Michaela Zamari je nová nádejná autorka, ktorá na slovenský knižný trh priniesla pútavý román Šéf môjho šéfa. Ako sama uvádza, ide o príbeh, kde osud pretne trajektórie dvoch charizmatických osôb, mladej cestovateľky a vášnivej fotografky Nely a tajomného Tomasa. Priznala sa, že inšpiráciu čerpá prevažne z reálneho života a dopomáha si fantáziou.
Nela si na svoj vek odžila viac ako jej rovesníčky a so starším Tomasom Leroyom sa spoznáva, keď na pár týždňov zaujme pozíciu šéfa jej šéfa. Tomas je výnimočný muž, ktorý by na prvý pohľad mohol mať každú, no vyberie si práve Nelu. Možno je to náhoda, a možno sú tí dvaja už dávno odsúdení, aby si k sebe našli cestu. Zadarmo to však nebude.
Sympatická a ambiciózna Nela má za sebou pohnutú minulosť. Budúcnosť však vidí ružovo – má prácu, ktorá ju baví, šéfa, s ktorým si rozumie, a nezáväzného priateľa s výhodami. Jej pokojný život sa nečakane otrasie v základoch, keď do firmy Predictors, kde pracuje, vstúpi jeden z jej vrcholových manažérov, Tomas Leroy.
Jeho prílišná náklonnosť k nej ju nielen desí ale okamžite v nej vyvolá množstvo otázok. Kto je v skutočnosti šéf jej šéfa a čo je pravým dôvodom jeho príchodu? Čaká ju obdobie citových turbulencií alebo je len zbytočne podozrievavá? Zmätená Nela je odhodlaná dopátrať sa pravdy, ale na Leroya je, zdá sa, krátka....
HN prináša úryvok z knihy:
Z myšlienok ma vytrhol roztúžený Leroy, keď ma silno uchopil za boky a vyzdvihol na okraj kuchynskej linky.
„Počkaj,“ vykríkla som preľaknuto, keď posadil moje nahé pozadie na kúsok voľného priestoru medzi kávovarom a umývadlom.
Spýtavo sa na mňa pozrel a nedočkavo stŕpol.
„Vieš koľko baktérií je na tejto kuchynskej linke?“
Keď cez deň vidím, ako majú všetci kolegovia vysoko na háku čistotu kuchynskej pracovnej dosky a ja som na nej sedela nahým zadkom, a nielen tým, striaslo ma od strachu.
„Zlato,“ zatváril sa prísne, „poznáš pravidlo troch sekúnd?“
Šokovane som dvihla obočie a nechápala, kam tým mieri.
„Tak možno to stihneme aj do dvoch, keď budeš spolupracovať .“
Pohľadom ma prikoval ku kuchynskej doske a ja som vybuchla do tlmeného smiechu. S pobavením zmizli všetky moje obavy a padli aj zábrany.
„Tento úsmev na tebe milujem,“ slastne odvetil s očami uprenými na moju tvár.
Milujem???
Pri slove milujem ma striaslo.
„Miluješ?”
„Máš nejaký problém aj s týmto slovom alebo iba s baktériami?” pozrel na mňa otrávene.
Stále zmätená z toho, že vypustil z tých plných pier také vážne slovo, som na neho nechápavo civela.
„S baktériami väčší,” zašomrala som so zovretým hrdlom.
Jeho prísne kútiky sa uvoľnili a usmial sa. Potom mu oči zahoreli nedočkavosťou.
„Poznáš ešte nejaký dôvod, ktorý by bránil v tom, čo ideme urobiť, alebo už budeš aspoň päť minút mlčať?” podpichol ma s neodolateľnou prísnou priamkou, ktorú vytvarovali jeho pery.