Skúsme si aspoň na sekundu predstaviť, aká je pravdepodobnosť, že si 19-ročný chalan (hokejista) dokáže sadnúť k počítaču a napísať taký príbeh z MS 20 ako napísal Martin Pospíšil. A že si ho celý vymyslí. A že ho napíše len tak z nudy. Áno – tá pravdepodobnosť je nulová.

Z toho logicky plynie, že to, čo popisuje Martin Pospíšil sa skutočne aj stalo (vrátane zistenia, že to, čo mu rozprávali starší bratia, bola pravda) a teda, že „metódy“ Ernesta Bokroša, ktorý už dlhé roky kormidluje našu hokejovú dvadsiatku, sú mierne povedané divné. A pokiaľ odstránime slovné spojenie „mierne povedané“, tak sú to metódy tupé, debilné a neakceptovateľné.

​Ernest Bokroš je posledný Mohykán starého vedenia nášho hokeja. Typický prívlastok pre jeho kariéru v reprezentácii dvadsiatky je „spoľahlivosť“. Vždy nás totiž spoľahlivo dokázal „udržať“ v áčku a vyslúžil si tak ostrohy, ktoré nepripúšťali kritiku.

Iný, už dávno odídený „bard“ vedenia nášho hokeja mi raz pri úprimnej debate o ňom povedal: „Je to dobrý tréner, ale ľudsky je to ...“. A ešte dodal, že je to asi jediný človek, ktorý dokázal ako tak zvládnuť talentovanú, ale psychicky labilnú povahu Martina Réwaya.

Tieto hodnotenia sú asi plus mínus pravdivé, ale jedno v nich nesedí – Ernest Bokroš nie je dobrý tréner. Možno bol, ale dnes určite nie.

Ani desať percent z toho, čo sme si prečítali v statuse Martina Pospíšila ohľadne jeho „metód“, ktoré uplatňuje na dvadsaťročných a mladších reprezentantov, nie je akceptovateľných. Nikdy a za žiadnych okolností. A pri dvadsiatke zvlášť.

Dvadsaťročný hokejista je niečo ako výrobok tesne pred dokončením. Už má prakticky plnú funkcionalitu a je schopný prakticky všetkých požadovaných úkonov. O tom, či bude skvelý a výnimočný, alebo dobrý a priemerný, prípadne podpriemerný, sa už rozhoduje najmä v jeho hlave. Plus celkové zdravie a zranenia samozrejme.

Inak povedané – hokejové dejiny (na celom svete) sú plné príbehov veľkých talentov, ktorých púť sa skončila pri prechode do mužského hokeja. A v tých príbehoch nerozhodovalo iba to, akú mal daný chlapec strelu, kľučku, aký bol rýchly, ale aj a najmä to, akú mal hlavu.

A pokiaľ má hlavu mladého hokejistu formovať v kľúčových okamihoch jeho kariéry (reprezentácia do 20 rokov ním nesporne je) taký prístup, aký podľa všetkého uplatňuje Ernest Bokroš, tak spánombohom.

Apropo – a prečo vlastne Martin Pospíšil podľa Bokroša vlastne ani do reprezentácie nepatrí, respektíve nepatril? Pretože je slušne vychovaný? Pretože mu zjavne záleží na vlastnej kariére a má pozitívny vzťah k reprezentácii? Alebo pretože svoje doteraz kľúčové hokejové roky prežíva za oceánom? Alebo prečo vlastne?

Trénerovi Ernestovi Bokrošovi sa jednoducho treba poďakovať za roky „stability“, kedy sme sa dokázali udržať v áčku a rozlúčiť sa s ním. Slovenský hokej dnes kráča po úplne inej ceste, než na akú bol zvyknutý tento pán.

Autor je riaditeľ PR agentúry Dynamic Relations 2000.