Meditepec Tomáš Trubač má neobyčajnú profesiu a tak aj býva. Nedávno zrekonštruoval vyše sto rokov starú železničnú výhrevňu v severných Čechách. Pár krokov od stanice získal dielňu aj dvojizbový byt.
Doplnky z pohrebnej služby a bazárov
"Som predsa Trubač," pobavene komentuje svietidlo, ktoré vytvoril z mosadznej trúbky a zavesil ho vonku na terase. Domov si žiadne trendové veci nekúpil. Radosť mu robia predmety z bazárov ukrývajúce v sebe viac ako jeden príbeh, veľkú zručnosť, lásku a vtip.
Nepoužívané veci prerobil, aby v novej podobe znovu fungovali, napríklad digestor zo starého uhliaku (nádoba na uhlie pri kachliach) alebo umývadlo z vyhodenej továrenskej lampy.
Plech pod pecou chráni kus podlahy, ktorý však bol pôvodne pohyblivou podlahou spájajúcou dva vagóny. Anjelské krídla za oknom spálne má z výpredaju pohrebnej služby.
Najskôr mali visieť nad posteľou doplnené nápisom "Spi sladko". Nakoniec však na stene vidí drevená foršňa so starými klietkami na vtáky.
"Pridal som dátum 1899, ktorý pripomína rok, kedy výhrevne postavili. Mám prehľad, pretože som od realitného makléra dostal pôvodné plány. Prirástlo mi to tu k srdcu, toto miesto som si však nevybral kvôli láske k vlakom," opisuje Tomáš.
"Dom bol za dobrú cenu, ale aj vo veľmi zlom stave. Vnímam v ňom výbornú pozitívnu energiu, ktokoľvek príde, cíti to podobne. Dôvod je jednoduchý. Vo výhrevni sa dvadsaťštyri hodín len pracovalo, nikto v nej natrvalo nebýval. Nepremietli sa tu teda žiadne negatívne a smutné príbehy ľudí, o ktorých nie je v tejto oblasti núdza."
Pohoda na slepej koľaji
Tomáš sa rozhodol okrem dielne (umiestnenej v prístavbe zo 70. rokov) upraviť opustený dráhový objekt aj na bývanie. V časti, ktorá bola kedysi určená na ubytovanie robotníkov železnice našiel priestor pre dvojizbový byt.
"Keď mám viac práce, môžem tu prespať. Stal sa zo mňa polodedinčan. S rodinou bývam v Liberci a do práce chodím na vidiek. S rekonštrukciou mi najskôr pomáhal kamarát, ale dokončil som ju sám," hovorí Tomáš.
Bolo nutné spevniť stropné trámy a steny očistiť až na tehlu. "Na prestavbu som nepoužil - až na výnimky nič nové. Materiál sa mi podarilo zohnať z demolácií a veľa dreva zas na píle. Vyčistil som aj časť zasypanej revíznej šachty. Myslím, že by sa do nej vošiel bazén s protiprúdom," dodáva majiteľ s humorom.
Byt má parametre luxusného eklektického štýlu, zariadenie však napriek tomu nebolo drahé. Je poskladané zo starších kusov nábytku, vecí z bazárov či vlastnoručne vyrobených kúskov, ako je napríklad kuchynská linka z masívu.
Tomáš do nej nainštaloval aj "svoj" medený drez. Kde chýbala patina, dorobil ju. Drevený obklad na terase pôsobí, ako by ho opálili. Dojem podporil čierny prebrúsený náter s vrstvou lazúry.
Byt začína krytou terasou, na ktorú nadväzuje otvorený obytný priestor s kuchyňou, spálňou a obývacou izbou, dispozícia končí kúpeľňou s toaletou.
"Tento rok som si zaobstaral aj sliepky, aby tu bol život. V lete prichádzajú kamaráti, miesto nabáda k stretávaniu a budova tak ďalej odovzdáva emócie," dodáva.
Ostro sledované tvorenie
Digestor, drez, džbán, svietniky, lampy, naberačka či ploskačka na whisky, to všetko sa dá ručne vytvoriť z ušľachtilého červenkastého kovu, ktorý sa používa už od praveku.
Tomáš ho majstrovsky ovláda, ale k umeleckej tvorbe sa dostával postupne. V mladosti chcel študovať teológiu, zároveň ho lákala hudba, hrával v rockových a punkových kapelách. Po škole sa najskôr živil ako pokrývač, pomáhal otcovi a pracoval aj ako klampiar v družstve. Naučil sa pracovať s kovmi aj ďalšími materiálmi.
"Zmena nastala, keď som mal 34 rokov. Začali ma lákať autorské veci. Prvá tepaná misa sa mi ale vôbec nepodarila. Musel som zvládnuť všetky procesy a postupy, bol som úplný samouk, najhoršie však bolo naučiť sa trpezlivosti," spomína.
Prvou veľkou zákazkou bol kryt digestora do interiéru. Nápad sa zrodil, keď nejakú dobu na zákazku montoval vonkajšie kuchyne. K základnému vybaveniu dielne (ktoré čiastočne podedil po otcovi) patria rôzne kladivá, ďalšie pracovné vybavenie dokúpil v zberných surovinách.
Pracuje s meďou, v najnovšej kolekcii svietidiel a váz použil dokonca betón. Problémom mu nerobí ani stolárčina, momentálne dokončuje na zákazku drevenú maringotku.
Zimná poézia
„Jedu domů po trati, za oknem padá sníh,“ - pieseň Půlnoční od Václava Neckářa by do tunajšej kulisy krásne zapadla. Dom má ešte mystickejšie čaro v zime, keď slabé denné svetlo dopĺňajú zapálené sviečky, rozsvietené lampy a svetlá. Medené veci sa v ich odraze krásne červenajú.
Byt zútulnila kombinácia svetiel, patiny a teplého kovu, ale aj látky s rôznymi textúrami. Ľanové závesy, obliečky, utierky či bavlnené dekoratívne vankúše vybrala Tomášovi kamarátka Barbora Sacher, odborníčka na bytový textil zo štúdia reForma v Liberci.
Vlani pripravila aj vianočnú výzdobu. Narezala suché konáre výrazných tvarov (neudržiavané staré ovocné stromy sú vraj najlepšie) a aby sa nehýbali a držali tvar, zaťažila vázy niekoľkými kameňmi. Prikúpila zelené konáre eukalyptu, ktorý navyše krásne voňajú.
"Suché konáre vydržia ako dekorácia celý rok. Na Vianoce na ne stačí zavesiť pár ozdôb alebo svetelnú reťaz. Snažila som sa vyhnúť symetrii a vytvárať ľubovoľné aranžmány (vďaka pokrúteným vetvičkám to nebol problém). Na výzdobu sú ideálne sklenené vázy s výrazným dizajnom. Môžete ich ozdobiť živými kvetmi a rôzne rozostaviť od podlahy, cez stoly až po parapety. Nezabúdajte na proporcie, pretože dva metre dlhú holú stenu malá vázička opticky nerozbije," radí záverom Barbora.