Cyklistické preteky Tour de France a predovšetkým letná olympiáda v brazílskom Riu de Janeiro sú alebo budú športovými vrcholmi tohto leta. V čase, keď problematika dopingu dorástla do krízy, akú história nepamätá. Lenže šport na tejto špičkovej úrovni už nie je zábava, ale kolosálny biznis.
V marci oznámila tenistka Marija Šarapovová prekvapeným novinárom: „Pred pár dňami som dostala list od Medzinárodnej tenisovej federácie, že som neprešla dopingovou skúškou na Australian Open.“ Ruská hviezda potom kvôli dopingovej afére prišla o veľkú časť svojich reklamných príjmov – mimo kurtu si marketingovými kontraktmi pritom ročne zarobila približne 23 miliónov dolárov. Lenže sponzori, ako napríklad švajčiarsky výrobca hodiniek TAG Heuer či automobilka Porsche, nechcú byť s „podvodníkmi“ spájaní.

Už v antickom Grécku

Doping je pritom starý ako sám šport. Prvé záznamy o látkach, ktoré pomáhajú športovcom víťaziť, pochádzajú už z čias antického Grécka. Modernú históriu možno datovať od 60. rokov 20. storočia, kedy boli zdokonalené techniky testovania a vznikol prvý medzinárodný zoznam zakázaných látok. V čele tohto vývoja bol podľa očakávania na morálnych princípoch stojaci Medzinárodný olympijský výbor. Skutočné rozmery problematiky však poodhalilo až založenia Svetovej antidopingovej agentúry (WADA) v roku 1999. Utopické vízie „čistého športu“ sa potom zrútili ako domček z kariet. Z účastníkov olympiády v Sydney bolo usvedčených 15 hriešnikov, ktorí mali na konte celkovo 14 medailí. V Aténach to už bolo 37 športovcov. Dovtedy pritom tabuľky uvádzali zvyčajne okolo desať mien, niekedy aj menej.

Môže za to aj odhalenie laboratórií Balco. Firma zo San Francisca fungovala od roku 1984 a oficiálne analyzovala potravinové doplnky či vzorky krvi. V skutočnosti však vyvíjala nové a nezistiteľné formy dopingu a zásobovala nimi športovcov. Počas vyšetrovania v rokoch 2003 až 2008 tak v sieti uviazli okrem iného šprintérka a svetová rekordérka Marion Jonesová či bejzbalová hviezda Barry Bonds.

Steroidy pre tri milióny športovcov

Zhruba od tohto času sa experti snažia dopočítať, aká veľká ekonomika okolo nelegálnych látok používaných športovcami na zvýšenie výkonu vlastne existuje. Zatiaľ však márne. Na svete je podľa odhadov 800 miliónov až 1,2 miliardy aktívnych športovcov a šport je dopingom prerastený už od základov. Len v Spojených štátoch presiahne trh s anabolickými steroidmi ročne 100 miliónov dolárov. Aby nie, keď ich tu podľa analýzy vypracovanej kolektívom športového lekára Johna Tokisheho užívajú až tri milióny ľudí. Ba čo horšie, podľa štúdie má s rastovými hormónmi skúsenosti už päť percent športovcov prvého ročníka strednej školy.

Štúdia nemeckých univerzitných pedagógov z roku 2013 zase skúmala tri tisícky nemeckých triatlonistov. K užívaniu dopingu sa v nej priznalo 13 percent športovcov, 15 percent priznalo užívanie betablokátorov, antidepresív a ďalších látok ovplyvňujúcich činnosť mozgu a 10 percent dokonca dopovalo oboma spôsobmi.

Z ekonomiky dopingu by však nemali byť vynechané ani enormne vysoké finančné prostriedky, ktoré firmy investujú do vývoja čoraz dokonalejších a horšie objaviteľných prípravkov. WADA proti tejto mašinériu bojuje s úbohými 30 miliónmi dolárov, koľko predstavuje jej ročný rozpočet. Ani tu však dopingová ekonomika nekončí. Jej väzby na športové odvetvia sú tak pevné, že je ich miestami ťažké odlíšiť. Nie je preto príliš prehnané tvrdiť, že doping má hodnotu 145,3 miliardy dolárov ročne. Práve toľko totiž podľa odhadov poradenskej spoločnosti PwC predstavovali tržby športového priemyslu v roku 2015.

V dopingu viac než inde platí, že činy jednotlivca ovplyvňuj celú spoločnosť. Sú to športovci, ktorí motivujú ďalších na športovanie. Kvôli nim si ľudia kupujú športovú výbavu, fanúšikovské predmety či tovar, ktorý ich idoly propagujú. Kvôli svojim hviezdam sa fanúšikovia pozerajú na prenosy, do ktorých televízne spoločnosti investujú milióny a miliardy. Podľa programového riaditeľa českej pobočky Transparency International Radima Burese športový priemysel dokonca tvorí v priemere 2,5 až 3,5 percenta hrubého domáceho produktu štátov. To znamená viac, než koľko v Českej republike prispievajú poľnohospodárstvo, ťažba a dobývanie či pohostinstvá.

Bývalý cyklista Lance Armstrong prišiel po odhalení svojej dopingovej minulosti okrem siedmich titulov z Tour de France podľa svojich slov o 75 miliónov dolárov. Sponzori, na čele s Nike, mu totiž okamžite rozviazali zmluvy. A okrem toho tiež prestali prispievať miliónmi dolárov ročne na jeho nadáciu proti rakovine, ktorá bola v záujme prežitia nútená sa premenovať a s Armstrongom pretrhnúť väzby.

Profesor ekonómie Hamburskej univerzity a nemecký olympijský víťaz vo veslovaní z roku 1988 Wolfgang Maennig na základe dát WADA z roku 2013 vypočítal, že sociálne náklady na jedného usvedčeného dopingového hriešnika predstavujú 70-tisíc dolárov.

Rýchlejšie, vyššie, silnejšie

Práve prípad Lanca Armstronga, ktorého roky považovali za vzor cnosti a dôkaz toho, že poctivý človek môže pomocou vôle a usilovnosti uspieť aj v nečistom prostredí profesionálnej cyklistiky, bol prvou dopingovou aférou, ktorá položila na stôl naliehavú tému. Môže dnešný šport existovať bez dopingu?

Takmer všetky vrcholové súťaže sveta zaznamenávajú v posledných rokoch stabilný nárast návštevnosti. Profesionálni športovci sú najčastejšie volenými vzormi, preskočili tak spevákov a speváčky, hercov a herečky. Obdivovaní sú však preto, že čoraz viac skórujú či posúvajú rekordy, a je otázkou, či to ide donekonečna.

V rokoch 1995 až 2001, keď Barry Bonds lámal bejzbalové rekordy, vzrástla návštevnosť zápasov americkej ligy MLB o 44 percent. Tržby dokonca o 115 percent. Podľa záverov Svetového ekonomického fóra pritom návštevnosť po odhalení a potrestaní hráča okamžite klesne o osem percent (bez započítania majiteľov permanentiek), ale počas dvanástich dní začne tento odpor slabnúť.

Diváci sú totiž tolerantní. Americká televízia CBS a denník New York Times dokonca vypracovali prieskum, v ktorom respondenti odpovedali na otázku: „Ak je preukázané, že športovec užíval zakázané látky v čase, keď stanovil významný športový rekord, čo by sa malo stať s týmto rekordom?“ Že by športovec a rekord mali byť okamžite vymazané z historických tabuliek, odpovedalo 32 percent opýtaných. Naproti tomu 47 percent ľudí si myslí, že by rekord mal zostať s poznámkou, že športovec dopoval. A osemnásť percent opýtaných dokonca zastáva názor, že by s rekordom malo byť zaobchádzané ako s každým iným výsledkom.

Športové ligy severoamerického kontinentu, ktoré komerčnú stránku veci zvládajú najlepšie na svete, idú presne týmto smerom. WADA napríklad často kritizuje futbalovú NFL a basketbalovú NBA za príliš mierne antidopingové pravidlá. Lenže práve basketbal sa považuje za všeobecne čistý šport, a tak keď je niekto pristihnutý pri braní nepovolených doplnkov, dostane zvyčajne stopku na desať zápasov, pričom tento postih sa pri opakovaných prehrešeniach predlžuje. Nejasné je aj to, ako často a kto je testovaný, pretože najväčšie hviezdy ligy s týmto zvyčajne problém nemajú.

Fair play až na poslednom mieste

Hoci je teda na jednej strane doping vnímaný ako jeden z najhorších zločinov proti ideám športu a všetci dopovaní sú slovne lynčovaní, na druhej strane – zdá sa – nie je dostatočne silný spoločenský dopyt po tvrdšom boji s týmto nešvárom. Príkladom bola diskusia nad vylúčením ruských atlétov z účasti na tohtoročných olympijských hrách v Brazílii kvôli systematickému dopovaniu. Na prvý pohľad to môže byť prekvapivé, ale medzi zástancov Ruska patrí aj americká strana. Olympijské súboje sú totiž vecou národnej hrdosti a Rusko je konkurent, ktorého nemôže nahradiť ani stovka malých štátov.

Napríklad televízna spoločnosť NBC za práva vysielať olympijské dianie až do roku 2032 zaplatila 7,65 miliardy dolárov. To je za 16 vysielacích dní každý druhý rok úctyhodná suma a firmu tak vcelku oprávnene desí pokles sledovanosti. A čo potom, keby WADA v snahe očistiť olympijskú myšlienku vylúčila aj amerických atlétov? Koniec koncov USA sú s krajinami ako Turecko alebo Čína tiež v top 10 najčastejšie dopovaných štátov. To by bola pre športové biznis citeľná rana. A predsa len, šport je dnes predovšetkým biznis.