Biologička Drahomíra postavila pre seba a svoju životnú partnerku dom zo slamy a hliny. Na čo fyzicky nestačila, na to si najala brigádnikov. Čo nevedela, naučila sa za pochodu. A na odborné práce si zaplatila remeselníkov, píše portál idnes.cz.
Biologička Drahomíra postavila pre seba a svoju životnú partnerku dom zo slamy a hliny. Na čo fyzicky nestačila, na to si najala brigádnikov. Čo nevedela, naučila sa za pochodu. A na odborné práce si zaplatila remeselníkov.
Chcela byť mobilná kvôli práci. Jej životná partnerka, biologička a záhradníčka Drahomíra, však nechcela bývať v „stane“.
A navyše v domácich podmienkach by podľa nej jednoduchosť presťahovania na iné miesto aj tak nefungovala. „Tak sme sa dostali k slamáku,“ vysvetľuje Helena.
Ženskými silami
„Helena strašne chcela kruh, pretože je v ňom dobrá energia. Ale z hľadiska práce sa kruhový pôdorys o dvadsať percent predraží,“ hovorí Drahomíra. Nakoniec tak vyhral jednoduchý obdĺžnik s pultovou strechou.
Dom na betónových pätkách, s drevenou konštrukciou, vyplnený slamou, so zelenou strechou a navrhnutý architektom a tesárom Vladom Čejnou im vyhovoval ako v použití ekologických materiálov, ako aj v možnosti stavať ho prevažne svojpomocne, aby vyšiel lacnejšie.
Betónové základy vykonal staviteľ Honza Pospíšil na jeseň roku 2013, aby si pätky mohli sadnúť a betón vyzrieť. Helena priznáva, že ona neurobila takmer nič: „Som na to úplne ľavá.“
Namiesto toho zarábala ako truckerka, aby mali čo najmenší úver. „Nikdy sme nechceli mať úver, pretože je to pre nás prakticky úžera. A človek je potom súčasťou systému, musí splácať oveľa viac, ako si požičal,“ konštatuje dvojica.
Tradične z prírodných materiálov
Na jar prišli tesári. Drevenú nosnú konštrukciu postavila firma Čejeni (Ing. Arch. Vladimír Čejna a Lukáš Čejna) starými tesárskymi technikami s minimom kovových spojov. Vďaka tomu si vraj konštrukcia dobre sadne a nevznikajú v nej tepelné mosty.
„Ľudia zo širokého okolia sa chodili pozerať, ako dobre im to ide od ruky,“ rozpráva Drahomíra. Práca vyšla na 6645 eur.
„Časť dreva som mala zo svojho lesa, po rodičoch,“ objasňuje Drahomíra. Slamené balíky na vypchatie konštrukcie zo všetkých strán, zospodu aj zhora, si vyrábala sama dva predchádzajúce roky pomocou prenajatej balíkovačky priamo na poli. „Ako človek nemá tie vedomosti dedené z generácie na generáciu, tak je to pokus omyl,“ konštatuje Drahomíra.
Nakoniec vyrobila celkom 1 800 balíkov s rozmermi 40 × 50 × 40 cm. Po víkendovom kurze z nich s dvoma brigádnikmi, miestnymi bezdomovcami, vyplnila celý dom. A to nielen steny, ale aj podlahu a strechu.
„Dva dni sme skladali balíky so štyrmi ľuďmi do strechy, tri dni zabrala podlaha, steny viac ako dva týždne,“ opisuje. Drahomíra navyše musela brigádnikom dať vždy po troch dňoch a po zálohe voľno, pretože vedela, že ďalší deň neprídu.
Chyby sa dajú opraviť
Pracovať s hlinou, ktorú slamu omietla zvonku aj zvnútra, sa Drahomíra naučila od ďalšieho prírodného staviteľa Ondreja Netíka. „Ondro študuje materiály, pozná ich vlastnosti, má cit pre to, ako ich využiť v praxi,“ nemôže si ho Drahomíra vynachváliť.
Priamo pri nich na stavbe počas omietania s ňou prešiel, čomu sa vyvarovať, ako nájsť chybu a naučil ju, že sa oplatí nemaskovať ju, ale opraviť. „Na prírodnej stavbe je to potom vždy poznať,“ upozorňoval ju. To sa týkalo predovšetkým vypchávania medzier medzi slamenými balíkmi.
Drahomíra vraj dala konský hnoj pre lepšiu súdržnosť i do finálnej hlinenej omietky. „A teraz po roku z nej vyliezajú také fľaky, ako by po stene liezli lienky. Ale mne to nevadí.“
Vo finále si naštudovala, ako sa robia zelené vysadené strechy. Len vode nepriepustnú fóliu si nechala položiť od profesionála, aby nepresiakla ani kvapka do konštrukcie. Ale zvyšné vrstvy vrátane hliny už uložila sama. „Prvý rok sme tam zasiali obilie, aby tam niečo rástlo ako ochrana proti burinám a tiež vytvorilo koreňový systém, v ktorom sa potom lepšie chytia ďalšie rastliny. Teraz postupne dosadzujeme, čo nájdeme na železničných násypoch.“
Doma za deväť mesiacov
Do domu so 110 m2 zastavanej, ale len 67 m2 úžitkovej plochy, sa ženy nasťahovali ešte pred Vianocami, po deviatich mesiacoch intenzívneho stavania. „Boli sme strašne rýchle,“ smeje sa Drahomíra.
V otvorenom priestore domu mali spočiatku len jednu spálňu, kúpeľňu, technickú miestnosť, špajzu a obývaciu izbu s kuchyňou dohromady. Nakoniec tento rok dorobili ešte jednu priečku. Majú tak druhú spálňu pre budúce deti.
„Metre štvorcové nám bohato stačia. Dokážem si predstaviť, že aj dve decká sa do takého priestoru pohodlne vojdú, ak človek nie je náročný na zhromažďovanie vecí.“ Naopak, ten relatívne malý priestor ich vraj núti premýšľať o každej veci, čo si zaobstarajú. „Čo je v dnešnom konzumnom svete celkom dobré,“ konštatuje Drahomíra.
Druhýkrát už všetko po svojom
Pochvaľujú si aj to, že v zapadnutej dedine ich ľudia ako registrované partnerky berú bez problémov: „Myslia si však, že nie sme úplne normálne, keď bývame v slamáku a s konským povozom si chodievame nakupovať až do mesta,“ hovorí Drahomíra.
Na staré kolená sa plánujú presťahovať niekam do tepla. Zatiaľ si žijú, ako chcú. A ako pár, hoci lesbický, plánujú aj deti. Umelé oplodnenie plánujú absolvovať kvôli legislatíve na klinike v Dánsku. „Tvoríme si svoj svet. To je potom jedno, v akej krajine žijeme."