Na severe Argentíny ležia úžasne farebné a absolútne tiché hory. Turistické chodníky nimi nevedú, ale po oblých holých svahoch si človek môže chodiť, ako sa mu zachce. Bez toho, že by stretol živú dušu, píšu Katka Krejčová a Petr Ptáčník pre lidovky.cz.
Treky, ktoré nikto nepozná. Údolia, v ktorých sa preháňajú len Indiáni na koňoch. Opustené vrcholky hôr, kam noha človeka vstúpi len zriedka. Na týchto miestach sa nájde niečo pre každého. Z takmer púštnych hôr schádzajú chodníky do zelenej džungle plnej vlahy, kde vreští tropické vtáctvo, a kľukaté cesty stúpajú do štvortisícových sediel a zase dole, aby nakoniec doviedli človeka až na rovnú soľnú pláň, bielu na všetky strany.
Hory ako dúha
Jeden z najkrajších trekov v Argentíne objavíme úplne náhodou. Vlastne to ani žiadny "trek" nie je. Ide o nezmapovanú divočinu. Domorodci nás dôrazne varujú, nech tam rozhodne nechodíme, že sa určite stratíme. Naším jediným záchytným bodom je Cerro Pacu.
Vybavení mapou s mierkou asi 1: 400 000 a jedlom na päť dní vyrážame hore. Tunajšie farebná, neuveriteľne úchvatná krajina nás fascinuje. Vyprahnuté hory hýria snáď všetkými odtieňmi od žltej cez červenú k fialovej až po šedivú a hnedú a na svahoch sa týčia do výšky niekoľkometrové kaktusy. Za tri hodiny vyjdeme do sedla, kde stojí malá soška Panny Márie, ochrankyňa pútnikov. Údolie pred nami sa začína schovávať za mrak a získava neuveriteľne tajuplnú atmosféru. Tam niekde dole leží staré inkské ruiny a vysoko nad nimi náš záchytný vrchol.
Dobytie nesprávneho raja
Po piatich hodinách a niekoľkých klamných predvrcholkoch konečne stojíme hore. Prekvapí nás široký, dlhý a plochý vrcholový hrebeň. Asi kilometer ďaleko vidíme drevený kríž. Dôjdeme až k nemu a slávime prvú dobytú argentínsku štvortisícovku. Až od Indiánov v údolí sa dozvieme, že to nie je Cerro Pacu. Ten leží naproti cez údolie na druhej strane potoka. Z tejto hory máme ale možno ešte väčšiu radosť, práve preto, že je vyššia a bezmenná, hoci zjavne nie sme prví ľudia, ktorí sem vystúpili.
Schádzame po holom trávnatom svahu priamo dole k rieke. Pripadáme si ako v lietadle, pretože z bielych mráčikov vykúkajú len vrcholky kopcov, rovina sa celá nepriedušne schováva pod nízkou oblačnosťou. Keď sa aj slnko začne skláňať pod obzor, vytvorí z hmly prevaľujúcej sa v údolí nezabudnuteľné scenérie.
Spadli do oblakov
Ďalší deň ráno nás opäť víta slniečko. Teplomer ukazuje kladnú nulu, ale pohľad von sľubuje tridsiatky v priebehu niekoľkých málo hodín. Kozí chodník nás vedie po úbočí kopcov a pod nami sa objavujú rôzne veľké guľaté ohrady z kameňov. Väčšina z nich zíva prázdnotou, ale v niektorých vidíme kone a kravy. Stáda kôz a oviec sa pasú okolo. Za potokom stojí dom so strechou z vlnitého plechu a starý muž v pletenej čiapke okopáva na záhrade zeleninu. Pozdravíme ho a pýtame sa na cestu do San Lorenza. Ukáže nám predpokladaným smerom.
V zelenom údolí sa pasú stáda kráv a potôčiky zurčia, presne ako to písali v popise treku. Z niektorých voľne sa pasúcich býkov ide strach, keď musíme prejsť okolo nich. Žiadny z nich neuhne ani o piaď, zároveň nás ale nechajú prejsť úplne pokojne. Čím hlbšie schádzame, tým viac sa blížime k oblačnej vrstve, až krátko popoludní do nej spadneme priamo. Razom nevidíme skoro na pár metrov pred seba a hľadať správny smer a cestu sa stáva čoraz ťažšie. Spomeniem si na všetky prorocké hlasy, ktoré hovorili, že sa stratíme. A je to tu. Nevadí, sme na to pripravení! Zlez až do hustého mraku a cestičky sa začínajú vetviť. Konzultujeme s kompasom a mapou, ale zrejme neúspešne. Niekoľko hodín blúdime po kopcoch, sem tam ovocný strom, sem tam lúka s koníkom, až sa stratíme v hustej džungli.
Svetlo na konci cesty
Predierame sa húževnato až do večera a potom ešte chvíľu s čelovkami, kým nenájdeme aspoň malý pľac na stan. Ráno predieranie pokračuje. Najprv asi hodinu hustými krovinami ideme k potôčiku. Tam sa radostne napijeme, oberieme zo seba pichľavé časti rastlín, ktoré sa nám nalepili na tričko aj batoh a striedavo potokom, striedavo pozdĺž neho dôjdeme až k riečke. Tú prelezieme po spadnutom kmeni a ďalej už vedie široká, zarastená cesta.
Čižma, plastová fľaša a asi dvadsať rozsypaných vlašských orechov nás ubezpečí, že záchrana už nie je ďaleko. O pár hodín neskôr narazíme na nespevnenú cestu a po dvoch kilometroch aj na džíp s prázdnou korbou, ktorý nás zvezie až na hlavnú cestu, čím sa po štyroch dňoch vraciame späť do civilizácie.