Už vyše dva roky pôsobíte na Mayo clinic na Floride, kde sa venujete výskumu Parkinsonovej choroby. Ako sa vám tam podarilo dostať? Bol to zložitý proces?
Našla som inzerát na jednej vedeckej stránke a hneď po jeho prečítaní som mala pocit, že je ako ušitý pre mňa. Hlavne kvôli tomu, že išlo o kombináciu rôznych skúseností a zdalo sa mi až neuveriteľné, ako to sedí na mňa. Po odoslaní motivačného listu a životopisu som prešla niekoľkými pohovormi s mojim terajším šéfom a ten sa nakoniec rozhodol prijať ma. Najlepšia časť pohovoru bola, keď mi dal za úlohu napísať niečo ako žiadosť o grant v oblasti, ktorej sa venujeme, vymyslieť nové ciele a smerovania, v ktorých sú podľa mňa najväčšie medzery a aj to, ako by som ich riešila. Po príchode na Mayo clinic sa jeden z tých cieľov dokonca stal mojím reálnym projektom.
Dosiahol sa počas vášho obdobia v prestížnej svetovej inštitúcii nejaký pokrok v liečbe tohto neurologického ochorenia?
Veda je beh na dlhé trate a na Mayo som "len" dva a pol roka. Pre mňa je každý úspešný experiment pokrokom. Naše laboratórium robí pokroky v hľadaní mokelúl, ktoré dokážu ovplyvniť poškodené dráhy u pacientov s Parkinsonovou chorobou. A napredujeme. Je to skvelý pocit byť súčasťou takéhoto úsilia.
Prečo ste odišli zo Slovenska?
Absencia sebarealizácie. Samozrejme tento stav súvisel aj s obdobím mojej kariéry, kedy som jednoducho potrebovala naplniť svoj sen a hrať prvú ligu. A to sa na Slovensku v tom období nedalo.
Aké vidíte najväčšie rozdiely v podmienkach pre vedcov v USA a u nás?
Rozdielov je veľmi veľa, ide o kombináciu rôznych aspektov. Cez peniaze venované na vedu, motivujúce prostredie, menšiu mieru byrokracie až po bazálne veci, ktoré by mali byť samozrejmosťou, ako je ocenenie vedca ako takého a vnímanie dôležitosti vedy.
Veľa vašich kolegov tiež odišlo za prácou do zámoria. Čo by sa na Slovensku malo zmeniť, aby sa chceli vrátiť späť?
Musí byť splnených niekoľko podmienok. V prvom rade, robiť vedu na Slovensku musí byť motivujúce a nie ubíjajúce. Spoločnosť by mala vnímať, že robiť vedu, a to podobne ako robiť lekára alebo učiteľa, nie je len zamestnanie, ale poslanie. Vedci sú ľudia, ktorí zlepšujú kvalitu ich života a posúvajú svet a poznanie dopredu. Toto na Slovensku chýba. A to totálne. Samozrejmosťou by malo byť, že máte na výskum finančné prostriedky, aby ste mohli konkurovať svetu a aj to, že byť vedcom pre vás neznamená existenčnú otázku. Potom sú to veci ako nezávislé a medzinárodné hodnotenie vašej práce a grantov, ktoré môžete získať, žičlivá atmosféra a kultúra, ktorá podporuje tých najlepších a hlavne spoluprácu. Potom sa bude na Slovensku robiť oveľa viac zaujímavého výskumu, ktorý zasa pritiahne ďalších zaujímavých ľudí.
Má naša veda šancu niekedy vo veľkom zažiariť vo svete?
Samozrejme. Na Slovensku sú šikovní ľudia a vedecké skupiny, ktoré v danej oblasti robia výskum na svetovej úrovni. Bohužiaľ ich nie je veľa. Otázka je, ako by to bolo, keby slovenská veda dostávala viac podpory, koľko takýchto úspešných skupín by sa zrodilo, respektíve, kam by sa takéto vedecké skupiny dokázali posunúť.
Poznáte slovenských výskumníkov, ktorých uznávate a sú pre vás vzorom?
Mojimi najväčšími vzormi sú moji učitelia, ktorí zo mňa vychovali vedca, ktorým som. V prvom rade môj PhD školiteľ prof. Jozef Nosek. Spolu s prof. Tomáškom a prof. Kováčom sú pre mňa vzorom toho, čím by som chcela byť, keď vyrastiem (Mám 35 rokov, pozn. s úsmevom). Okrem toho, že sú skvelými učiteľmi, sú to práve ľudia, ktorí dokážu robiť svetovú vedu v slovenských podmienkach. A nesporne, vyrastať v ich laboratóriu výrazne prispelo k tomu, že ma prijali na Mayo clinic.
Aké sú vaše plány po návrate do rodnej krajiny?
Klamala by som, kedy som povedala, že je to ľahké a jednoznačné rozhodnutie. Práca tu v USA ma veľmi baví a zásadne určila smerovanie môjho ďalšieho výskumu. Doslova som sa v tom, čo tu robím, našla. Po návrate sa plánujem venovať naďalej výskumu neurodegeneratívnych ochorení.