Pozmenila vám koronakríza nejakým spôsobom plány na leto, či už pracovné alebo dovolenkové? Chystali ste sa navštíviť nejaké zaujímavé mestské lokality v zahraničí?
Určite nie som jediná, ktorej koronakríza a celková situácia okolo nej skrížila nielen dovolenkové, ale aj všetky ostatné plány. Uvediem vám jeden príklad za všetky. Na Veľkú noc som mala byť v Miláne. Plánovala som pozrieť sa, aká je tam situácia s električkou pri známom divadle La Scala. Zároveň som ho chcela navštíviť a zúčastniť sa na opernom predstavení. Doteraz mám naň lístky. To je jeden zásadný plán, ktorý mi korona zrušila. Samozrejme, bolo toho oveľa viac. Rada takisto chodím do Chorvátska k moru. Ani tam som nakoniec nešla. A ak sa pýtate na moje navštívené lokality v zahraničí, tie sú vždy späté s oddychom, ale aj s vecami, ktoré sú pre mňa nové. Snažím sa niečo spoznať a niečomu možno lepšie porozumieť.

Keď chodíte na letnú dovolenku do zahraničia, pociťujete istú „profesionálnu deformáciu“ tým, že hodnotíte architektonické riešenia daných lokalít a porovnávate ich s Bratislavou? Nechávate sa nejakými detailmi inšpirovať?
Áno, na takéto objavovanie som zvyknutá. Pätnásť rokov som učila vo Viedni. So študentmi sme chodili po mestách, kde sme sa doslova snažili vystopovať dobrú architektúru, kvalitný verejný priestor, spôsob života a samosprávy. Takže, ako sa hovorí, ja som asi trochu „pošahaná“ týmto povolaním. Myslím si však, že takí sú všetci architekti. Pozerám sa na zem, aké sú tam dlažby a rôzne detaily. Robím snímky, ktoré nie sú úplne typické pre dovolenkárov. Avšak nehľadám len dobré realizácie, ale aj príklady tých zlých.

Na čo sa obzvlášť sústreďujete?
Zaujíma ma napríklad aj kontext zelene vo verejnom priestore. Keď som prednášala vo Viedni, mala som práve fotografie z miest, kde som bola v rôznych obdobiach roka. Tie isté snímky z toho istého miesta, aby som ukázala, ako tá zeleň vyzerá v zime, v lete či na jar. Preto keď sme plánovali vysadiť nové stromy na Františkánskom námestí a zvažovali sme ich druh, zrejme som vtedy prekvapila mojich kolegov krajinárov. Požadovala som totiž, aby to bol strom, ktorý kvitne. Z tohto dôvodu tam máme kultivar hrušky, ktorá nemá plody, ale kvitne. Pretože jarný obraz tohto mesta bez kvitnúcich stromov sa mi zdal smutný.

Niektoré mestá sú primárne vnímané ako historické, napríklad Praha či Viedeň, ďalšie ako moderné a pulzujúce ako Berlín či Varšava. Je to dané históriou, keďže Berlín a Varšava boli počas vojny prakticky zrovnané so zemou, ale aj inými faktormi. Kde vidíte pozíciu Bratislavy, v modernosti alebo v histórii?
Máte pravdu v tom, že niektoré mestá skutočne majú zachované historické centrá, iné ich majú zachované len čiastočne alebo boli úplne zničené. Podľa mňa je na mestách najkrajšia práve historická pravda a príbehy, ktoré zažili. Keď sa však tie príbehy nejakým spôsobom oddelia od fyzickej podoby mesta, tak sa to mesto akoby znásilní. Pre mňa je to pomerne kontroverzná záležitosť.

Čo z toho vyplýva pre Bratislavu?
Bola by som rada, keby si Bratislava sama priznala – taká som dnes, taká som bola predtým. Veď tu vždy žili ľudia so svojimi životnými príbehmi. Možno preto mám akýsi odpor k búraniu budov v našom meste. Tu sa stále niečo búralo. Najprv za bývalého režimu, aby sa vytvorili určité pamätníky doby. Treba však povedať, že tu bolo jedno veľké plus – stavalo sa veľa verejných stavieb, boli to súťaže, z ktorých vyšli kvalitné projekty. Za posledných 30 rokov sme nikdy nemali taký priestor stavať verejné stavby ,ako to bolo za socializmu. A to, že existujúce stavby pre verejnosť sú v takom stave, v akom sú, je tiež príznačné dedičstvo bývalého režimu, ale zároveň aj prechodu na kapitalizmus a s ním spojenej ekonomiky voľného trhu. Nie vždy sa to podarilo zvládnuť. V tomto smere sú naše osudy prepojené s osudmi ďalších krajín bývalej východnej Európy.

Môžete porovnať vývoj v Bratislave s inou metropolou z bývalého socialistického bloku?
Áno, spomínali ste napríklad Berlín. Veď Berlín bol rozdelený na dve časti, čo je úplná tragédia pre mesto, pre jeho obyvateľov a kontinuitu. Keď som mala možnosť stretnúť sa s ľuďmi z Berlína, ale aj z Varšavy či Budapešti, tak som si uvedomila, že také problémy, aké majú so svojím dedičstvom práve východné mestá, na bývalom Západe nepoznajú. Jedným z týchto problémov príznačných pre východoeurópske mestá, na ktorých sme sa zhodli s kolegami z týchto miest, je hľadanie stratenej identity. A opäť sa vrátim k tomu, čo som spomínala pred chvíľou. Identitu tvoria príbehy ľudí, ktorí žijú v nejakom urbanizovanom prostredí, napríklad v meste. A keď z tohto sídla zmiznú budovy, ulice, celé štvrte, pričom ľudia, ktorí tu žili svoje životy, tu zostávajú, je identita narušená. Navyše, keď také rozhodnutia sú z pozície moci či ideológie, niekde to v spoločnosti zanechá stopy... ...