Na ten moment si vraj archeológ Randall Haas z Kalifornskej univerzity pamätá dodnes, ľudská kostra bola totiž v hrobe v peruánskych Andách obklopená veľkolepou, pôsobivou zbierkou loveckých zbraní a nástrojov pre spracovanie koristi.
"Musel to byť veľký lovec, veľmi významná postava svojej spoločnosti," opisuje pre magazín National Geographic pocity celého svojho tímu.
Tým väčšie prekvapenie priniesli výsledky skúmania ľudskej kostry starej nejakých deväťtisíc rokov. Patrila totiž žene.
A ako dokladá aktuálna štúdia vydaná v magazíne Science Advances, nebola to žiadna anomália. Podľa ďalších zistení mohli tvoriť 30 až 50 percent ľudí, ktorí zhruba v tej dobe lovili veľké zvieratá, ženy, uvádza iDNES.cz.
Deľba práce bola rovnejšia, než sme si mysleli
Práca kalifornských vedcov tak spochybňuje zavedenú hypotézu, podľa ktorej sa počas ľudskej evolúcie ženy venovali zberu a lovci boli muži.
Hypotéza, ktorá však nie je až taká stará, vedu totiž ovládla, pripomína server ScienceMag, až po vplyvnom sympóziu v Chicagu v roku 1966.
Opierala sa predovšetkým o výskumy niekoľkých málo spoločenstvo lovcov a zberačov, ktorá prežila do dnešných dní, ako napríklad Hadzov v Tanzánii alebo juhoafrických Sanov. V ich komunitách muži lovia, zatiaľ čo ženy zbierajú oriešky, semená, ovocie a najrôznejšie hľuzy.
Kritické hlasy sa však tu a tam ozývali. A teraz silnejú. Teraz je jasné, že sexuálna deľba práce sa v hlbokej lovecko-zberačskej minulosti nášho druhu zásadne odlišovala od dnešných, dochovaných obdobných spoločenstiev, uviedol pre server CNN Randall Haas. Podľa jeho mienky bola kedysi pravdepodobne spravodlivejšia.
Stúpenci tohto názoru sa pritom neopierajú iba o nález ženy, ktorá dostala pomenovanie Wilamaya Patjxa 6, zomrieť mala vo veku sedemnástich až devätnástich rokov a na druhý svet ju členovia jej komunity vypravili s nástrojmi na lov zveri z diaľky, s nožmi na vyvrhovanie vnútorností a nástrojmi na narábanie s kožou.
Aby totiž odborníci preverili, či nemohla byť dotknutá lovkyňa obyčajnou výnimkou, preverili spätne celkom 429 kostier na 107 pohrebiskách Severnej i Latinskej Ameriky z obdobia od neskorého pleistocénu do doby raného holocénu, teda doby pred ôsmimi až štrnástimi tisícmi rokovv.
Zistili, že celkom dvadsať sedem ľudí bolo pochovaných s prostriedkami lovu. To je významný fakt, pretože ľudia boli pochovávaní s predmetmi, ktoré ich sprevádzali počas života.
A z tých dvadsiatich siedmich ľudí bolo jedenásť žien, šestnásť mužov, líči denník The New York Times. Aj keď odložia bokom nejasné prípady, pri ktorých nie je biologické pohlavie jednoznačne preukázateľné, alebo ktoré mätú kontextom, je podľa autorov posolstvo jasné.
Onen vzorka je podľa autorov štúdie dostatočný pre to, aby sa mohol považovať za zaručený záver, že ženská účasť na love veľkých zvierat "nebola nepatrná", ako autori uvádzajú s vedeckou opatrnosťou. "Lov veľkých zvierat bol pravdepodobne rodovo neutrálne," usudzuje Haas s kolegami.
Potrební boli všetci
A existujú aj argumenty, ktoré by to vysvetľovali. Lov veľkých zvierat bol náročný a jeho účinnosť a bezpečnosť vyžadovala nasadenie všetkých dostupných dospelých ľudí, bez ohľadu na biologické pohlavie, pripomína v National Geographic Kathleen Sterlingovho, archeologička z Binghamtonskej univerzity, ktorá sa štúdie nezúčastnila.
Ženy sa lovu mohli venovať po tom, čo výchovu detí už obstarali. Lovecké poslanie im však mohla umožniť tiež inštitúcia "aloparentingu", teda komunitnej, spoločnej výchovy detí, ktorú opisuje napríklad kniha Mothers and Others Sarah Blaffer Hrdy.
Ženám navyše mohli pri love pomáhať vrhače oštepov, ktoré skrze pákový efekt dokázali zosilňovať hod, boli však menej presné, preto bol čo najpočetnejší lovecký tím výhodou.
Kritika? Mentálna gymnastika?
Štúdia narušujúca roky dominantnú hypotézu, už stihla spustiť diskusiu. Medzi skeptikov patrí napríklad antropológ Wyomingskej univerzity Robert L. Kelly.
Namieta, že vzťah medzi loveckými zbraňami a pochovanými ľuďmi nemusí byť priamočiary. A upozorňuje, že so zbraňami boli v skúmanej vzorke pochované aj dve malé deti - mali by tak snáď byť zahrnuté medzi lovcov i ony?
Za istoiste preukázaný potom považuje biologické pohlavie len u ženy označenej ako Wilamaya Patjxa 6. "Ak by sme ju akceptovali ako jedinú ženskú lovkyňu vo vzorke, naznačovalo by to, že výskyt žien medzi lovcami by bol len desať percent. A to by ma neprekvapovalo," usudzuje.
Naopak Bonnie L. Pitbladová, antropologička z Oklahomskej univerzity, považuje závery štúdie za podložené a za dobrý materiál k budúcemu overovaniu.
Súhlasí s ňou Pamela L. Gellerová, archeologička z Miamskej univerzity. Poznamenáva, že pokusy o spochybnenie hypotézy o mužoch lovcoch a ženách zberačkách za každú cenu sú tak slepé, že pripomínajú "mentálnu gymnastiku".
Naopak keď realita, fakty, nálezy, analýzy hypotetickú univerzálnosť a rigiditu sexuálne deľby práce rozporovaly, vedci to podľa nej až na pár výnimiek ľahkomyseľne prechádzali.
National Geographic okrem toho poukazuje tiež na fakt, že biologické pohlavie sa nie vždy kryje s rodovou identitou a že ani jeden z tých faktorov navyše nemusí existovať v binárnej polohe.
Inými slovami môžeme vedieť, že Wilamaya Patjxa 6 bola biologickou ženou, nevieme však, či žila spôsobom, ktorý jej spoločnosť identifikovala ako ženský.