Ako sa začal Váš príbeh? Kde ste sa zoznámili s vtedajším partnerom?

Začalo sa to úplne náhodou. Bola som policajtka, moji kolegovia boli parašutisti a priviedli ma k tomuto športu, čiže sme chodili po rôznych letiskách a skákali sme z lietadla. Ja si môjho vtedy budúceho manžela z toho obdobia nepamätám. Na istý čas som sa odmlčala a odišla som do zahraničia aj so synom na pár mesiacov. Keď som sa vrátila, tak ma to stále ťahalo naspäť k skákaniu. Vrátila som sa opäť na letisko a on si ma pamätal, zastavil sa za mnou. Ja som bola z Bratislavy, pracovala som tu, ale odišla som za ním do jeho mesta. Bola to veľká láska. On by ma aj na rukách nosil. To, ako o mne krásne rozprával, bolo nádherné. Bývala som vtedy ešte u rodičov a chcela som sa osamostatniť. Nič tomu nebránilo.

Mali ste spolu aj deti?

Nie. Ja som mala vlastného syna, on mal vlastnú dcéru a boli sme taká pekná rodinka.

Kedy sa u neho prvýkrát prejavili násilnícke sklony?

My sme sa napríklad prvého pol roka ani len nepohádali. Nemali sme žiadny dôvod sa hádať, nemali sme žiadny rozdielny názor. Sedeli sme raz oproti sebe v kuchyni, ešte sme bývali v podnájme a riešili sme spoločný byt. Bola to úplne bežná výmena názorov. Nepamätám si ani kvôli čomu, bolo to aj úsmevné, nebola to žiadna veľká hádka a zrazu som sa prebrala z bezvedomia v kaluži krvi. Nevedela som, kde som, či ma nezrazilo auto. Tiekla mi krv z nosa, mala som pol tváre rozbitú, ležala som na zemi, vedľa mňa plakal syn, proste hystéria. Začala som si uvedomovať, čo sa stalo. Zbadala som jeho, bol vystrašený, samozrejme, lebo nečakal, že to bude až také devastačné. Začal mi pomáhať s umývaním sa. A určite práve vtedy som mala odísť. Ja som to neurobila. Pravdupovediac, bola som z tých žien, ktoré hovorili, že mňa by sa chlap len raz dotkol, a hneď by som bola preč. Verím, že každá si to povieme, ale keď príde ten moment, je z nás zrazu úplne iný človek.

Prečo ste to neurobili? Čo boli tie emócie, ktoré Vám bránili odísť?

Brala som to tak, že toto sa už nezopakuje. Že to bol skrat a nie je možné, aby sa to zopakovalo. Ja som vtedy robila v banke a nebola som PN, ale brala som si dovolenku. Mala som rozbitú celú tvár a ďalších pár mesiacov to bolo na mne vidno. Do práce som chodila s tým, že som jazdila na koni a šľahla ma haluz do tváre a spadla som. Nevedela som si nič iné vymyslieť. On sa ma potom ešte po pár hodinách pýtal, že prečo som sa neuhla. Ja som na neho len pozerala, nepamätala som si. Až potom som zistila, že on ma jednou rukou chytil za vlasy, lebo som ich mala vytrhané na polovici hlavy, a dal mi päsťou, pretože mal rozbité hánky. To nebola len taká facka. Bolo to premyslené.

Rozprávali ste sa o tom? Snažil sa Vám to on nejako vysvetliť, alebo aké bolo jeho správanie po tomto útoku?

Ako keby sa nič nestalo. Ja som sa chcela o tomto rozprávať, ale on nechcel. Bola som vždy z tých, že ak bol nejaký problém, chcela som si to vyrozprávať, ale pri ňom som sa naučila tváriť sa, že sa nič nestalo. Do dnešného dňa mi to ostalo, že ak je nejaký problém, tak hrubá čiara a nestalo sa to.

Čiže Vy ste sa prestali na tieto veci pýtať a vôbec o nich rozprávať, lebo ste sa báli, že príde ďalšia agresia?

Určite, a vždy to tak aj bolo. Mne to ešte pár mesiacov trvalo, kým som to pochopila. Som emotívna. Plakala som a nevedela som to zastaviť. Potom som si už len hrýzla do jazyka - nepýtaj sa nič, nechaj to tak, nerieš to, bude len horšie, tvár sa, že sa nič nestalo. Napokon som neodišla kvôli sebe, ale kvôli nemu. Lebo keby som ostala, on by ma zabil a bol by vo väzení. To sa tak stupňovalo. Ja som mala zdravotné problémy s bedrovými kĺbmi a on vedel, že keby mi chytí nohu a vykrúti ju, tak budem mesiace krívať. On sa poučil z tej prvej rany, pretože keď ma prvýkrát udrel, bolo to strašne vidieť. Potom ma bil už len tak, aby to vidieť nebolo. Udieral ma päsťou do hlavy, kopal ma, čiže všetko to, čo sa dalo zakryť. Vždy ma ťahal za vlasy. Ja som si ich postupne skracovala, až som ostala na ježka vo viere, že už ma nebude mať začo chytiť. Ale nebolo to tak, musela by som byť asi úplne vyholená, lebo aj takto si našiel spôsob, ako mi vytrhnúť kus vlasov.

Po akom čase prišiel ďalší útok?

Pár mesiacov to bolo v poriadku. Mal veľké výbuchy hnevu a človeka, ktorý mi rozprával tie krásne veci, som vôbec nespoznávala. Mávali sme obdobia, keď pol roka to bolo ako na ružiach ustlané. Ale každé ráno som sa budila s tým, že čo ak je dnes ten deň, kedy sa to zlomí. On mi hovoril, že som bola jediná, na ktorú siahol rukou, ale postupom času som sa dozvedela, že zďaleka nie. Poznám jeho bývalú priateľku, ktorá tak isto povedala, že ju udrel. On nie je zlý chlap, on je despota. Hovoril, že iba ja ho vytáčam, že to v živote nezažil, aby ho niekto tak vytáčal, a pritom ja nie som ten typ, ktorý rýpe, nie som konfliktný človek. Určitý čas ma neudrel aj preto, lebo vedel, že som tak na hrane, že by som mohla aj odísť. Ale už sme začali pracovať na spoločnom bývaní, vybrali sme úver z banky na moje meno, kúpili sme dom, začali sme spolu bývať a zase začali problémy. Maľovali sme stenu. Jeho vytáčalo, že všade sú šmuhy, dostala som bitku. Bola pofŕkaná dlážka, tak som dostala bitku. To neboli veci, ktoré by som nejako úmyselne spôsobovala. Zazvonil mu telefón, niekto ho vytočil, počula som, ako išiel dole schodmi a dostala som bitku.

Ako sa ku Vám správal na verejnosti?

Dával si veľký pozor, aby to ostalo len doma. Na verejnosti to bol jeden vysmiaty človek. Išiel napríklad dole po schodoch, poobzeral sa po dome, pozatváral všetky okná a išiel ma zbiť. Ja už som vedela, že ma ide biť, keď zatváral vetračky. Keď zatváral v obývačke, tak som sa snažila ujsť cez hlavné dvere. Keď v kuchyni, snažila som sa ujsť do záhrady. Nie vždy sa mi to podarilo. Vždy ma nakoniec však odtiahol do kuchyne, kde mi o dlažbu rozbil hlavu. Keď som stratila vedomie, tak ma bil a kričal, nech nesimulujem. Bil ma z bezvedomia až do vedomia. Tým týraním ma takpovediac až vzbudil.

Museli ste niekedy vyhľadať aj lekársku pomoc?

Veľakrát som ju potrebovala, ale ani raz som sa neodvážila. Môj syn bol väčšiny týchto bitiek svedkom. Zvyčajne sedel na schodoch, plakal a prosil ho nech prestane. Ja som nahnevaná na seba, že som s ním tak dlho bola. Nechápem samú seba, prečo som tak dlho vydržala a možno to sama sebe nikdy neodpustím. Ale to, že toho svedkom bol môj syn, to nikdy neodpustím jemu. On mal vtedy 9, 10 či 11 rokov, a keď ten chlapec vidí, že mama je v bezvedomí kvôli nejakému obrovskému chlapovi, je to niečo strašné. Veľakrát som sa so synom zavrela v izbe a hovorím mu “odfoť to prosím”. Nie som na to hrdá, ale myslela som, že keď budem mať fotku, že možno niekam pôjdem a niekomu ju ukážem. Mala som raz plnú hrsť vlasov, inokedy rozbitý nos, krvavú tvár a môj syn sa to so strachom snažil odfotiť. Ešte vlastné dieťa som týrala s tým, aby to odfotil. Vždy však tie fotky nakoniec našiel a vymazal. Nikdy som nevyhľadala žiadnu lekársku pomoc, ani som nešla na políciu.

Neskúšali ste vyhľadať nejaký iný druh pomoci? Alebo z akého dôvodu ste nevyhľadali políciu?

Tá predstava, že ja idem na políciu a oni po neho prídu a odvedú ho, a potom sa vráti, tak to by bola asi moja posledná chvíľa. My sme sa so synom skutočne báli. Ja keď som aj syna prosila, prosím ťa poďme preč, ujdime, on, že nie, lebo bude ešte horšie. My sme sa báli viac ujsť, ako ostať. Ja som bola policajtka, verila som práci, ktorú som robila. Bola som každý deň v teréne, stretávala som sa s rôznymi vecami, ale sama som si nevedela pomôcť. Svojim kolegom som vždy verila, že mi kryjú chrbát, oni verili mne. Keď som sa zamýšľala nad tým, aká by bola spätná väzba, stále mi prišli hororové scenáre a vždy som to zavrhla, že toto nie je cesta.

Prejavovala sa agresia Vášho exmanžela nejako aj na Vašom synovi alebo na jeho dieťati?

Priznal sa, že ešte keď ma nepoznal, tak sa nie vždy správne choval ku svojej dcére. Ale nemyslím si, že by dostávala bitky. Celé som to filtrovala ja. Celý čas som bola presvedčená a verila som, že môjho syna sa nedotkol. To som si myslela do momentu, keď sme so synom boli už asi rok preč a ja mu hovorím “jedno šťastie, že teba sa nikdy nedotkol”. A v tom môj syn ostal ticho. Ja sa ho pýtam, “že sa ťa nikdy nedotkol”? A on, že “on ma bil, len ja som ti to nikdy nepovedal, vedel som, že by si sa ma išla zastať a on by ťa zabil“. Pýtam sa ho “a čo sa stalo?” A on mi hovorí, “ išiel som len zo školy, na tréning a z tréningu, domov rýchlo vyvenčiť psa a on už ma čakal na chodbe a päsťou do vrchu hlavy ma bil, kým som neostal ležať na zemi.” Keby som to vtedy vedela, asi ho aj zabijem. Sama sebe som zakázala chytať ostré veci do rúk, lebo som sa bála, že sa vo mne niečo zlomí a ublížim mu tak, že z toho budú vážne následky.

Keď ste povedali, že ste odmietli vyhľadať lekársku alebo odbornú pomoc, alebo pomoc polície, tak bol vôbec niekto, komu ste sa zdôverili a kto o tomto celom vedel?

Rodine som nechcela hovoriť vôbec nič. Nevedela som si predstaviť, že by som tak ublížila rodičom, že by som prišla a povedala, že nejaký chlap ma bije. V ten deň, kedy som odišla a prišla k rodičom, môj otec plakal, a to som nič nepovedala. My sme mali s rodičmi dobrý vzťah, ale išlo o to, že on ma za ten čas, čo sme boli spolu, od rodiny odstrihol. Keď sme prišli do Bratislavy, kde moji rodičia žili, tak zastavil pod domom mojich rodičov a povedal ”päť minút a naspäť.” Nebol ani len ochotný ísť so mnou. Prišla som ich pozrieť a vždy nejaká výhovorka, že sa veľmi ponáhľame. Nikdy som nebola schopná povedať, že u nich nemôžem byť. Moja sestra to trochu tušila, lebo k nej som sa dostala častejšie. A videla, že je leto a ja nosím dlhý rukáv. A keď sa mi náhodou vyhrnul, tak videla modriny, ale bála sa ma spýtať, lebo to nechcela asi počuť. Ona bola potom tá, čo mi pomohla. Ale to nebolo o tom, že by tí ľudia boli zbabelí alebo zatvárali oči. Aj keby sa pýtali, ja by som to zaprela. Bola som presvedčená, že to je moja vina. Boli nachystané raňajky, ruky na stole, triasla som sa, na mne to bolo hneď vidno. On si sadol, zúžil oči, zobral vidličku a prepichol mi ruku, len aby sa mi netriasla. S tou prepichnutou rukou som ostala len tak sedieť. A zase som bola presvedčená, že je to moja vina. Nemala som sa tu triasť a možno hento, možno tamto. Proste vedela som, že je to moja vina a nevedela som, kedy aký okamih príde. Na všetko som pritakávala, nič nepomáhalo. Čím viac som sa podriaďovala, tým viac si dovoľoval.

Ako dlho ste už od neho preč?

Sedem rokov. Moja vina bola určite to, že som ostávala a že som mu dávala túto príležitosť. Nebola som z tých, ktoré na všetko pritakávajú, aj keď nakoniec to zo mňa spravil. Vedela som vyjadriť svoj názor. Neboli to názory, ktoré by boli diametrálne odlišné, boli to bežné ľudské rozhovory, aké vediete s priateľmi, rodičmi, s hocikým. Ale to neboli len bitky, bol to psychický teror. On sa hrubo vyjadroval o mojich rodičoch, urážal moju mamu. Koľkokrát, keď bol ten psychický teror, tak som chcela, aby ma radšej udrel. To sa zahojí, to prejde, ale to na duši, to ostáva. Sú to roky, ale stále mám také tiky. Teraz sme boli v Prahe s priateľmi a hľadali sme jednu reštauráciu. Išli sme 20 minút, prišli sme tam a bolo zatvorené. Mne automaticky naskočili zimomriavky, pretože som vedela, že keby tam bol on a je to môj nápad, tak dostanem bitku. Už to na mne nikto nepozoruje, ale ja mám stále také momenty, že čo sa bude diať, či odniekiaľ nepríde rana, úder za maličkosti.

Vyhľadali ste za tie roky niekedy pomoc psychológa alebo niekoho, kto by Vám možno pomohol sa s tým vysporiadať a znovu nájsť samu seba?

Psychológa som neskúšala, navštevovala som psychiatra. Dokonca som brala antidepresíva, pretože sú to roky a jeho vplyv je do dnešného dňa. Znepríjemňuje mi život každým jedným dňom. To je človek, ktorý sa pripravuje na svoje kroky dopredu. Takto som prehrala aj súd. Mali sme spoločný dom, ktorý sme splácali. Mala som dve práce a tiež som sa na splácaní podieľala. Sedem dní v týždni som pracovala a stále mi vyčítal, že ma živí a že neprinášam dosť peňazí a že môjho syna živí a že som nemožná a neschopná. Keď som odišla, tak mi hovorí “ako ja budem teraz bez teba splácať ten úver”? Tak mu hovorím “ však teraz sa ti uľaví, doteraz si ma živil, vieš koľko peňazí ti ostane?“. Takto si protirečil. Naše bezpodielové vysporiadanie bolo také, že mi na účet vložil 3 000 eur a vzápätí mi pár mesiacov na to prišiel od jeho právnika list, že požaduje vrátenie tejto pôžičky. Ja som si právnika nemohla dovoliť, lebo som živnostník. Pracujem sedem dní v týždni už tri a pol roka. Na súde som prvýkrát povedala pravdu. Prečo by mi človek, ktorý mi takto ubližuje, vložil na účet len tak 3 000 eur bez toho, aby k tomu nebola zmluva alebo svedkovia. Boli dve súdne pojednávania, celý čas som tam apelovala na toto, ale stále som bola zastavená, že toto tu neriešime. Chcela som poukázať na to, že takýto človek by mi nikdy toľko peňazí len tak nepožičal. Slovo proti slovu, jedna nula pre neho. Súd som prehrala, nedokázala som to zaplatiť, takže nasledovala exekúcia, zablokované účty, samé telefonáty od vymáhacích spoločností a osobný bankrot. Jeho dosah je aj po siedmich rokoch obrovský.

Povedali ste, že ste vyhľadali pomoc psychiatra. Pomohlo Vám to nejako?

Nepomohlo. To boli len lieky, utlmováky. Už ich dávnejšie neberiem, pretože to nebolo žiadne riešenie. Skôr som mala z toho ešte horšie iné stavy. Pomáhajú mi len priatelia s tým, že sú pri mne. Dostať to zo seba von mi pomáha. Potrebujem to v sebe uzavrieť a ísť ďalej.

Ako sa udialo, že ste napokon odišli? Je veľa žien, ktoré boli alebo sú v podobnej situácii a neodídu, pretože aj keď to nie je ich chyba, veľakrát nemajú ani kam ísť. Alebo sa boja, že by to bolo ešte horšie.

Bola to viac-menej náhoda. Prišli k nám jeho známi, ktorí u nás ešte nikdy neboli. On prišiel domov a bol rozčúlený, a keď ich tam zbadal, tak sa ešte viac nahneval a odišiel. Ja som za ním kričala, že sú to tvoji kamaráti, tak sa vráť. Bol to manželský pár. Tá pani si ma prezrela od hlavy po päty a hovorí “on ťa bije.” Ja som nezareagovala, ako som mala, ostala som zaseknutá, že ako to môže vedieť a ona mi hovorí: “ ty si sa videla, ako vyzeráš?” Zavolala môjho syna a pýtala sa ho, čo sa tu deje. Musel jej všetko vyrozprávať. Dostal pokyny, aby si navolil rýchlu voľbu na políciu, pretože sme vedeli, že keď sa vráti, bude nahnevaný a zbije ma. Sľúbili mi, že ak ja s tým budem súhlasiť, tak oni po mňa ráno prídu a odvedú ma. Ale ak neodídem, tak neprídu a viac mi nepomôžu. Sľúbila som, že to spravím a aj som to urobila. Prišiel, nezbil ma, ostala som spať v obývačke. Ráno som sa skoro zobudila, odišla cez záhradu a oni ma tam čakali. Nastúpila som do auta a odviezli ma do Bratislavy k rodičom. O tri dni som sa mala vrátiť po veci. Išiel so mnou môj otec a švagor. Za celý ten víkend mi nezavolal kde som, jeho to nezaujímalo. Bol pondelok ráno, boli sme na ceste z Bratislavy, nedvíhala som. Krvi by sa mi v tom momente nikto nedorezal. Prosila som môjho otca a švagra, že čokoľvek sa stane, len nech ma s ním nenechávajú samu, lebo ma zabije. Išla som otvoriť dvere a ako počul, že idem, hneď sa zahnal, že ma ide zbiť. Ale v tom momente uvidel za mnou otca a švagra, tak mu padla ruka. Pýtal sa ma, čo robím, tak som mu povedala, že som sa prišla pobaliť. Na to mi povedal, že neveril, že to niekedy urobím, že to dokážem. Bez tých ľudí by som to nedokázala. Zachránili mi život. Napriek tomu, že to boli jeho priatelia, tak mi pomohli. Neverím na náhody. Mala som šťastie, že tá pani bola psychologička a vie to na tých ľuďoch čítať.

Potom ako ste odišli, sa Vás už nesnažil kontaktovať?

Stále ma kontaktoval, ale vždy iba zo zištných dôvodov. Nekontaktoval ma trebárs aj pol roka, ale potom prišiel moment, keď banka znižovala úroky a potreboval môj podpis. Keď sme sa aj takto stretli, ja som mu nerobila zle. Podpísala som mu to, potom sa, samozrejme, so mnou znova nebavil.

Nikdy nechcel, aby ste sa vrátili naspäť?

Nie, on vedel, že to by som neurobila. Vyčítal mi nejaké veci, ale hovorím mu, ty si sa mi nikdy neospravedlnil, nikdy si nepovedal, že ťa to mrzí a on mi nato hovorí, že som si to zaslúžila. A to si zapamätám do konca života.

Čo je podľa Vás hlavnou príčinou, prečo si väčšina žien necháva takéto veci pre seba a nehovorí o tom so svojimi blízkymi a tak povediac svojho partnera “chráni”? Je to láska k tomu človeku alebo skôr strach, pocit viny, hanby?

Myslím, že je toho viac. Sú také extrémy, keď muž zbije ženu, potom sa jej ospravedlňuje. Mne sa nikdy neospravedlnil. Aj keď boli potom aj krásne momenty, nikdy nepovedal prepáč. Je tam strašne veľa dôvodov. Mňa môj muž odstrihol od rodiny a takpovediac mi vzal únikovú cestu. Bola som zaviazaná viacerými vecami. Syn tam mal školu, ja som tam mala prácu, mali sme úver, nevedela som to všetko len tak zabaliť a odísť.

Čo sa týka Vášho vzťahu k mužom, mali ste odvtedy nejaký ďalší vzťah?

Som veľmi opatrná, bývam iba so synom. Nemám averziu voči mužom, nedala som ich všetkých do jedného vreca. Mám okolo seba aj mužov, ktorí sú skvelí, o ktorých viem, že v živote by na ženu nezdvihli ruku. Nie som však ani pripravená na to, aby som niekoho vpustila do svojej domácnosti a myslím, že to už ani nikdy neurobím.

Čo by ste odkázali ženám, ktoré sa ocitli v podobnej situácii ako Vy?

Viem, že nás je veľa. Viem, že veľa žien tých mužov bráni. Bola by som veľmi rada, keby nás bolo menej, ale je to veľmi ťažké. Viem, že istý čas bežala aj nejaká kampaň, ale to už bolo potom, ako som odišla. Možno viac o tom hovoriť, viac nepriamej pomoci. Veľa žien to tají a nikto sa to častokrát nikdy nedozvie. Buď musia mať priateľov, alebo rodinu, alebo mať také šťastie, aké som mala ja. Každý jeden krok, ktorý urobia, je dobrá voľba. Ľudia sa tvária, že to nevidia, lebo sa boja. Ak toto čo i len jednej žene pomôže, tak to bude úspech.

Keď sa na to pozrieme celospoločensky, tak sú týrané ženy okolím odsudzované?

Dlho som o tom nerozprávala, hanbila som sa to povedať nahlas. Hanbila som sa sama za seba, že aký som človek, že som bola schopná v tej domácnosti byť. Že som dopustila, aby bol môj syn toho svedkom. Keď som niektoré veci povedala neskôr nahlas, tak som bola niektorými ľuďmi odsúdená. V tom zmysle, že „a čo teraz plačeš, čo sa sťažuješ, ty si s ním bola toľké roky, kto ti kázal tam byť, čo si neodišla.“ To nepochopí nikto, kto to nezažil. Do dnešného dňa nechápem, ako to mohlo zájsť až takto ďaleko.