Alexandra Dubčeka veľká časť verejnosti vníma ako predstaviteľa takzvaného socializmu s ľudskou tvárou, kritici mu však vyčítajú politickú naivitu. Dal sa vôbec v rámci vtedajšieho režimu zaviesť model akéhosi miernejšieho a reformnejšieho socializmu alebo boli tieto pokusy vopred odsúdené na neúspech?
Je zaujímavé, že ja, profesionálny historik, som sa v prácach svojich kolegov, ktorí sa seriózne zaoberajú obdobím, v ktorom Alexander Dubček pôsobil ako politik, takmer nikdy nestretol s názorom, že by to bol naivný politik a človek. I keď aj on sa občas dopustil činov, ktoré možno nazvať naivnými. Podľa mňa sú to dodatočné, politicky motivované súdy. To, že Dubček nebol naivný, by potvrdil každý, kto sa aspoň trochu vyzná v pomeroch vládnucich v KSČ, a najmä v jej najmocnejšej zložke – aparáte. Tu medzi sebou neľútostne zápasili o moc rôzne zoskupenia a každý, kto by sa poriadne nevyznal v „tlačenici“, by okamžite „vypadol z kola“.
Dubček za necelých 19 rokov prešiel v aparáte KSČ všetky „priečky“ – od okresného tajomníka KSS v Trenčíne až po prvého tajomníka ÚV KSČ v Prahe vrátane práce v aparáte ÚV KSČ a ÚV KSS. Nerozhodný a váhavý bol najmä podľa dogmatikov a konzervatívcov, ktorí hneď a na všetko mali jednoznačné stanovisko a nepripúšťali nijaké diskusie. A tí istí ho aj považovali za ľahko ovplyvniteľného, lebo sa obklopoval odborníkmi, od ktorých si dal poradiť. Čo sa týka reformy socializmu sovietskeho typu v bývalej ČSSR, tá mohla byť len veľmi ťažko uskutočniteľná. Hlavne preto, že zásada partnerských vzťahov v Národnom fronte, prehĺbená tzv. Šikova hospodárska reforma, a to všetko v podmienkach neuveriteľného boomu slobody v masmédiách, v sebe obsahovali potenciál, ktorý by v podmienkach nerušeného vývoja spoľahlivo viedol k demokracii západného typu so všetkými geopolitickými dôsledkami. A to sovietski politickí šachisti vedeli veľmi dobre...
Zostáva vám 85% na dočítanie.