Téme slow fashion sme sa venovali v októbrovej prílohe Hospodárskych novín prečo nie?!
Plné šatníky a neustále sledovanie trendov je totiž nezodpovedné. Filozofia slow fashion hlási návrat k prírode a k lokálnym dizajnérom.
Základom šatníka by mala byť nadčasovosť a kvalita. Za každým kúskom oblečenia treba hľadať príbeh. Každý rok si 24. apríla módni tvorcovia pripomínajú Fashion Revolution day. Je to deň, keď by sa každý mal zamyslieť nad tým, čo nosí a aká je jeho miera zodpovednosti, a mal by sa spýtať, kto tvorí jeho odev. Táto celosvetová kampaň vznikla po tom, čo sa v Bangladéši zrútila textilná továreň a v jej troskách zahynulo vyše 1 300 ľudí.
Veľké značky sa už nemôžu tváriť, že o ničom nevedia, a musia prejaviť svoju zodpovednosť: „Aj oni sa snažia viac komunikovať so zákazníkmi. Priznajú síce, že ich modely boli vyrobené v Číne, no zamestnanci dostali fér podmienky aj plácu. Značky to vnímajú ako veľký celosvetový trend,“ hovorí módna návrhárka a riaditeľka Slovak fashion council Dana Kleinert.
Filozofia slow fashion zahŕňa módu, ktorá si môže dovoliť ignorovať trendy: „Je nemysliteľné, aby firmy a dizajnéri urobili štyrikrát do roka nové kolekcie. Pre ázijské trhy sa dokonca uvádzajú nové kolekcie každé tri týždne, to je neuveriteľná rýchlosť, tempo, ktoré sa nedá udržať v rozumných podmienkach.“
Móda produkuje odpad
Fashion priemysel je po rope druhým najväčších znečisťovateľom životného prostredia. Firmy vyrábajú tak veľa, že nedokážu svoje výrobky predávať ani ich inak zužitkovať, preto ich musia spáliť. Zodpovední lokálni dizajnéri sa snažia robiť čo najviac na objednávku, prípadne v malých kolekciách, ktoré vznikajú podľa potreby ich zákazníkov, väčšinou sú to prirodzené cykly jar – leto a jeseň – zima.
Dôležité je nielen to, koľko vyrábať, ale aj v akej kvalite a z akých materiálov: „Dizajnér tvorí férovo, jeho tvorba je udržateľná a správne nastavená. Je pritom úplne jedno, či ide o väčšie produkcie, high-end fashion alebo individuálnu tvorbu na mieru. U nás je to stále v plienkach, ale sú dizajnéri, ktorí veľmi striktne vyberajú svojich dodávateľov materiálov,“ hovorí Dana Kleinert.
MAJA BOŽOVIČ v slow fashion
Mladá módna návrhárka Maja Božovič zobrala túto filozofiu veľmi vážne. Celou jej tvorbou sa nesú myšlienky slow fashion, žiadne kompromisy nepripúšťa: „Ako prvé ma zaujíma, kto a ako vyrába materiály. Mám dodávateľa z Holandska. Od neho dostanem všetky informácie o pestovaní, tkaní, zložení aj farbení. Nemôžem nakupovať v prvej galantérii na ulici. Dôležité je, aby som si mohla objednať málo látok. Mnohí dodávatelia podmieňujú objednávku stovkami metrov odobratej látky. Ja si objednám presne toľko, koľko potrebujem, aj 5 či 10 metrov. Len vtedy to môže byť eko, slow, udržateľné.“
Maja priznáva, že veľa dodávateľov jej nevie poskytnúť potrebné informácie. Rada by si objednala látky na Slovensku, no nedá sa to. „Nemajú ekologické certifikáty, ktoré garantujú, že pri výrobe neboli použité škodlivé pesticídy, že zamestnanci mali vhodné pracovné podmienky a tiež informácie o krajine pôvodu. Nič nie je na 100 percent, ale môjmu súčasnému dodávateľovi verím.“
Väčšinu firiem zaujímajú podľa Maje iba financie, na ekológii im vôbec nezáleží. Slow nie je iba o materiáloch, ale aj o množstve produkcie – koľko kusov a koľko kolekcií je schopná dizajnérka vyrobiť. Ak používa inovatívne materiály, výroba trvá dlhšie, lebo ich musí testovať. „Súčasnú kolekciu, ktorú som prezentovala na poslednom Fashion Live, som pripravovala dva roky a zahŕňa 12 outfitov,“ hovorí Maja.
Priznáva však, že nežije iba z módy, no slow fashion jej pomáha v zdokonaľovaní. „Toto je jazyk, ktorým chcem komunikovať. Veľa klientov chodí za mnou iba preto, že sa im páči môj štýl. Sú hrdí na celý príbeh, ktorý stojí za ich peknými šatami. Vedia všetko, ako som to robila, odkiaľ pochádzajú všetky materiály. Vedia, že im nekúpim látku, s ktorou nie som sama stotožnená.“Maja zvíťazila v mentoringovom programe Slovak fashion council a stala sa Best fashion graduate. Aj vďaka tomuto víťazstvu vznikla jej súčasná slow fashion kolekcia.
Menej je viac
Dizajnéri tvrdia, že nie je udržateľné, aby ľudia stále veľa nakupovali. Podporovať masovú spotrebu podľa nich nemá zmysel. Dôležité je hľadať iné cesty, napríklad formou cirkulárnej ekonomiky: „Ten trend je jasný, určitá časť tovarov a služieb sa musí vracať naspäť do systému. Vo Švédsku vznikol veľký obchodný dom, kde sa dajú kúpiť použité veci.Nejde pritom iba o módu, ale napríklad aj o nábytok. Okrem toho štát prispieva na opravu šiat či topánok. Vyzerá to ako návrat späť v čase, ale je to trend, ktorý jasne ukazuje, že musíme spomaliť a vrátiť sa k normálnemu kolobehu života,“ vysvetľuje Dana Kleinert.
Podľa nej by sa mal k tejto téme poctivo postaviť aj štát a jeho inštitúcie. Politici by mali podporovať lokálnych výrobcov, mali by nosiť ich produkty a propagovať ich, tvoriť zmysluplné granty a podporu pre mladých dizajnérov. Prvou lastovičkou je u nás Bratislava fashion map.
Prvýkrát sa urobil zoznam miestnych módnych tvorcov, ateliérov či predajcov, ktorí sa zaoberajú podporou lokálneho dizajnu. Podľa Dany Kleinert vo svete funguje fashion turizmus, cestovatelia chcú unikátny zážitok a originálne výrobky od lokálnych tvorcov a teraz konečne dostali prehľadnú mapu, kde ich v hlavnom meste nájsť.
„Bohužiaľ, naša ekonomická situácia, hlavne v regiónoch mimo hlavného mesta, týmto trendom zatiaľ nepraje. Ľudia na Slovensku nemajú dosť peňazí, a preto si stále radšej kúpia lacné tričko vo fast fashion reťazci, akoby mali rozmýšľať nad kvalitou. Treba im vysvetľovať, že ak si kúpia jedno drahšie namiesto troch lacnejších, vlastne ušetria, lebo im ten produkt vydrží omnoho dlhšie. Takto sa vlastne len stále točí v móde viac a viac peňazí.“
Začnime od najmenších
Slovak fashion council robí viacero aktivít, ktorými by podporil mladých dizajnérov a zmenil myslenie ľudí. Aj preto chcú začať od malých detí, ktorým chýbajú manuálne zručnosti a nevedia si predstaviť, akú hodnotu môže mať kvalitná móda a dizajn. „Nie je to jednoduché. Ale napríklad počas prázdnin robíme Letnú akadémiu módy. Deti si vymyslia a urobia kompletnú módnu kolekciu. Zrazu majú k veci úplne iný vzťah. Keď som ich požiadala, aby mi predali tričko za 5 eur, tak to rezolútne odmietli, lebo sa na tom dva dni narobili. A to je zmysel. Ukázali sme im, že móda môže mať svoju hodnotu. Pochopia, že tričko v lacnom obchode nemôže stáť 2 – 3 eurá, toľko predsa stojí chlieb. A ak toľko stojí, tak niekde je problém. Niekto nedostal za prácu zaplatené alebo to robilo dieťa, boli tam použité škodlivé farby, bolo to proste nefér.“