Seriál o najvýznamnejších ľudských objavoch vydával Magazín Víkend.
Ozajstní géniovia vedú málokedy skutočne šťastný život. Príkladom je Američan Oliver Evans, ktorý na prelome 18. a 19. storočia prišiel s viac ako osemdesiatimi vynálezmi, umieral však zatrpknutý a neuznaný.
Tesne pred smrťou viedol kvôli právam na svoje objavy až pätnásť súbežne prebiehajúcich súdnych sporov.
Nekonečné ťahanice ho rozzúrili natoľko, že demonštratívne spálil hromadu svojich nákresov s rozpracovanými inováciami.
Aj tak je natoľko významnou figúrou, že o ňom historik Sigfried Giedion povedal: "Evans rozpísal novú kapitolu v dejinách ľudstva."
Všeumelec je mimo iného označovaný aj za vynálezcu chladničky. Nič na tom nemení fakt, že ju roku 1805 navrhol, nikdy však nezostrojil. To zvládol až tridsať rokov po ňom krajan Jacob Perkins.
Niektorí ľudia by pritom mohli namietať, že celý príbeh sa začal ešte oveľa skôr. Pokus s umelým zmrazovaním predviedol už roku 1756 škótsky vedec William Cullen, podľa všetkého celkom chrabrý chlapík, ktorý mladosť strávil čoby lekár na zaoceánskych lodiach. Jeho chladničku by ste si zrejme nekúpili - prevádzka totiž vyžadovala neustále točenie kľukou.
Roky pokusov
Cullenova myšlienka každopádne našla nasledovníkov. Dávno po Perkinsovi pracoval iný Škót James Harrison na obrovskom prístroji vyrábajúcom ľad, v druhej polovici 19. storočia ďalší vynálezcovia propagovali systém čpavkovej kompresorovej chladničky.
Za skutočnú prababičku domácej elektrickej skrine, do ktorej si dnes schovávame všeličo od vajíčok až po pivo, možno ale považovať až chladničku firmy General Electric z roku 1911.
Napriek tomu, že mala takisto svoje nedostatky: cenu, za ktorú by ste zaobstarali dva automobily. A potom istú nepraktickosť - jej kompresor chrčal tak neznesiteľne, že ho rodiny umiestňovali do pivnice.
Chladničky s prírodným ľadom vysekaným z rybníkov a riek sa tak ako tak pomaly stávali archaickou starinou.
Veľkým skokom bol objav dvoch švédskych študentov, ktorí prišli na tzv. absorpčné chladenie - teda tichšie, nevyžadujúcie mechanickú energiu. Prechádzalo sa k freónu, v 40. rokoch sa zavádzali oddelené mrazničky.
Manželka amerického veľvyslanca v ZSSR niekedy v tej dobe tak dlho ohŕňala nos nad moskovskými potravinami, až sa stala priekopníčkou v odbore mrazených jedál, ktoré si nechávala dovážať z vlasti.
Chladničky už tou dobou neboli tovarom výhradne pre zbohatlíkov, z USA sa šírili do celého sveta. Dnes by sme bez nich nevydržali.
Predčasné objavy
Olivera Evansa by tento pokrok asi neprekvapil, o svojich nápadoch nepochyboval. Myšlienka "parokompresného chladiaceho cyklu" bola pritom len jednou z mnohých, s ktorými bystro predbehol svoju dobu.
Tiež zostavil vysokotlakový parný stroj, dal dohromady prvé obojživelné vozidlo, ktoré malo vyčistiť koryto rieky vo Filadelfii.
Vymyslel vylepšenia pre textilný priemysel či jazdiaci pás, ktorý bežne vídame pri pokladniach v supermarketoch.
Rozpracoval štúdiu guľometu, prišiel na unikátny spôsob vyzdvihovania potopených lodí. Staval mlyny, v ktorých zaviedol automatizovaný výrobný proces - na túto myšlienku o sto rokov neskôr nadviazal Henry Ford.
Keď v roku 1812 vypukla vojna medzi Američanmi a Veľkou Britániou, Evans navrhol washingtonskej vláde vyrobenie pancierového plavidla. Politici jeho novinku zavrhli, podobnú loď uplatnil až o päťdesiat rokov neskôr John Ericsson.
Aj kvôli takýmto chvíľam sa z dôvtipného chlapíka menil k starobe na večne jedovatého, ukrivdeného starca.
Kvôli spornému autorstvu hŕbu vynálezov sa v jednom kuse hádal na súde, ničilo mu to zdravie. Je vlastne paradoxné, že práve prvenstvo v prípade chladničky mu za života nikto neupieral. Hoci ju videl len na papieri.