Tomáš Mašek s rodinou je jeden z tých cestovateľov, ktorí sa v posledných dňoch vracali domov na Slovensko a prešli si komplikáciami v súvislosti s bezpečnostnými opatreniami kvôli koronavírusu.
Nie každý však s rodinou cestuje tisíce kilometrov, aby sa dostal v zdraví domov aj s malým synom. Ako Tomáš a jeho manželka Martina spomínajú, ich návrat domov bol takmer "o chlp".
Prezradili nám aj to, aký veľký je rozdiel medzi mentalitou Slovákov a Španielov v zajatí opatrení proti šíreniu koronavírusu a čo ich pri príchode domov najviac šokovalo.
Prečítajte si rozhovor s Tomášom a Martinou Mašekovcami:
Ako vlastne celá vaša cesta, ktorá skončila únikom pred blokádami v súvislosti s koronavírusom, začala?
Tomáš: Cestovali sme spolu s manželkou a našim dva a pol ročným synom. V Španielsku máme bývanie a trávime tam tri až štyri mesiace do roka a tento rok sme vycestovali 20. februára. Rátali sme s tým, že ostaneme do polovice apríla. Situácia sa však zmenila.
V tom čase, keď sme tam išli, epidémia v médiách ešte nebola natoľko prezentovaná. Najskôr to bola len záležitosť Číny, na Slovensku ani v Európe sa to veľmi neriešilo. Potom sa to začalo šíriť aj v Taliansku a neskôr sa ohlasovali nakazení aj inde v Európe.
V Španielsku sa to však neriešilo vôbec. Napriek tomu, že sme podľa medializovaných informácií videli, že to celkom rýchlo stúpa už aj v Španielsku (teraz sú dokonca na druhom mieste v počte nakazených po Taliansku) stále sa nič nedialo.
Martina: Od začiatku komunikovali, že sú si vedomí, že aj v Španielsku to bude rýchlo stúpať, ale len preto lebo medzi Španielskom a Talianskom je veľa ekonomických vzťahov a je veľký pohyb ľudí medzi oboma krajinami. Vedeli o tom, ale informovali len vecne.
Tomáš: Nerobili z toho vôbec paniku. Na Slovensku sa robila panika pri prvom prípade.
Martina: Ešte pre ním. V Španielsku ich už pritom bolo takmer tisíc. Ešte keď som volala s mamou robili sme si z toho trochu žarty, že „no čo, máte už aspoň prvého?“. V Španielsku ich bolo viac, ale je také veľké, že aj keď sa to sústredilo v niektorých regiónoch, náš región tým bol zasiahnutý minimálne.
To bol ktorý?
Martina: Andalúzia.
Tomáš: Je dôležité povedať, že v médiách sa prezentuje, že Španielsko má obrovské množstvo prípadov, ale je to obrovská krajina. Väčšina prípadov je sústredená v Madride a potom v regióne País Vasco.
Tam, je gro. V našej provincii, ktorá má osem a pol milióna obyvateľov bolo do včerajšieho (pondelok, pozn. red.) dňa zaznamenaných cca 550 prípadov. To nie je málo, ale na počet obyvateľov to zatiaľ nie je taká tragédia.
V akom bode nastal zlom, ktorý vás donútil odísť?
Martina: To bolo minulý štvrtok - piatok. Vtedy sme videli prvých dvoch ľudí, ktorí mali rúška. A to bola dosť vtipná situácia, lebo jeden pán ho mal, keď sedel v kaviarni a to na krku a druhý ho mal na ceste na bicykli cez park.
V piatok poobede sme si vonku so synom všimli, že parky, ktoré zvyčajne bývajú plné ľudí sú takmer prázdne.
Vtedy sme už vedeli, že sa niečo deje. Sledovali sme španielske médiá, ktoré informovali, že sa konečne začínajú robiť nejaké opatrenia.
Tie prišli v sobotu, kedy z hodiny na hodinu vyhlásili, že od pondelka platia prísne krízové opatrenia a núdzový stav. Takže to nebolo postupne, ale zo dňa na deň. Za všetko možné tam teraz hrozia vysoké sankcie.
Nemáte pocit, že to možno trochu zanedbali?
Martina: Prišlo to nečakane. Mysleli sme si, že tu nastane scenár podobný tomu talianskemu. Ešte pre týždňom ľudia chodili do fitka, boli plné kaviarne, reštaurácie, všetko. Potom prišli opatrenia, ktoré kompletne všetko zablokovali.
Tomáš: Ešte 8. marca sa konali obrovské demonštrácie za práva žien. Španielsko je oproti Slovensku opačný extrém. Slováci reagujú veľmi rýchlo a veľmi striktne, čo je asi dobré.
Ako vlastne prebiehala vaša cesta? Viem, že to bolo len tak-tak.
Tomáš: Zvažovali sme toto rozhodnutie celý minulý týždeň. Nechceli sme ísť lietadlom, lebo na letiskách je riziko nákazy vysoké, preto sme si ešte vtedy povedali, že radšej ostaneme v Španielsku a prečkáme to - bude to bezpečnejšie. Potom však prišli prísne reštrikcie, tak sme si povedali, že ideme preč.
Jedinú možnosť, ktorú sme vlastne mali, bolo ísť autom, lebo aj keď nejaké lety ešte boli, boli vypredané. Prvé, čo sme urobili, bolo, že sme začali hľadať požičovňu áut, ktorá by nám umožnila požičať si ho v Malage a vrátiť ho niekde u nás.
To sa nám aj podarilo, zohnali sme auto z Malagy do Viedne. Rozhodli sme sa o štvrtej poobede a o siedmej sme už sedeli v aute.
Martina: Zabalili sme si potraviny do zásoby, naložili do auta.
Tomáš: Bolo to rýchle rozhodnutie, lebo hrozilo uzavretie všetkých hraníc.
Takže ste sa problémom pri prechodoch hraníc vyhli?
Tomáš: Áno, tým, že sme vyrazili okamžite. Švajčiarsko sme prešli v nedeľu a od pondelka už boli uzavreté hranice. Naozaj to bolo na poslednú chvíľu. Takisto ich potom uzavreli aj Nemci, Španieli a Francúzi.
Martina: Hranice sa vlastne zatvárali za nami. Keď sme prechádzali my, nikde nikto nebol. Nikde nás nekontrolovali. Potom, čo sme počuli, boli kolóny aj na nemeckej strane, lebo všetci, čo prechádzali museli prejsť kontrolou. Všetkému sme sa snažili vyhnúť, preto sme sa nezdržovali a išli čo najviac vkuse.
Tomáš: Vyrazili sme v sobotu večer, zhruba o siedmej večer, ráno už vo Francúzsku sme si dali raňajky a ťahali sme do nejakej piatej poobede. Vo Švajčiarsku sme sa chceli vyspať, našli sme si hotel, ubytovali sme sa, ale keď sme začali čítať správy zistili sme, že Rakúšania na druhý deň zatvárajú hranice.
Zase sme sa teda pobalili a šli ďalej ešte pár kilometrov do rakúskeho Bregenzu, kde sme prespali. Bola to posledná noc, ktorú mal hotel otvorené, na druhý deň ráno zatvárali.
To ste mali veľké šťastie.
To áno. Oddýchli sme si nakoniec až v Rakúsku.
Ako zvládal cestu váš malý syn?
Tomáš: Cestovali sme približne 28 hodín vkuse a skoro 3-tisíc kilometrov. Malý to zvládal z nás najlepšie. Prvú noc v aute nemal vôbec problém, otrávený bol až včera, keď sme už cestovali z Rakúska. Ale kto by nebol.
Martina: Hlavne kvôli nemu sme nechceli ísť lietadlom, nechceli sme to riskovať, ani nevieme, ako by mohol na takú chorobu zareagovať. Preto sme chceli ostať tam, keď to ešte nebolo také vážne, lebo Španielsko má kvalitný zdravotný systém.
Takže aj keby sa niečo stalo, nebáli sme sa toho, že by nás neošetrili. Potom však zrušili všetky lety zo Španielska, tak sme sa potom rozhodli, že prídeme domov. Strašila nás predstava, že tam ostaneme uväznení niekoľko mesiacov.
Tomáš: Ja som sa potreboval vrátiť aj kvôli podnikaniu, nemohol by som nechať firmu napríklad tri mesiace len tak plávať. Som presvedčený, že karanténa sa neskončí o dva týždne.
Ako to vlastne vnímate z pohľadu podnikateľa, všetky tieto obmedzenia týkajúce sa koronavírusu?
Tomáš: Máme IT spoločnosť, takže sme tým zatiaľ trpeli asi najmenej. Môžeme robiť z domu, ľudí máme na home office-och, komunikujeme cez rôzne platformy, takže zatiaľ to ešte necítime. Je to však otázka času. Už teraz vidíme, že nám klienti zastavujú nové projekty.
Pre všetkých je to teraz prvotný šok. Firmy nevedia, čo bude a rušia všetky aktivity, ktoré nie sú nevyhnuté. Do týždňa - dvoch to však opadne a ľudia začnú uvažovať racionálne a uvažovať o tom, ako zminimalizovať škody.
Martina: Reálne sa predsa nedá fungovať tak, že nebudeme teraz tri mesiace nič robiť.
Tomáš: Ekonomika musí fungovať ďalej.
Sme ako Slováci v tomto smere viac ustráchaní?
Tomáš: Sme. Po návrate sme boli v šoku, keď sme videli tú slovenskú realitu. Ľudia tu koronavírusom žijú a nerieši sa nič iné. Jedna vec je, že sa boja, druhá vec je tá, že tomu nemôžeme podriadiť celý život.
Musíme sa sústrediť na to, aby biznis a život fungoval a peniaze sa točili. Podnikatelia by mali premýšľať nad tým, ako sami seba podporiť, ako stimulovať nákup, nerušiť veci, ale zoptimalizovať náklady.
Trochu zas odbočíme z biznisu a vráťme sa k tomu, ako to pri vašom príchode prebiehalo s kontrolami na Slovensku?
Martina: Boli tam policajti a colníci. Hranicu sme prešli pešo, lebo auto sme museli vrátiť na Schwechate, na slovenskej strane nás už čakalo naše auto, ktoré priviezol Tomášov brat.
Pri prechode som vytiahla pasy a jediné, čo nám skontrolovali bolo, či sme zo Slovenska. Mená nám nekontrolovali. Spýtali sa nás odkiaľ ideme, či vieme, čo nás čaká, teplotu nám nemerali, ani si nás nepoznačili. Zaželali nám veľa zdravia, šťastnú karanténu a privítali nás doma.
Tomáš: Auto sme nechali vo Schwechate na letisku a odtiaľ sme si dohodli kamarátov, ktorí žijú v Rakúsku, oni nás odviezli na hranicu, prešli sme kúsok pešo a na Slovensku nás už - v bezpečnej vzdialenosti - čakal môj brat. Potom sme už šli domov.
Aktuálne ste v dvojtýždňovej karanténe.
Tomáš: Áno. Keď však po jej skončení nebudeme mať žiadne príznaky, čo zatiaľ nemáme, tak to dvojtýždňovou karanténou končí a normálne sa zaradíme do života.
Aj keď si myslím, že skôr či neskôr bude karanténa nariadená plošne, takže možno keď skončí tá naša, zavedie sa niečo podobné, ako v Španielsku a bude zakázané vychádzať von. Veľa sa nám asi nezmení.
Martina: Kontrolovaní a testovaní počas karantény nebudeme, len sme naším lekárom oznámili, že sme naspäť. Dostali sme od nich odporúčania, že iba pokiaľ by sme mali horúčky a kašľali, máme zavolať, určite však nemáme nikam chodiť.
Mali by sme byť bezpeční, ale napríklad so starými rodičmi sa radšej nebudeme stretávať ani po karanténe, lebo aj keby sme nemali žiadne príznaky, to neznamená, že nie sme nosiči vírusu. S rodičmi uvidím, ale budeme to naťahovať ako dlho sa bude dať.
Čo vás pri príchode na Slovensko najviac prekvapilo?
Martina: Rúška. Keď sme prechádzali všetkými tými krajinami, nevideli sme prakticky žiadneho človeka, ktorý by mal na sebe rúško.
Tomáš: A keď sme prešli hranice, nevideli sme nikoho, kto by ho, naopak, nemal (smiech).
Berieme to až príliš vážne?
Tomáš: Adekvátne s ohľadom na stav nášho zdravotníctva.
Martina: Chápeme to, ale to je pre nás nová situácia.
Posledná otázka je, aká bola v rámci celej vašej cesty najlepšia a najhoršia skúsenosť.
Martina: Najhoršie bolo, keď sme sa ubytovali vo Švajčiarsku, dali sme si sprchu, ľahli si a Tomáš povedal, že musíme ísť ďalej, lebo zatvoria hranice. Vtedy mi bolo naozaj do plaču.
A aj vtedy keď sme cestovali a báli sme sa, že nás zastavia a nepustia ďalej. A tam nikto nikde. A keď sme prišli do Rakúska, tak to bola nakoniec neuveriteľná úľava, lebo sme vedeli, že na rakúsko-slovenských hraniciach nás už nezastavia.