Ako odlíšiť dočasné stresy od rozvíjajúcich sa úzkostných porúch? A kedy sa takto hlásia o slovo zlyhávajúce orgány tela?
Strach zmysly zostrí, kým úzkosť ich otupí. V tejto vete zhrnul nemecký neurológ Kurt Goldstein jeden zo základných rozdielov, ktorý tieto dva pocity odlišuje a zároveň spája.
Pretože strach je akousi predsieňou úzkosti a úzkosť je živená strachom. Strachom zo straty niečoho cenného a je jedno, či je to blízka osoba, vzťah, postavenie alebo „len“ neurobená skúška.
Ale často aj strachom zdanlivo iracionálnym, ktorého príčinu nevieme pomenovať. A práve preto, že nás toľko mätie a zneisťuje, sa ju snažíme zo svojho života vypudiť alebo potláčať.
No úzkosť tu vždy bola a aj tu s nami ešte dlho zostane. Ako ju teda zvládnuť, aby sme nerozšírili stále pribúdajúce stavy pacientov trpiacich niektorou z úzkostných porúch?
Storočie úzkosti?
Na začiatok si ústami jednej z najvýznamnejších svetových psychologičiek Vereny Kastovej zopakujme, že ide o úplne normálny pocit, s ktorým sa musí občas v živote popasovať každý.
Nepatrí síce k príjemným, no rozhodne nejde o niečo patologické či choré. To však za predpokladu, že sa ju nesnažíme za každú cenu vytesniť, prípadne jej nevenujeme pozornosť.
Pretože potom si namiesto občasného zaklopania na dvere rozloží pred našou mysľou stanový tábor a s jej chronickou podobou už musí nezriedka pomáhať odborník.
„Problém sa začína tam, kde sa úzkosť objavuje príliš často, trvá príliš dlho a jej intenzita je vzhľadom na situáciu, ktorá ju vyvolala, príliš veľká alebo keď sa objavuje v nevhodnej situácii,“ píše v knihe o generalizovanej úzkostnej poruche psychológ a psychoterapeut Ján Praško.
„Takto bráni prirodzenému životu a adaptácii na meniace sa podmienky života. Mierne obavy a úzkosť sú teda úplne normálne a prežíva ich v živote každý. Sú užitočné a dôležité, ak nepresiahnu určitú mieru. Experimenty ukázali, že pri miernej úzkosti sa výkon zlepšuje. Ak však človek žiadnu úzkosť neprežíva alebo ak je úzkosť príliš veľká, výkon klesá.“
Možno sa pýtate, kde sa tu však vlastne úzkosť vzala a na čo ju potrebujeme? Nuž, podobne ako strach si ju náš organizmus v priebehu evolúcie vybudoval v podstate ako emočnú skratku.
„Hovorí nám ,pozor‘ – niečo v okolí je v neporiadku, a to ešte predtým, ako nebezpečenstvo vidíme,“ vyjadrila sa pre HNmagazín Stanislava Knut z Ligy za duševné zdravie.
Mozog v realite nemá potrebný čas vyhodnotiť nebezpečenstvo, preto potrebuje takýto impulz, aby zmobilizoval energiu potrebnú na jeho riešenie.
A kým v praveku ľuďom nezostávalo zoči-voči riziku obvykle nič iné len utiecť alebo bojovať, moderná doba ponúka oveľa viac možností. Teda aspoň zdanlivo.
Známy rakúsky psychiater Viktor Frankl už v roku 1946 v knihe Vôľa k zmyslu napísal: „O našom storočí sa hovorí ako o storočí strachu. Úzkosť je choroba západného sveta.“
No hoci muž, ktorý prežil holokaust, narážal najmä na hrôzy dvoch svetových vojen a ich dôsledky, jeho myšlienky a zistenia o ľudskej psychike sú aktuálne podnes.
Ak by sme teda spolu s ním prívlastok „storočie strachu“ prisúdili tomu dvadsiatemu, tak 21. storočie by sme mohli smelo nazvať storočím úzk...
Zostáva vám 85% na dočítanie.