Bol sklamaný, podobne ako celý tím, že pražská misia skončila bez medaily. Lenže legendárny hokejista Jaromír Jágr za to najdôležitejšie na turnaji považuje niečo iné. A to sa vraj podarilo.

"Dostal som veľa fotiek na Facebooku, kde deti išli do postele v hokejovej výstroji. A to je to najkrajšie. Že sa spoločnosť niekam posunula. Že deti majú vzory a že ľudia zase žijú Českom."

Začnime duelom o bronz. Aký bol?
Ťažký a taký, na ktorý by som rád rýchlo zabudol. Ale to k športu patrí, niekedy sa darí, niekedy nie. Niekedy si odmenený, aj keď si to trebárs nezaslúžiš. Nie, že by sme si to zaslúžili, to vôbec nie. Ale niekedy to tak je.

Po roku je to opäť štvrté miesto.
A ja by som povedal, že Amerika bola celkovo lepšia. Mali sme tam nejaké šance, ale neboli úplne vyložené. Vedeli, čo hráme, a priestor na ľade nám jednoducho nedali. A že sme nestrelili gól? Jedna vec je, že nastupuješ proti kvalitnejšiemu súperovi. Síl tiež príliš nie je, ale tie nemá ani súper. Je to o jednej dvoch individuálnych chybách, tím sa potom dostane hore a udrží si to.

Po štvrťfinále pritom panovala eufória. Čo sa zmenilo?
To tak väčšinou býva. Štvrťfinále sa mohlo prehupnúť na obidve strany a vďaka bohu, že sa prehuplo na tú našu, pretože by sme tie dva posledné zápasy ani nehrali.

Legendárny český hokejista Jaromír Jágr. Snímka: Reuters

Už v priebehu turnaja ste varovali, že ľudia vás vidia v lepšom svetle, než skutočne ste.
To je ťažké. Sú to naši fanúšikovia, a keď niekoho miluješ, tak ho vidíš vždy v lepšom svetle. To nie je iba v hokeji. My sme mali ich obrovskú podporu a za to ďakujeme. Bolo vidieť, ako s nami žijú, ako nás povzbudzujú, aj keď prehrávame. To zase tak často nebýva. Na druhej strane nás videli lepších, než naozaj sme. Ale aby sme tu chodili a hovorili, že nie sme tak dobrí, to by znelo pesimisticky. To by tiež nebolo príliš dobré. A možno aj to, že sme tomu uverili, nás posunulo do semifinále.

A na konci zápasu zase skandovali vaše meno. Nádherné, že?
Samozrejme. Radšej by som ale ten posledný zápas v reprezentácii odohral v lepšom svetle a víťazne. Som nakoniec rád, že som na šampionáte štartoval, diváci boli perfektní a ja som sa im snažil odovzdať maximum. Vždy som išiel na doraz.

Vážne je to koniec?
Jedna vec je, že hokej milujem, baví ma. Tento turnaj pomohol niektorým chalanom, hlavne v obrane, že si to vyskúšali. Boli to náročné zápasy. Každý hráč z kanadskej súpisky patrí medzi najlepšiu trojku v tímoch NHL. Naši hráči sú na prvom alebo druhom šampionáte .... Vyskúšali si to a dá sa na tom stavať.

Tréner Vladimír Růžička už vás nezlomí?
Bolo by to zbytočné. Život ide ďalej, s hokejom nekončím. Minimálne rok budem ešte hrať na Floride, potom sa vrátim a aspoň rok budem hrať v českej extralige. A reprezentácia? Je jednoducho čas ísť ... Keby šampionát nebol doma, tak by som nešiel ani teraz. Hlavne ma zlomili fanúšikovia. Aj otec si prial, aby som tu hral, ​​a potom útočník Martin Ručinský. Bolo by jednoducho skvelé, keby sme to zakončili spoločne. Hrali sme spolu od 16 rokov v rovnakých kategóriách a bolo by unikátne, keby sme spolu hrali aj po 25 rokoch. Škoda, že sa zranil. On bol jedným z tých, ktorý ma počas zimy nahlodal.

A čo keď vás napríklad otec nahlodá zase.
Proste nie. Ja už na to nemám. Môžem odovzdať maximum, ale je čas sa posunúť ďalej.

Prekvapil vás na turnaji nejaký český hráč?
Všetci. Každý odovzdal maximum. Mne osobne to veľmi uľahčil Jakub Voráček tým, že prišiel. Je to podobný typ hráča ako ja. Snaží sa do pásma zaťahovať puky. Veľmi mi pomohol v presilovke, že som mohol byť pred bránkou, kde je to oveľa jednoduchšie. Schytal som tam síce veľa rán, ale viac som si tam odpočinul, ako keby som mal niečo vymýšľať pri mantineli. Keby tu Voráček nebol, tak by bol pre mňa turnaj oveľa ťažší.

Aké teda je pre vás celkové vyznenie turnaja?
Že je to všetko o ľuďoch. Pre hokej, akýkoľvek šport, zábavu je dôležité, aby na to prišli ľudia, aby sa im to páčilo. Môžeš mať najlepšiu šou na svete, ale keď na ňu neprídu ľudia, tak je ti nanič. Šport je divadlo. Keď pôjdeme úplne do hĺbky, tak výsledok je síce fajn, ale v celkovom ohľade zase tak dôležitý nie je. Kto si spomenie za 10 rokov, čo bolo. Ale malé deti, ktoré sa teraz pozerali na hokej, tak sa im to napríklad začalo páčiť a možno im to zmení život. Majú nové vzory, nechcú sa flákať na ulici, chcú robiť šport. Týmto smerom sa musíme pozerať a nie, či sa priviezla medaila.

Ale tu všetci chcú.
Áno, je skvelá. Ale nemyslím si, že je to najdôležitejšie. Hlavné je, aby sa naše deti mali z čoho učiť, mali nejakú motiváciu pre svoj život, a aby sa uberali nejakým smerom. Šport im v tom pomôže.

Podarilo sa to?
Verím, že áno. Ja som dostal veľa fotiek na Facebooku, kde deti išli spať do postele v hokejovej výstroji. To je to najkrajšie. Že sa spoločnosť posúva.

Ste hrdý na českých fanúšikov?
Už pred šampionátom sme vedeli, že naši ľudia milujú hokej. Rozumejú mu, všetci ho chcú robiť, všetci to chcú trénovať. Vďaka bohu, že to tak je. Keď sa nám niečo podarí, tak je to pre nás hokejistov ďaleko väčšia odmena, že to ľudia vedia oceniť. Na druhej strane, keď sa ti to nepodarí, tak to niekedy nie je príliš príjemné. Ale to tak býva.

Nabil vás šampionát pozitívnou energiou?
Teraz som samozrejme unavený, skoro celý zápas sme prehrávali ... Ale človek si vydýchne a musí sa pozerať na ďalšiu sezónu. Pre mňa zase zajtra začína nový ročník, mám zodpovednosť na Floride, kde musím odviesť čo najlepší výkon.

zdroj: idnes.cz