Pred revolúciou odmietal režim a robil kuriča v Primaciálnom paláci, teraz sa v ňom podieľa na riadení celej Bratislavy. Tak by sa dala v skratke zhrnúť cesta Jána Budaja za posledné štvrťstoročie od pádu železnej opony. Tesne pred revolúciou pracoval známy protagonista revolúcie ako kurič vo viacerých „destináciách“ naprieč Bratislavou. „Bol som nepriateľ režimu, pre takých bolo kúrenie dobrým riešením. Režim ma nemal ako vydierať, nemal ma už kam vyhodiť,“ spomína námestník bratislavského primátora. Odpije si z kávy a pod obrazmi centra Bratislavy spred storočia sa energicky pustil do rozprávania:„Do tej totalitnej klietky som sa narodil, v šestnástich som zažil okupáciu krajiny. Od detstva sme žili pod tlakom sovietizácie. Mnohí ľudia sa tomu už prestali vzpierať, ja som si však život bez slobody nevedel predstaviť. Hlavne keď som ako dospievajúci mladík videl, ako ľahko a ponižujúco môžu duše neslobodných ľudí prevalcovať nie iba tanky, ale aj strach,“ odpovedá na otázku, kedy v ňom skrsla myšlienka na podporu revolúcie. Žiadna neskrsla. S problémom neslobody sa takpovediac narodil. Dôsledkom bolo organizovanie rôznych komunít, ktoré sa stavali proti minulému režimu. A to rovnako na vysokej škole, ako aj v kotolniach. „Hľadal som si svoje miesto v tom podivnom, atomizovanom a dvojtvárnom svete normalizácie. Trvalo mi to dve desaťročia, kým som našiel dosť ľudí, ktorým prekážalo, akým spôsobom komunisti riadili Slovensko a aj Bratislavu,“ spomína Budaj. To prispelo k vytvoreniu hnutia a dokumentu Bratislava nahlas, ktorý na slovenskej politickej scéne zohral podobnú úlohu, ako Charta 77 na tej českej.

Z VPN do televízie

Revolúcia priniesla pre Budaja novú výzvu. Stal sa predsedom hnutia VPN a priviedol ho k víťazstvu v prvých demokratických voľbách. Politická strana sa však začala štiepiť a v roku 1992 zanikla. O spore, v ktorom sa ocitol s Václavom Havlom a českou elitou, Budaj hovorí:„Isté je, že Praha nedokázala zniesť dve revolúcie, dve hnutia a dve demokratické politiky. Škoda, dnes sa tomu predsa hovorí koalícia, netreba hneď likvidovať toho druhého iba preto, že má inú skúsenosť a iné problémy.“

Po vzniku samostatného štátu si Budaj podľa vlastných slov uvedomoval kľúčovú úlohu slobodných médií aj potrebu nezávislej televízie. „Predsa ten nekrvavý priebeh revolúcie bol možný preto, lebo namiesto nejakých rozbrojov v uliciach sa odporcovia režimu a režimisti konfrontovali v priamom prenose v televízii. Ako niekdajší vydavateľ samizdatov som sa zopár rokov pokúšal niečo v slobodných médiách vytvoriť, bolo to však krátke obdobie,“ hovorí. Budaj v 90. rokoch založil lokálne noviny, vytvoril niekoľko relácií a televíznych projektov, ako napr. humoristickú reláciu Halušky, v ktorej sa spolu s Jarom Filipom zabávali na úkor vtedajších politických elít. Všetko sa však otočilo, keď si vláda na čele s Vladimírom Mečiarom „posvietila“ na kritické médiá. Množstvo mediálnych projektov vrátane tých Budajových ľahlo popolom. Terajší námestník Bratislavy si však nemyslí, že to nemalo zmysel. „Svoju rolu ten slobodný smiech zohral a silným odkazom verejnosti bolo aj jeho udusenie. Ľudia videli, že Mečiar fakt vykročil smerom dozadu, k cenzúre. V tom období sa mocenský boj o komunikačné kanály ako prístupové cesty k voličovi iba začínal,“ vysvetľuje.

Späť k politike

Mečiarovské excesy a útoky na demokraciu a slobodu nakoniec doviedli Budaja naspäť ku politike. S Milanom Kňažkom založili prvú liberálno-demokratickú stranu – Demokratickú úniu Slovenska. V rokoch 1994 až 1998 vystupoval v petičných výboroch za priamu voľbu prezidenta a za vstup Slovenska do NATO. Bol jedným z tvorcov projektu protimečiarovskej koalície SDK, ktorá dala v roku 1998 definitívne zbohom hegemónii Vladimíra Mečiara. „Táto idea vznikla v debatách s Ivanom Šimkom po tom, ako Mečiar zrušil konanie referenda, na ktoré sme zozbierali podpisy. Postupne sme ju šírili a presadzovali vo svojich politických stranách, v Demokratickej únii a KDH. Nebolo to ľahké, ale nakoniec sa protiváha proti HZDS vytvorila,“ zaspomínal si Budaj. V roku 1998 sa vrátil opäť do parlamentu. Viedol kultúrny výbor. Jeho zameranie rozšíril aj o médiá. No v koalícii SDK nastali rozpory a podľa Budaja „v premiérskej kancelárii sa malo po odchode Mečiara vyvetrať dôkladnejšie“. Kritike sa nevyhol ani samotný Mikuláš Dzurinda. „Vyčítal som mu, že sa mu síce podarilo zbaviť Slovenska osoby Vladimíra Mečiara, ponechal si však mečiarizmus. So všetkými jeho korupčnými rizikami, s odpočúvaním kolegov či novinárov. Ukázala to kauza „skupinka“, neskôr spis Gorila. Dzurindova hodnotová secesia bola pre mňa sklamaním, vývoj pravice sa tým zdeformoval, odvtedy trvá kríza pravice. Je to najmä kríza slušnosti a vzájomnej dôvery,“ tvrdí Budaj. Úspech Ivety Radičovej v roku 2010 považuje za malý zázrak. Potopili ju však podľa Budaja jej protikorupčné postoje. Kvôli nim „možno prekážala viac svojim vlastným kolegom ako opozícii“.

Bratislavská liga

Pred ôsmimi rokmi sa z Budaja stal komunálny poslanec v Mestskom zastupiteľstve Bratislavy. Hovorí, že spočiatku nemal žiadne ašpirácie. Chcel písať o prerode, ktorým si metropola Slovenska prešla od pádu komunizmu. Chcel napísať pokračovanie Bratislavy nahlas. Nasledovalo však sklamanie a šok. Kým zvonku sa zdalo, že v Bratislave ide všetko podľa pravidiel, pri pohľade do jej útrob nadobudol diametrálne odlišný pocit. „Ukázalo sa, že čo bolo vidieť v Bratislave v podobe stavby nových budov či obchodných palácov, bola len pozlátka. Staré časy nepominuli. Na úkor mesta sa predával, či skôr rozdával obrovský majetok, ktorý dostalo mesto do vienka po revolúcii. „Žilo sa z podstaty, bývalý primátor Ďurkovský robil zlé predaje, neférové zmluvy a ešte aj tie mali tajné dodatky a dodatky tajných dodatkov. Mesto nechal v dlhoch, ale čo je ešte horšie, na morálnom dne,“ opisuje situáciu spred štyroch rokov Budaj. V niektorých ohľadoch sa situácia nezmenila. Hovorí o pokračovaní straníckych nominácií aj o „neracionálne prebujnených“ politických štruktúrach. Mesto riadia mnohí a súčasne akoby nikto. „V meste je jeden mestský a 17 miestnych parlamentov, kde rozhodujú viac než tri stovky poslancov. To je proste priveľa na to, aby ich kontrolovala tlač či občania. Za prácu majú iba malé odmeny. O to viac hrozí, že sa niektorí vrhnú na zákulisné obchody. Nie je to dobrá situácia,“ varuje. Celý komunálny politický systém potrebuje podľa neho poriadnu reformu.

Prišli aj pozitíva

Pri pohľade na posledných 25 rokov Budaja tešia dve veci. Slováci opakovane potvrdili orientáciu smerom na Západ. „Podarilo sa nám definitívne posunúť civilizačnú hranicu medzi Byzanciou a Západorímskou ríšou. Tá tisícročná hranica delila a trápila Slovensko. Podarilo sa to hádam práve vďaka veľkej spoločenskej dohode o obrátení sa na Západ, ktorú urobili občania v novembri 1989.“ Podľa Budaja sme práve preto mohli prežiť – na rozdiel od národov Balkánu alebo postsovietskych republík ZSSR – 25 rokov v mieri, demokracii a slobode. Pri všetkej kritickosti k poruchám slovenskej demokracie, ktorú nazýva „partokraciou“, zdôrazňuje, že sme prvá generácia obyvateľov Slovenska, ktorá môže niečo takéto o sebe povedať. Tvrdí, že naši predkovia buď nemali slobodu a demokraciu, alebo ani mier. Ak sa jedno aj druhé podarilo, netrvalo to dlho. Nech nám vraj pripadá naša politická scéna akokoľvek zlá,„niet na nej žiadnej silnej reakčnej sily, ktorá by nás vrátila ku komunistickej totalite, ani sily, čo by zvrátila vôľu Slovákov pokračovať snahe o také usporiadanie pomerov, ktoré nás dostane na úroveň vyspelých a bohatých demokracií Západu“.

Posolstvo hymny

„Teší ma, že slová hymny, ktoré nás urážali, sme počas revolúcie zmenili a že naša revolučná modifikácia štátnej hymny pretrvala. Za socializmu som sa zdráhal spievať o tom, ako sa Slováci majú, vždy keď hromy divo bijú, zastaviť a čakať, kým pominú. To bola doslova hymna oportunistov. Priamo na námestí sme počas revolúcie zmenili hymnu na, zastavme ich, bratia‘. Z hymny zbabelcov sa stala hymna patriotov,“ povedal Budaj.

Za tých 25 rokov sme sa podľa neho naučili a je tu silná generácia mladých demokratických Slovákov. „Tí si už zväčša nedajú tlačiť do hlavy kaleráby a nenaletia, myslím, ani populistom, ani extrémistom. Takže som pri tom 25. výročí vcelku optimistom. Síce je pravda, že sme pri ceste od novembra 1989 až dodnes stúpili do každej jednej kaluže blata – mečiarovskej, gorilej alebo hoci aj tej mestskej – ďurkovskej, vytiahli sme sa z nich a ideme ďalej,“ uzatvára Budaj.