Gruzínsky prisťahovalec sa sedemnásť rokov bez povolenia zdržiaval v Belgicku. Úrady sa ho však rozhodli vyhostiť až v momente, keď bol na pokraji smrti. Prípad sa dostal až na Európsky súd pre ľudské práva. Ten musel zisťovať kvalitu lekárskej starostlivosti v Gruzínsku.
Gruzínec Georgie Paposhvili prišiel do Belgicka ešte v roku 1998 s manželkou a so synom. Už mesiac po príchode do krajiny sa pár dopustil krádeže a bol dokonca uväznený. O dva roky neskôr bol odsúdený za lúpež a neskôr dostal až tri roky odňatia slobody za vydieranie. Medzičasom sa gruzínskemu páru v Belgicku narodili ďalšie dve deti.
Žiadali o azyl
Paposhvili už na druhý deň po svojom príchode požiadal belgické úrady o udelenie azylu. Uviedol, že s manželkou prichádza z Nemecka. Nemci manželov odmietli prijať, keďže schengenské víza im vydalo Taliansko. To Belgicko aj urgovalo, aby si cudzincov vzalo späť. Gruzínec v roku 1999 pod falošnou identitou požiadal belgické úrady opäť o azyl. Na to kompetentní prišli, keď ho identifikovali podľa odtlačkov prstov. Definitívne sa azylová možnosť pre pár uzavrela na prelome tisícročí. Ani to im však nebránilo v boji o pobyt vo vyspelej Európe.
Belgické zákony totiž umožňovali legalizáciu pobytu aj na základe mimoriadnych dôvodov.
Manželka Paposhiliho argumentovala tým, že má malé dieťa. Ani to však nepomohlo. Úrady navyše konštatovali, že rodina nie je v krajine dostatočne integrovaná.
Nepomohla ani choroba
Neoblomný Paposhvili podal opätovnú žiadosť o povolenie na pobyt. Tentoraz tvrdil, že je
v krajine už dlho, má tu dieťa, ktoré navštevuje belgickú školu,a že jeho zdravotný stav by sa v rodnom Gruzínsku pre nedostačujúcu starostlivosť zhoršil. Paposhvili vtedy trpel na tuberkulózu. Aj túto jeho žiadosť úrady odmietli. Problém však nastal, keď belgickí lekári prisťahovalcovi odhadli posledných päť rokov života. Dôvodom bola rakovina.
Gruzínec preto podal ďalšiu žiadosť o legalizáciu pobytu, a to zo zdravotných dôvodov. Deti a manželka medzičasom dostaliod úradov povolenie na dlhodobý pobyt. Otcovi rodiny bola žiadosť definitívne zamietnutá v roku 2015, a to po takmer sedemnástich rokoch strávených v krajine. V júli minulého roka zomrel.
Súd na strane zdravia
Paposhvili sa ešte predtým stihol obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva. Argumentoval
emocionálnou a finančnouzávislosťou od rodiny, ktorá už bola plnohodnotne usadená v Belgicku. V Štrasburgu taktiež žiadal o zaistenie práva na dôstojnú smrť. Podstatou celého prípadu sa však stala iná otázka. Má členský štát Európskej únie povinnosť liečiť každého, a to aj vrátane ilegálnych prisťahovalcov? Belgická strana argumentovala, že ak by to bolo naozaj tak, bola by to pre každé zdravotníctvo neúmerná záťaž.
Podľa rozhodnutia súdu z decembra minulého roka musia úrady štátu, ktorý osobu vracia
do krajiny pôvodu, overiť, či v tejto krajine existuje účinná liečba a správna lekárska prax. Musí sa zabezpečiť, aby osoba nebola vystavená zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ten hovorí, že nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. „Ide o odklon od prísne formálneho a formalizovaného chápania azylového konania so zameraním sa na človeka ako nositeľa ľudských práv vo svetle nielen ich garancie, ale aj kvality v krajine, do ktorej sa má uskutočniť vyhostenie,“ tvrdí advokát Ivan Katona.
Pôjde o precedens
Súd sám potvrdil, že ak by bola liečba Paposhviliho prerušená, očakávaná dĺžka jeho života
by sa znížila na menej ako šesť mesiacov. Vychádzal pritom z lekárskych správ. Prelomovo
teda pôsobí hlavne jeho osobitný prístup k osobe Gruzínca. „Je dôležité, že súd vlastne rozhodol, že nie je možné jednotlivé prípady rozhodnúť ,od stola‘ na základe vopred daných a určených kritérií,“ vysvetľuje Katona. Podľa advokáta bude mať toto rozhodnutie aj vplyv na samotné azylové a migračné právo ako také. Súd v Štrasburgu nakoniec potvrdil aj sťažovateľovu námietku týkajúcu sa jeho rodiny. Ak by belgické orgány Gruzínca vyhostili, porušili by jeho právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života.
Kto dostane na Slovensku azyl
Ministerstvo vnútra poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovani politických práv a slobôd. Možno ho však odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. Samotný azyl je ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v Dohovore o právnom postavení utečencov alebo v našej ústave.
Podľa zákona o azyle sa azyl udeľuje žiadateľovi:
ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže ale nechce vrátiť do tohto štátu,
ak je žiadateľ prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Ako sa začína konanie
Konanie o udelenie azylu sa začína vyhlásením cudzinca na policajnom útvare o tom, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na našom území. Tou je ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu. Za cudzinca, ktorý nenadobudol plnoletosť, vyhlásenie
podáva jeho zákonný zástupca alebo súdom ustanovený opatrovník.
Štatistiky o azyle (2016)
Počet žiadostí o udelenie azylu 127
Udelený azyl 164*
Neudelený azyl 75
Poskytnutá doplnková ochrana 11
Neposkytnutá doplnková ochrana 13
Zastavené konania 30
Udelené štátne občianstvo 0
Zdroj: minv.sk
* zahŕňa 149 kresťanských utečencov z Iraku, ktorým bol azyl udelený z humanitárnych dôvodov