Architektka o problémoch Bratislavy: Nákupné centrá vysávajú mestu život, Obchodná pripomína Balkán

Narodila sa do rodiny dvoch zanietených architektov, a to pravdepodobne predznamenalo aj jej profesionálny osud. Ešte pred Nežnou revolúciou sa vydala a vysťahovala sa za manželom do Holandska.

Tam sa naplno rozvinul jej talent pre detail a krásu. Možno mala šťastie, že okamžite začala pracovať vo vychytených ateliéroch. No zrejme to bol osud. Táňa Buijs Vítková je totiž výnimočná architektka, ktorá má vo svete skvelé meno.

Špecializuje sa na univerzitné stavby. Nie je načase postaviť už aj na Slovensku poriadnu školu?

​Architektúra sa stále berie za mužskú doménu. Prečo to tak podľa vás je?

Jediný dôvod, ktorý si viem predstaviť je, že to vychádza z historickej tradície. Ženy boli vo väčšine povolaní pozadu, a to práve kvôli tradičnému rozdeleniu rolí.

Muž zarábal a žena sa starala o deti a domácnosť. Iný dôvod asi neexistuje, ženy sa emancipujú vo všetkých povolaniach, architektúru nevynímajúc.

A existuje delenie architektúry na mužskú a ženskú?

Ani to si neviem predstaviť. Prečo by to tak malo byť? Schopnosti žien sú presne také isté ako mužské. Možno existujú rozdiely medzi tým, ako pracujú ženy a ako muži. Ženy sú asi trpezlivejšie a majú menšie ego.

Nie je to na škodu? V architektúre hrá ego predsa dôležitú úlohu.

Áno. Muži architekti ho majú väčšinou väčšie, ale je aj čoraz viac žien, ktoré sa rozhodne nestratia...

Ženy sa napriek tomu častejšie zameriavajú na interiéry a muži sú viac technickejší. Platilo to aj vo vašej rodine, nie?

Áno, aj u nás sa mama špecializovala viac na interiéry. Otec bol stále v ateliéri a veľa na stavbách. Ale je to naozaj stále tak? Architektúra je síce náročná a nemôžete sa jej nevenovať naplno.

Videla som to u otca a ja to prežívam podobne. S prácou zaspávam, s ňou sa aj budím. Zaujíma ma, čo sa deje na stavbe či v ateliéri. Som stále online a na telefóne, bojím sa, že sa udejú veci, ktoré si neželám a ktoré mi budú prekážať.

Chcem byť o všetkom informovaná a keď treba, zasiahnuť. Zároveň však platí, že pokiaľ vás práca teší a v starostlivosti o rodinu sa dokážete deliť s partnerom, tak architektúra vôbec nemusí byt len panskou doménou.

Môj muž je tiež architekt a i keď nemáme spoločné projekty, alebo možno práve preto, tak si v tomto rozumieme.

Už sme spomenuli, že ste vyrastali v rodine dvoch architektov. Bolo vôbec iná možnosť, ako ísť v ich šľapajach?

Moji rodičia, myslím, veľmi nechceli, aby som bola architektka, no vyrastala som v tvorivom prostredí a veľmi sa mi to páčilo. Otec stále aj niečo b...