Náš život v modernej spoločnosti sluchu príliš neprospieva. Sme obklopení neustálym hlukom, pre ktorý ľudské ucho nebolo stvorené.
Nevýhodou je aj fakt, že sluch človek nemôže vypnúť. Kým zrak vyradíme tým, že zavrieme oči, sluch funguje stále, aj v spánku. Človek sa navyše rodí s určitým počtom sluchových buniek, ktoré sa však neobnovujú. Tým, ako starne, prichádza postupne o sluch prirodzene. Jeho mierne zhoršenie je tak merateľné už u veľmi mladých ľudí, teda vo veku okolo osemnásť až dvadsať rokov.
Civilizovaný svet je plný neustáleho hluku a vibrácií, človek ich nemusí vnímať ani ako príliš intenzívne. Keď však pôsobí naozaj dlhodobo, následky to zanechá. Logicky je tak najčastejšou príčinou nedoslýchavosti takzvaná presbyakusa, teda starecká nedoslýchavosť. Jej príčinou je postihnutie vnútorného ucha. Nepodieľa sa na ňom však len dlhodobé pôsobenie hluku, ale aj pôsobenie toxínov a zmeny v cievnom prekrvení.
Zložitý orgán
"Súčasná veda dobre vie, ako ľudia vidia, cítia, hmatajú, ale zatiaľ úplne presne nevieme, ako človek počuje. Čo vieme, je, že sluchové vlny, teda vzdušné vlny dopadajú na bubienok a pomocou sluchových kostičiek sú prevádzané do vnútorného ucha, kde je prostredie tekuté. Vo vnútornom uchu sú bunky transformujúcu toto pôvodne vzdušné vlnenie v elektrické signály. Tie potom idú do príslušných mozgových centier, ktorá človeku umožňujú vypočutie," vysvetľuje profesor Rom Kostřica z Kliniky otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku Fakultnej nemocnice u sv. Anny v Brne.
Práve zmyslové bunky vo vnútornom uchu sú v úplnej väčšine prípadov zodpovedné za vznik nedoslýchavosti. Keď príde starší človek do ordinácie ORL s tým, že horšie počuje, nemusí hneď odchádzať s diagnózou stareckej nedoslýchavosti.
Tichá komora napovie
"Lekár vykoná podrobné vyšetrenie a niekedy sa ihneď ukáže, že príčinou je zátka z ušného mazu, ktorý kompletne vypĺňa zvukovod. Po jeho odstránení môže dôjsť k zlepšeniu sluchu. Ak zistíme normálny ušný nález, pacienta vyšetríme sluchovou skúškou," popisuje lekárka Monika Vohlídková z ORL kliniky Fakultnej nemocnice v Plzni.
Tá nie je nijako zložitá, lekár k pacientovi hovorí najprv šeptom a potom hlasnou rečou, čím si utvorí základnú predstavu o stave sluchu. "Ak sa jedná o typické zmeny pri stareckej nedoslýchavosti, človek horšie rozumie hlavne pri slovách, ktoré obsahujú sykavky, a samozrejme hlavne nerozumie pri šepotu," vysvetľuje lekárka. Ďalšie vyšetrenie pokračuje v tichej komore, kde pacient dostane na uši slúchadlá.
"Do nich sestra púšťa zvuky o rôznych frekvenciách a intenzitách. Ak pacient počuje zvuk slabo, informuje o tom sestru stlačením tlačidla, ktoré signalizuje, že už tón počuje. Takto sa postupuje väčšinou u ôsmich vybraných frekvencií - v rozsahu 125 Hz až 8 kHz. Spojením bodov získame prahový audiogram pre vzdušné vedenie," objasňuje lekárka Vohlídková a dodáva: "Následne ešte veľmi podrobne vyšetrujeme kostné vedenie."
Veľa pacientov vyššieho veku sa sťažuje, že síce počuje, ale nerozumie, zvlášť keď hovorí viac ľudí naraz. Ako zle rozumejú, sa opäť vyšetruje v tichej komore, kedy je úlohou pacienta zopakovať slová, ktoré počuje z reproduktorov. Sestra opäť reguluje úroveň hlasitosti slov.
Slúchadlo sluch zlepší
Ak sa potvrdí starecká nedoslýchavosť, pacient dostane slúchadlo. Od analógových sluchadel sa prešlo ku digitalným slúchadlám, ktoré pomáhajú lepšie porozumieť reči.
"Ďalej ich tiež delíme na slúchadlá prenášajúce zvuk vzduchom a slúchadlá kostné, ktorá prenášajú signál cez vibrátor ktorý je priložený na spánkovú kosť," doplňuje Monika Vohlídková.
Nevýhodou sluchadel je, že pacienti od nich očakávajú rovnaký efekt, ako keď majú zhoršený zrak, zaobstarajú si okuliare a opäť vidia perfektne. "Toto väčšinou neplatí; sluchadlo síce zlepší sluch, ale málokedy ho vráti k norme. Preto rad sluchadiel končí v nočnom stolíku (alebo aj v práčke). Klasické slúchadlá sú v podstate iba zosilňovače, najrôznejším spôsobom adaptované na jednotlivé výšky tónu. Mnohým ľuďom samozrejme pomôžu, ale niektorí sa s nimi cítia nepríjemne. Zmyslové vláskové bunky v postihnutom ľudskom uchu majú totiž tú nepríjemnú vlastnosť, že zosilňujú zvuky nad sluchovým prahom rýchlejšie ako zmyslové bunky ucha zdravého. Keď klasické slúchadlo zvuk zvýši málo, chorý nerozumie. A keď tento zvuk slúchadlo zosilnie viac, vníma to chorý nepríjemne alebo dokonca bolestivo," vysvetľuje Rom Kostřica.
Ľuďom, ktorým sluchadla nepomáhajú, môže prospieť kochleárny implantát. To je zariadenie, ktorého jedna časť je umiestnená za ušným lalokom a vyzerá ako bežné načúvacie zariadenie. Mikrofónom zachytáva okolité zvuky a jeho elektronické obvody ich rozdelia na frekvencie podobne, ako by to urobilo vnútorné ucho. A túto informáciu prenesie cez kožu do vhojeného zariadenia uloženého na povrchu kosti.
Z neho informáciu o zachytených frekvenciách prenášajú elektródy do rôznych častí vnútorného ucha, a odtiaľ ich už nervy odovzdávajú do mozgu. "Kochleárne implantáty boli vyvinuté v posledných 45 rokoch. Vlastne obchádzajú zmyslové bunky vo vnútornom uchu," vysvetľuje profesor Kostřica.