli ešte primalé, aby sme ostali samy doma, kým je v práci. Ona tam totiž chodila, či snežilo, lialo, bolo zemetrasenie alebo hoci aj armagedon.
Kým nás navliekala do otepľovačiek a obúvala nám čižmy, mrmlala si, že kašle na všetky metelice, ale božechráň, aby si pani Mina musela sama natierať na sendvičový chlieb arašidové maslo.
Čo si pamätám, prácu vymeškala iba jediný raz, keď jej o dvadsaťpäť rokov neskôr robili totálnu endoprotézu, ktorú rodina Hallowellovcov štedro financovala. Vtedy ostala doma celý týždeň, a aj keď ešte nebola celkom v poriadku, hrnula sa naspäť do roboty.
Mina jej našla prácu, pri ktorej nemusela toľko stáť. Kým som však bola malá, počas školských prázdnin, chorôb a dní ako tento nás mama brávala trasou B dolu do centra. Pán Hallowell bol na týždeň v Kalifornii.
Stávalo sa to často a znamenalo to, že pani Mina a Christina o to viac potrebujú našu mamu. Potrebovala som ju aj ja s Rachel, ale my sme sa o seba asi vedeli postarať lepšie ako pani Mina. Keď sme nakoniec vystúpili na 72. ulici, svet bol kompletne biely.
Teraz nemyslím len to, že Central Park vyzeral ako snežná guľa. Myslím aj na tváre ľudí, čo sa plahočili fujavicou do práce. Vôbec nevyzerali ako tváre mojich bratancov, sesterníc, susedov či moja.
Na Manhattane som nebola v žiadnom inom dome, iba u Hallowellovcov, takže som netušila, či je normálne, že v takej obrovskej budove žije iba jedna rodina.
Pamätám si však, že mi už vtedy pripadalo nenormálne, že si musíme ukladať otepľovačky aj čižmy do malej prepchatej skrine v kuchyni, aj keď vo vstupnej hale, kde si vešia kabát pani Mina a Christina, je kopa voľného miesta.
Aj mama si napchala kabát do skrine spolu s kožušinovým plédom pre šťastie. Bol jemnučký, voňal po nej a s Rachel sme sa bili o to, ktorá z nás ho bude nosiť po dome, lebo bol na dotyk ako morča alebo zajačik.
Potom už začala chodiť po dome ako víla Zvonilka, ktorá jediným dotykom na vypínači, kľučke či držadle postupne oživuje spiacu budovu. „Buďte pekne potichu,“ povedala nám, „ja vám spravím trocha horúcej čokolády pani Miny.“
Tá čokoláda sa dovážala z Paríža a chutila božsky. Preto keď si mama uviazala bielu zásteru, poslušne som vytiahla kus papiera zo zásuvky a pastelky, čo sme si priniesli z domu, a pustila som sa do kreslenia. Nakreslila som dom veľký ako tento.
Umiestnila som doň rodinu: seba, mamu, Rachel. Skúsila som nakresliť aj sneh, ale nešlo to. Vločky, ktoré som tam maľovala bielou pastelkou, splývali s bielym papierom. Dali sa vidieť iba tak, že som naklonila papier do svetla z lustra, aby sa aspoň trocha leskli.
„Môžeme sa hrať s Christinou?“ vyzvedala Rachel. Christina mala šesť, takže dokonale zapadala medzi mňa a sestru. Mala najväčšiu detskú izbu, akú som kedy videla, a viac hračiek ako ktokoľvek, koho som poznala.
Keď bola doma a my sme tam prišli s mamou, hrali sme sa s ňou na školu a s plyšovými medvedíkmi, popíjali sme vodu z maličkých šáločiek z ozajstného porcelánu a robili sme vrkoče jej bábikám s vlasmi ako hodváb.
Kým však mohla mama odpovedať, ozval sa taký prenikavý a trhaný výkrik, až ma z toho pichlo pri srdci. Viem, že mama to vnímala rovnako, lebo jej takmer vypadol hrniec s vodou, čo niesla na sporák.
„Ostaňte tu,“ prikázala nám, a kým sme stihli čokoľvek povedať, už bežala hore schodmi. Rachel vyskočila zo stoličky. Nikdy nepatrila k tým, čo poslúchajú na prvé slovo. Ja som trielila za ňou ako balónik priviazaný k detskej ruke.
Zábradlia na polkruhovom schodisku som sa nesmela dotknúť, takže som držala ruku tesne nad ním. Dvere do izby pani Miny boli dokorán a ona sama sa váľala na posteli v kope dokrčeného zamatu. Vypuklé brucho sa jej dvíhalo ako mesiac na obzore, jej lesklé beľmá mi pripomínali koníky na kolotoči, čo naveky stuhli uprostred skoku.
„Je priskoro, Lou,“ sipela. „To hovorte bábätku,“ namietla mama. Pani Mina jej zúfalo stisla ruku. „Ešte netlačte,“ povedala. „Sanitka tu bude čo nevidieť.“ Napadlo mi, ako rýchlo sa tam asi sanitka môže dostať v toľkom snehu.
„Mami?“ Až vtedy som si uvedomila, že krik a hluk zobudil aj Christinu. Stála medzi Rachel a mnou. „Vy tri choďte do izby slečny Christiny,“ prikázala nám mama hlasom pevným ako oceľ. „A hneď!“
V skutočnosti sme však ostali stáť ako prikované a ona na nás okamžite zabudla, lebo sa načisto stratila vo svete bolesti a strachu pani Miny. Snažila sa fungovať ako mapa, vďaka ktorej sa z neho dostane.
Sledovala som, ako pani Mine od bolesti navierajú na krku žily. Videla som, ako si mama kľaká na posteľ medzi jej nohy a vyhŕňa jej nočnú košeľu nad kolená. Pozerala som sa, ako ružové pysky medzi jej nohami navierajú, puchnú a otvárajú sa.
Objavila sa okrúhla hlavička, miniatúrne pliecko, vyvalila sa krv a tekutiny a odrazu mala mama v rukách bábätko. „Pozrime sa na teba,“ povedala a tvár jej prekypovala láskou. „Ty si sa ale fakt ponáhľal na tento svet!“
Potom sa naraz stali dve veci: ktosi zazvonil pri dverách a Christina sa rozplakala. „Ach, zlatko,“ šepotala pani Mina. Už nebola vydesená, ešte stále ju však zalieval pot a tvár mala celú červenú. Natiahla k nej ruku, no Christinu to celé tak vyľakalo, že sa namiesto toho pritisla ku mne.
Rachel, ktorá z nás bola vždy najpraktickejšia, išla otvoriť. Vrátila sa s dvojicou sanitárov, ktorí to tam prevzali, takže mamina pomoc bola nakoniec ako všetko, čo robila u Hallowellovcov. Hladká a neviditeľná.
Hallowellovci na maminu počesť dali dieťaťu meno Louis. Bolo zdravé, aj keď prišlo na svet takmer o celý mesiac skôr. Spôsobil to nečakaný pokles atmosférického tlaku, pre ktorý došlo k PRPO – predčasnej ruptúre plodových obalov.
Samozrejme, vtedy som to nevedela. Vedela som iba toľko, že som za zasneženého rána na Manhattane bola svedkyňou začiatku niečoho nádherného. Bola som pri tom dieťati skôr, ako mal ktokoľvek či čokoľvek šancu nejako ho sklamať.
Skúsenosť s Louisovým narodením ovplyvnila každú z nás inak. Christina si dala dieťa vynosiť náhradnej matke, Rachel mala päť detí a ja... som sa stala sestrou na pôrodníckom a novorodeneckom oddelení.
Keď ľuďom rozprávam tento príbeh, predpokladajú, že zázrakom, ktorý sa stal za tej dávnej snežnej búrky, je zrodenie nového života. Pravdaže, aj to bolo úžasné, ale ja som v ten deň zažila ešte jeden, oveľa väčší zázrak.
Ako sa ma Christina držala za ruku a pani Mina zvierala maminu dlaň, na jeden okamih – jeden úder srdca, jedno nadýchnutie – sa všetky rozdiely vo vzdelaní, peniazoch a farbe pleti vyparili ako fatamorgána na púšti.
V tej chvíli sme si všetky boli rovné. Jednoducho žena pomáhala žene. Toto je ten zázrak. Už tridsaťdeväť rokov čakám, kedy ho zažijem znova. Prvá doba pôrodná – otváracia „Nie všetko, čomu sa postavíme, sa dá zmeniť.
Nemôžeme však zmeniť nič, čomu sa nepostavíme.“ James Baldwin RUTH Najnádhernejšie dieťa, aké som kedy videla, sa narodilo bez tváre. Od krku nadol bolo dokonalé: Desať prštekov na rukách aj na nohách, bacuľaté bruško.
Lenže tam, kde malo mať uško, boli skrútené pery a jediný zub. Namiesto tváre malo zdeformovaný vír beztvarej kože. Jeho matka – moja pacientka – bola tridsaťročná prvorodička, ktorá v rámci prenatálnej starostlivosti absolvovala aj ultrazvukové vyšetrenie, dieťa sa však natočilo do pozície, v ktorej sa nedali rozoznať deformácie tváre.
Chrbticu, srdce aj ostatné orgány malo napohľad v poriadku, takže nik nečakal, že by to mohlo dopadnúť takto hrozne. Možno aj preto sa rozhodla pre pôrod v našej malej nemocnici Mercy West Haven a nie v Yale-New Haven, kde majú lepšie vybavenie na riešenie krízových situácií.
Prišla presne v termíne, pôrod trval šestnásť hodín. Lekár zdvihol dieťa, do ticha sa však nič neozvalo. To ticho silnelo, belelo, bzučalo v ušiach. „Je v poriadku?“ spýtala sa matka v panike. „Prečo neplače?“
Mala som so sebou stážistku, študentku zo zdravotnej školy, a tá zvrieskla. „Von!“ prikázala som jej napäto a vytlačila som ju zo sály. Potom som zobrala pôrodníkovi novorodenca a položila som ho na zahrievaciu podložku, utrela som mu z končatín mázok.
Lekár ho rýchlo vyšetril, mlčky sa mi pozrel do očí a obrátil sa k rodičom, ktorým už bolo jasné, že sa deje niečo hrozné. Jemnými slovami im oznámil, že ich dieťa má rozsiahle vrodené chyby nezlučiteľné so životom.
Na pôrodníckom oddelení je smrť častejším pacientom, ako by ste si možno mysleli. Vieme, že aj keď sa objaví anencefália alebo dôjde k úmrtiu plodu, rodičia sa vždy potrebujú s dieťatkom pomaznať a primerane ho oplakať.
Aj tento novorodenec – živý, aj keď iba nakrátko – bol stále ich syn. Preto som ho umyla a zavinula ako každého iného, zatiaľ čo sa za mnou rozbiehal rozhovor medzi rodičmi a lekárom ako auto, čo nechce naštartovať po mrazivej zimnej noci.
Prečo? Ako? Čo keby ste...? Ako dlho, kým... Otázky, ktoré nik nechce klásť a na ktoré nik nechce odpovedať. Matka plakala ešte aj vo chvíli, keď som jej kládla dieťa do náručia. Drobné ručičky sa mu metali ako lopatky veterného mlyna. Usmiala sa naň s láskou v očiach. „Ian,“ šepla. „Ian Michael Barnes.“
Takýto výraz tváre sa vidí iba na obrazoch v galérii. Bol plný neskutočne intenzívnej lásky a žiaľu a oba tie city sa miešali a vytvárali celkom novú, čudesne surovú emóciu. Obrátila som sa k oteckovi. „Chcete si podržať syna?“
Vyzeral, akoby sa mal každú chvíľu povracať. „Nemôžem,“ zamrmlal a ušiel z miestnosti. Chcela som ísť za ním, no zastavila ma stážistka. Ešte vždy bola úplne mimo, no chcela sa ospravedlniť. „Je mi to ľúto,“ povedala, „ale keď som videla... tú ohavu...“
„Je to bábätko,“ opravila som ju a prešmykla som sa okolo nej. Otecka som našla v spoločnej miestnosti pre rodičov. „Manželka a syn vás potrebujú.“ „To nie je môj syn,“ namietol. „Tá... vec...“ „... nebude na tomto svete veľmi dlho. Čo znamená, že by ste mu hneď teraz mali dať všetku lásku, ktorú ste si chystali na celý jeho život.“
Počkala som, kým sa mi pozrel do očí, a až potom som sa zvrtla k dverám. Nemusela som sa obzerať, vedela som, že ide za mnou. Keď sme vošli do nemocničnej izby, žena ešte vždy držala dieťa na rukách a tisla si pery na hladké miesto, kde malo mať obočie.
Zobrala som jej ten drobný balíček a podala som ho manželovi. Trhane sa nadýchol a odhrnul deku z miesta, kde malo mať dieťa tvár. Viete, ja nad svojimi krokmi premýšľam. Uvažujem, či som sa zachovala správne, keď som prinútila otca, aby sa vrátil k zomierajúcemu dieťaťu – či je to úloha zdravotnej sestry.
Keby sa ma na to vtedy bola spýtala nadriadená, povedala by som jej, že ma školili v tom, aby som pomohla trúchliacim rodičom dosiahnuť kognitívne uzavretie. Keby ten muž v hĺbke duše nebol uznal, že sa stalo niečo hrozné – alebo, čo bolo ešte horšie, keby sa po celý zvyšok života snažil predstierať, že sa nič nestalo –, otvorila by sa v ňom prázdnota.
Spočiatku iba malá, no časom by rástla, zväčšovala sa, až by si jedného dňa s hrôzou uvedomil, že je znútra celkom prázdny. Keď sa napokon rozplakal, od vzlykov sa mu triaslo celé telo ako strom v hurikáne.
Klesol na posteľ vedľa svojej ženy, ktorá mu jednu ruku dala na chrbát a druhú na hlavičku svojho dieťaťa. Desať hodín sa striedali v tom, kto bude držať malého. Matka sa ho dokonca pokúsila dojčiť.
Nedokázala som od nej odtrhnúť pohľad – nie preto, lebo by to bolo škaredé a nevhodné, ale preto, lebo som v živote nevidela nič pozoruhodnejšie. Bolo to, ako keď sa pozeráte priamo do slnka: aj keď napokon odvrátite zrak, nevidíte nič iné.
Raz som do izby vzala aj tú hlúpu stážistku. Oficiálne to mala byť kontrola stavu rodičky, no v skutočnosti som chcela, aby na vlastné oči videla, že láska nemá absolútne nič spoločné s tým, na čo sa pozeráte, a úplne všetko s tým, kto sa pozerá. Dieťa nakoniec zomrelo v dokonalom pokoji.
Urobili sme mu odtlačok ručičky a nožičky, aby si rodičia mohli z pôrodnice odniesť aspoň niečo. Počula som, že tá dvojica sa o dva roky vrátila a žena porodila zdravé dievčatko, no vtedy som nebola v službe.
Jasne to však ukazuje jedno: každé čerstvo narodené dieťa je nádherné. To len my ho špatíme tým, čo si doň premietame.
Vyšlo v spolupráci s:
