„Snažili sa, bojovali naozaj ťažko. Ako sa podnebie ochladzovalo, putovali na tie najteplejšie miesta, na ktoré dosiahli. Lenže to nestačilo,“ opisuje urputné, zúfalé, ale márne snaženie našich predchodcov Pasquale Raia z univerzity v Neapole, ktorý výskum viedol.
Ľudské druhy, ktoré boli staršie než Homo sapiens, nedokázali prežiť napriek technologickým inováciám, ako bolo ovládnutie a používanie ohňa, vhodného oblečenia a upravených kamenných nástrojov; nepomohlo ani utváranie komplexných spoločenských štruktúr a sietí. V prípade neandertálcov nepomohla ani kultúrna a genetická interakcia s Homo sapiens, píše iDNES.cz.
Nepríjemný pohľad do spätného zrkadla
Štúdia zverejnená v magazíne One Earth pripomína, že celkovo žilo na Zemi najmenej šesť ľudských druhov: Homo habilis, Homo ergaster, Homo erectus, Homo heidelbergensis, Homo neanderthalensis a Homo sapiens.
Poukazuje však na to, že predchádzajúci záujem vedcov sa takmer výlučne obracal na dôvody vyhynutia neandertálcov. Vysvetlenie potom odborníci videli v tom, že neobstáli v konkurencii s našim ľudským druhom a doplatili na klimatickú zmenu. Raiaov tím sa rozhodol preskúmať príčiny komplexnejšie. Odpoveď si trúfol ponúknuť u troch ľudských druhov.
Vedci v novom výskume vyšli z masívneho množstva dát, ktoré poskytli rozbory viac ako 2 750 fosílnych nálezov pozostatkov šestice ľudských druhov z posledného 2,5 milióna rokov.
Cieľom bolo porozumieť, ako vyzerali ich klimatické niky, ako sa vyvíjali ich klimatické preferencie a ako na zmeny podnebia ľudské druhy reagovali, vysvetľuje správa na serveri Eurekalert.
To však bola len jedna časť dát. Druhým dielom skladačky bol gigantický súbor údajov napríklad ohľadne zrážok alebo teploty, ktoré kalkuloval klimatický emulátor s vysokým stupňom rozlíšenia.
Vedci tak boli schopní vyrobiť si spätné zrkadlo do odľahlej ľudskej histórie. Dokázali rekonštruovať, ako vyzeralo „typické“ životné prostredie jednotlivých ľudských druhov, a zároveň boli schopní identifikovať dramatické klimatické zmeny, s ktorými sa museli snažiť vyrovnať.
Jednoznačné výsledky
Výsledky ich skúmania boli pre tri ľudské druhy – Homo erectus, Homo heidelbergensis a neandertálca – jednoznačné. Vedci zistili, že sa historické momenty, keď dochádzalo k vyhynutiu druhov, a okamihy, keď sa dramaticky menila klíma, prekrývajú. Bez výnimky, absolútne presvedčivo.
„Pravidelnosť vplyvu klimatickej zmeny nás prekvapila. Ukázalo sa kryštalicky jasne, že pre vyhynuté druhy, a len pre ne, boli klimatické podmienky príliš extrémne práve pred ich vyhynutím a iba v tom konkrétnom momente,“ uviedol vedúci autor štúdie.
„Druhy dokážu prežiť, keď majú k dispozícii veľké oblasti," cituje potom Raia server New Scientist. Keď sa však obývateľný priestor zmenšuje, vedie to k existencii geograficky roztrieštených menších skupín, vzájomne izolovaných. A druh vstupuje do fázy, ktorú veda nazýva ako vír vymierania, a to je vstupná brána k procesu jeho vyhynutia.
Napríklad domovom Homo erectus boli tropické oblasti dnešnej juhovýchodnej Ázie, skupina bola prispôsobená teplejšiemu podnebiu. Vyhynula v poslednej dobe ľadovej, ktorá začala asi pred 115-tisíc rokmi, kedy klesajúce teploty nedokázala prežiť.
Klimatické zmeny označuje štúdia za kľúčové aj pre proces, počas ktorého z planéty zmizli neandertálci. V ich prípade zohral úlohu aj ich konkurenčný boj s Homo sapiens, vedci sa však domnievajú, že klimatické zmeny by na ich vyhynutie stačili samy osebe.
Dokonca aj druh, ktorý bol schopný kontrolovať svoje podmienky, napríklad používaním ohňa, obliekaním sa, bol vydaný napospas klimatickým zmenám, pripomína Raia.
Varovanie a pochybnosti
Štúdia má podľa svojho vedúceho autora, samozrejme, aktuálne súvislosti. Dôvody, pre ktoré zo Zeme zmizli staršie ľudské druhy, sa podobajú klimatickým výzvam, ktorým čelí Homo sapiens dnes.
„Osobne to považujem za varovný odkaz. Klimatické zmeny vyjavili, že existencia človeka je krehká, zraniteľná, ako v minulosti. A môže sa to stať znovu,“ usudzuje Raia. A dodáva, že ľudstvo si tým, že produkuje klimatickú zmenu, podrezáva symbolickú vetvu, na ktorej sedí.
Napríklad Bernard Wood z Univerzity Georgea Washingtona však poukazuje aj na limity štúdie a našich možností zostrojiť úplne pravdivé spätné zrkadlo. Okrem neandertálcov vraj totiž žiadny predchádzajúci ľudský druh nie je dostatočne zmapovatelný skrze fosílne nálezy.
Objavené pozostatky a informácie, ktoré nám poskytnú, tak nemusia určovať ani dobu, kedy sa daný ľudský druh objavil, ani kedy vyhynul. Nemusí ani vypovedať o tom, kde všade žil.
Okrem toho Corey Bradshaw z austrálskej Flinders University poznamenal serveru New Scientist, že proces mohol byť zložitejší. Rozsah územia, ktoré dotyčný druh obýval, sa mohol zmenšovať jednoducho preto, že druh vymieral napríklad kvôli konkurenčnému boju, problémom so zabezpečovaním potravy.
Keď sa k tomu pridali klimatické zmeny, môže to vytvárať falošný dojem, že práve tie boli príčinou umenšovania priestoru, na ktorom ten druh žil. Hoci "len" priskočil k už prebiehajúcim procesom.
„Žiadny druh, ktorý poznáme, nezačal hynúť kvôli jednému jedinému mechanizmu,“ hovorí Bradshaw. „Pokiaľ ide napríklad o mnohé druhy takzvanej megafauny v neskorom pleistocéne, vyjavuje sa, že trpeli ako následkami klimatických zmien, tak tým, že ich lovili ľudia.“
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
