Štvrté víťazstvo strany Smer-SD za sebou, relatívny úspech strán radikálnej pravice, či naopak, prepad jednej z najtradičnejších strán slovenského straníckeho systému – to sú len niektoré vybrané prvky, ktorými možno charakterizovať posledné slovenské parlamentné voľby. Zamotali hlavu mnohým komentátorom a analytikom, rovnako tak politikom, ktorí teraz s takto rozdanými kartami musia hrať (alebo sa aspoň pokúsiť hrať). Áno, veľké množstvo strán, ktoré prekročili 5-percentný prah a prešli do Národnej rady Slovenskej republiky, tú hru výrazne sťažilo.
Vo všetkých doterajších voľbách na Slovensku po roku 1990 prešlo do parlamentu vždy najviac sedem strán, oveľa častejšie to však bolo šesť (aj keď je pravda, že mnohé subjekty mali podobu predvolebných koalícií). Teraz sa prvýkrát dostalo do parlamentu hneď osem strán a hnutí a, pochopiteľne, čím viac strán je v parlamente prítomných, tým je ich relatívna sila menšia a zostavovanie vlády ťažšie.
Predčasné voľby problémy nevyriešia
Aj preto sa hneď od povolebnej noci, začali veľmi intenzívne ozývať hlasy volajúce po predčasných voľbách. Tieto hlasy pritom zaznievali v čase, keď ešte ani neboli zverejnené oficiálne konečné výsledky. Ak v tom momente bolo možné niečo doplniť adjektívom „predčasné“, tak to boli práve tieto komentáre. Volič rozhodol a minimálne by teraz mal prebehnúť pokus o štandardný a ústavne konformný proces vytvorenia vlády. O možnostiach „krízového riešenie“ sa bude na mieste hovoriť až potom, čo sa vyčerpajú všetky pokusy zriadiť vládu na základe výsledkov volieb.
Volať po predčasných voľbách v momente, keď sa hlasy ešte len sčítavali alebo síce už po ich sčítaní, ale ešte pred uskutočnením pokusu vyriešiť situáciu v súlade s ústavou, je pohŕdaním rozhodnutia voličov. Že sa niekomu to rozhodnutie nepáči, je síce smutné, ale aj v tomto prípade im asi nezostáva než sa riadiť slovami českého génia Járy Cimrmana: „Môžeme o tom viesť spory, môžeme s tým nesúhlasiť, ale to je tak všetko, čo sa proti tomu dá robiť.“
Navyše predstava, že predčasné voľby konané v rade niekoľkých málo mesiacov od volieb riadnych niečo zmení, je iluzórna, naivná a amatérska. Paradoxne by to, naopak, mohlo pomôcť tým, proti ktorým by boli tieto voľby namierené. Vysoko frekvenčný volebný kalendár by totiž mohol niektorých voličov odradiť. A nedomnievam sa pritom, že by práve išlo o voliča strán typu ĽS NS.
Ale aby som bol objektívny: volanie po predčasných voľbách v momente, keď ešte nezaschol atrament na podpisoch volebných zápisníc, je pomerne bežnou praxou aj v Českej republike. Nikdy však nebolo naplnené a ak niekedy k predčasným voľbám došlo, tak až v nadväznosti na priebeh vládnutia, nie priamo v nadväznosti na výsledky volieb.
Národniari s Maďarmi?
Vráťme sa však k tomu, čo je aktuálne témou číslo jeden v rámci povolebného Slovenska: rokovania o zostavení vlády. Strana Smer-SD sa síce stala matematicky jednoznačným víťazom, v parlamentnom režime však fakticky víťazí ten, kto zostaví vládu. A ako už som naznačil, prítomnosť ôsmich strán v parlamente celú situáciu výrazne sťažuje. Ale zase na druhej strane to tiež ponúka celý rad rôznych možností a kombinácií, ako vládu zostaviť. To najzaujímavejšie prichádza v momentoch, keď sa do hry dostávajú varianty, ktoré by sme z predvolebných vyhlásení straníckych lídrov nečakali. Na druhej strane tieto vyhlásenia, s kým sú, alebo naopak, nie sú ochotní alebo schopní ísť do vlády, sú jedna vec. Ale druhá vec je, a to na Slovensku, ako aj v Českej republike všetci veľmi dobre poznáme, že podobné vyhlásenia ešte pred voľbami sa môžu krátko po voľbách rozplynúť.
Málokto by pred niekoľkými týždňami tipoval, že dve po voľbách najčastejšie spomínané varianty možných koalícií budú obsahovať tak stranu Most-Híd, reprezentujúci okrem iného aj maďarskú menšinu na Slovensku, ako aj Slovenskú národnú stranu, donedávna veľmi otvorene a kriticky vystupujúcu proti Maďarom na Slovensku. Je síce pravda, že maďarská karta, ešte nedávno veľmi aktívne rozohrávaná v rámci predvolebných bojov takmer všetkých typov volieb, prešla okrem iného aj vytiahnutím iných kariet (utečenci) trochu do ústrania. Aj tak je však spojenie národniarov s Maďarmi trochu kuriózne.
Strana Most-Híd, založená v roku 2008 po konflikte vo vnútri vtedajšej Strany maďarskej koalície, by sa vstupom do tejto vlády ocitla v pomerne komplikovanej pozícii. Účasť vo vláde po boku SNS by asi svojim voličom vysvetľovala len veľmi ťažko. A tak paradoxne toto jej rozhodnutie, možno urobené v záujme posilnenia vplyvu strany na slovenskú politiku, môže zo strednodobého až dlhodobého hľadiska viesť k strate podpory, až strana úplne zanikne.
Ficov zlepenec
Zatiaľ to však vyzerá, že vláda s účasťou strán Most-Híd a SNS skutočne vznikne. Hoci nie je v súčasnosti vhodné stavať na čokoľvek, pretože situácia sa každým dňom mení, aktuálna je najbližšie k zriadeniu vlády pod vedením víťaza volieb strany Smer-SD v spojení so stranami SNS, Most-Híd a Sieť.
Okrem maďarských zástupcov však tento variant stavia do pomerne nepríjemnej pozície i samotného premiéra a predsedu Smeru Roberta Fica. Aj keď asi hlavné pre neho je, že zostane v čele vlády, a o ostatných veciach nepremýšľa (alebo ho netrápia natoľko, aby sa nad nimi nejako zvlášť zamýšľal). Fico totiž v minulosti dlhodobo, často a rád používal termín „zlepenec“ ako označenie vlády zloženej z niekoľkých menších strán. Týmto termínom označoval najmä vládu Ivety Radičovej z rokov 2010 – 2012, ktorá bola zložená zo štyroch stredopravicových strán SDKÚ-DS, KDH, Most-Híd a SaS. A pred novým možným zlepencom varoval aj v rámci predvolebnej kampane pred poslednými voľbami. Na opačnú stranu potom staval stabilnú, silnú a koherentnú vládu tvorenú jeho stranou Smer-SD. Predpokladal pritom, že (ak už nevyjde jednofarebná väčšina) ideálna formácia pre vládnutie by bola maximálne dvojčlenná koalícia.
Tento sen sa Ficovi na základe výsledkov volieb už nesplní. Naopak sa teraz sám autor výroku zlepenec paradoxne stane predsedom vlády tvorenej zlepencom. A z pravdepodobnej štruktúry navrhovanej vlády je evidentné, že pôjde o ešte viac programovo a ideovo heterogénny zlepenec, než bola napríklad práve vláda Ivety Radičovej.
Robertovi Ficovi však nič v podstate iné nezostáva, ak sa chce udržať pri moci (čo evidentne chce). Aj napriek presvedčivému víťazstvu v posledných parlamentných voľbách prišiel Smer-SD o dominantnú pozíciu v straníckom systéme získanú vo voľbách 2010 a potvrdenú (a navyše posilnenú) v roku 2012. Tak celkový volebný výsledok (v absolútnych i relatívnych mierkach), ako aj najmä odstup od ostatných strán sa výrazne znížil. Vo voľbách v roku 2010 bol rozdiel medzi prvým Smerom a druhou SDKÚ-DS takmer 20 % (a 34 mandátov), v roku 2012 už Smer zvíťazil pred druhým KDH s náskokom takmer 36 % (a 67 mandátov). V tohtoročných voľbách sa priepasť medzi prvým Smerom a druhou SaS scvrkla na „púhych“ 16 % (a 28 mandátov). Síce je to stále výsledok, za ktorý by bol každý predseda strany vďačný a bol by naň patrične hrdý, ale zostavenie vlády Ficovi neuľahčilo.
Fašizmus vs. komunizmus
Či už nakoniec vznikne táto alebo iná vláda, z dostupných údajov vyplýva, že mimo vládnutia zostane asi najkontroverznejšia strana v súčasnom parlamente, Kotleba-Ľudová strana Naše Slovensko. Zdá sa to ako pomerne logické a predvídateľné rozhodnutie ostatných politických strán. A v tomto smere i uveriteľné. Jednotlivé politické strany by sa však mali vážne zamyslieť, a to všetci do jedného, kde urobili chybu, ktorá nakoniec prinútila viac ako osem percent voličov dať hlas radikálne pravicovej strane. Zatiaľ sa skôr zdá, že každá strana vidí chybu u tých ostatných. To už sa napokon ukázalo po prvom úspechu kotlebovcov v roku 2013, keď sa Marián Kotleba stal v priamej voľbe županom Banskobystrického kraja.
Nie je, samozrejme, dobrou vizitkou, že v parlamente bude zasadať strana, ktorá sa otvorene hlási ku kontroverznému obdobiu klérofašistického tzv. slovenského štátu z rokov 1939 – 1945. Štátu, ktorý bol síce formálne nezávislý, ale táto „nezávislosť“ bola vykúpená za pomerne vysokú cenu a bola dosiahnutá za nelichotivých medzinárodnopolitických podmienok.
Na druhej strane Česi nemajú čo kritizovať. V parlamente máme už 26 rokov stranu, ktorá sa pre zmenu úplne otvorene hlási k „revolučnému základu februára 1948,“ ako nám komunisti nedávno sami pripomenuli vo svojom tlačovom vyhlásení k výročiu prevzatia moci komunistami 25. februára 1948.
Vzhľadom na to, že pojem „revolúcia“ je v politickej teórii spojený so zmenou vykonanou násilným spôsobom, hlási sa nám tu vlastne parlamentná a legálne fungujúce strana k násiliu. KSČM síce v tom istom tlačovom vyhlásení tiež uviedla, že „hlboko ľutuje tragické deformácie a nedostatky, ktoré počas vývoja myšlienku socializmu ochudobnili a poškodili,“ v spojení so slovom „revolúcia“ to však pôsobí veľmi nepresvedčivo a nedôveryhodne.