Kedy a ako začala vaša fascinácia medicínou ako takou, a následne kardiológiou?
Prvýkrát ma ešte ako malého so svetom medicíny zoznámila moja stará mama. Bol to taký prvotný impulz, keď mi hovorila latinské názvy kostí a podobne. Potom asi ku koncu strednej som sa jednoznačne rozhodol pre medicínu a začal som študovať v Česku. Ale ten ozajstný zlom prišiel asi v treťom ročníku, keď som sa učil patofyziológiu. Vtedy som si uvedomil, že obehový systém je veľmi logický.
Dovtedy totiž bolo štúdium dosť o memorovaní, anatómia, histológia a zrazu prišla fyziológia a patofyziológia, ktoré sa mi zapáčili, pretože všetko malo logiku a dávalo zmysel. Veľmi dôležité bolo, keď som v piatom ročníku zavítal do IKEM-u, čo je najlepšie kardiocentrum v Českej republike.
Niekto mi odporučil, že docent Ivan Málek je príjemný a že sa ma možno ujme. Takže som nabudený, ale ako sa hovorí úplne „nablink“ prišiel za ním s tým, že ma baví kardiológia a chcel by som sa o nej dozvedieť viac. No a on si na mňa našiel vždy raz do týždňa čas, keď som k nemu prišiel na poobedie.
Ako môže umelá inteligencia pomôcť srdcovo-cievnym ochoreniam?
Spýtal sa ma, z čoho sa učíme. Vytiahol som bežne dostupnú učebnicu internej medicíny, na čo mi požičal dve knihy, z ktorých sa pripravujú už lekári na atestácie a hovorí mi: „z tohto sa budete učiť, ja vám každý týždeň dám nejakú tému a budeme ju preberať.“
To znie ako prístup snov. Pomohlo vám to?
Bolo to skvelé. Veľmi málo ľudí, ktorých som vo svojej kariére stretol, bolo ochotných venovať mi toľko času. Bez toho, aby sme sa predtým poznali. Vždy ma vyskúšal aj z teórie, neskôr poprosil kolegu na oddelení, aby so mnou prebral nejaké veci, bola to úžasná škola, kde som sa nesmierne veľa naučil.
Vždy som chcel urobiť niečo pre Slovensko, takže som sa po štúdiu vrátil naspäť a začal som robiť u dnes už, bohužiaľ, nebohého profesora Vasiľa Hricáka, vtedy primára Oddelenia akútnej kardiológie Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb.
Bolo to tiež výnimočné, pretože mi vytvoril priestor, aby sa mohol venovať aj klinickej praxi, ale aj výskumu, aby som mal dostatok času aj na osobné vzdelávanie. Lebo to je problém, keď mladí lekári naskočia do praxe, väčšinou robia pisárov alebo administratívne sily a nemajú čas sa posúvať ďalej v medicíne.
Takže ste mali šťastie na ľudí, ktorí vás „nakopli“. Kedy sa to začalo stáčať smerom k digitálnej medicíne?
Prišlo to v podstate paralelne s tým, ako som začal pri docentovi Málekovi. Tam som prvýkrát zabŕdol aj do výskumu. Skúmal som vzťah medzi určitými štruktúrami v srdci, ktoré bolo zobrazené magnetickou rezonanciou, voči arytmiám. Uvedomil som si, že toto musia počítače dnes robiť oveľa lepšie ako ľudský mozog, nájsť vzťahy v takýchto komplexných systémoch. Rozprával som sa o tom s kamarátom, ktorý práve vyštudoval informatiku a ten mi hovorí, že niečo také sa teraz začína riešiť: neurónové siete, umelá inteligencia. Pochopil som, že je tam potenciál a začal som sa o tieto oblasti viac zaujímať.
Kľúčové bolo, že som sa dostal do štruktúr Európskej kardiologickej spoločnosti, neskôr dokonca do jej predsedníctva. Mal som veľký náskok oproti kolegom, pretože pred zhruba ôsmimi rokmi sa v medicíne u nás ešte veľmi nechyrovalo o umelej inteligencii alebo celkovo o koncepte digitálnej medicíny.
V tomto bola Európska kardiologická spoločnosť veľmi inovatívna a pionierska. Poverili viacerých kardiológov, vrátane mňa, aby sme založili takzvaný Digital Health Comittee, čiže Komisiu pre digitálnu medicínu. Tam som sa stretol aj s precíznou medicínou, s ktorou umelá inteligencia veľmi súvisí. A povedal som si, že precízna medicína je oblasť, samozrejme v rámci kardiológie, ktorej sa chcem venovať?
Hovoríte, že Európska kardiologická spoločnosť bola progresívna, ako to bolo u nás? Našli ste podporu, alebo to bolo skôr v zmysle: čo vymýšľaš, mladý?
Pamätám si...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.