Schopnosťou vcítiť sa do myšlienok či pocitov druhých čiže empatiou nevládnu len ľudia. Keď šimpanzí vodca potrestá člena svojej tlupy, ostatné šimpanzy nešťastníka utešujú. Pokiaľ si vodca vylial zlosť na podriadenom zvierati bezdôvodne, je upokojovanie až päťkrát výdatnejšie, ako keď podriadený šimpanz vodcu provokoval alebo porušoval zavedené pravidlá tlupy.
U človeka sa však rozvinula empatia mierou, aká nemá vo zvieracej ríši obdoby. Súcitíme dokonca aj s príslušníkmi iných živočíšnych druhov. Komu nie je ľúto opusteného, žalostne mňaukajúceho mačiatka?
Ľudská empatia sa prejavuje dvoma spôsobmi. Poznávacia empatia dovoľuje pochopiť cudzie pocity a myšlienky. Citová empatia nám umožňuje reagovať na cudzie pocity a myšlienky zodpovedajúcimi emóciami. Nezvyčajne nízku mieru empatie majú napríklad ľudia postihnutí autizmom. Väčšinou je to dané tým, že sa u nich patrične nerozvinula poznávacia zložka empatie. Len s ťažkosťami rozumejú tomu, čo si druhí myslia a čo cítia. Ak túto informáciu dostanú, sú schopní emócií, pretože druhú zložku empatie mávajú zachovanú.
Sme k empatii predurčení od prírody? Alebo je to výsledok pôsobenia spoločnosti, výchovy v rodine či v škole? Medzinárodný tím vedený psychológom Simonom Baron-Cohenom z britskej Cambridgeskej univerzity sa vydal po stopách dedičných základov empatie. Výsledky zverejnené vo vedeckom časopise Translational Psychiatry nám otvárajú úplne nové taje tejto dôležitej ľudskej schopnosti, píšu Lidovky.
Ženy sú empatickejšie
Všetci ľudia nie sú obdarení rovnako silnou empatiou. Baron-Cohenov tím preto už pred pätnástimi rokmi vyvinul jednoduchý test, ktorým možno u každého človeka určiť kvocient empatie. Jeho hodnota odráža ako poznávací, tak i emočný komponent empatie. Pre novú štúdiu získali vedci k spolupráci americkú súkromnú genetickú spoločnosť 23andMe a 46 000 jej zákazníkov. Tí súhlasili s tým, aby vedci použili výsledky genetických testov, ktoré si u firmy nechali urobiť. Zároveň dobrovoľníci vyplnili dotazník, na základe ktorého vedci každému stanovili kvocient empatie.
Baron Cohen a jeho spolupracovníci potom "prehnali" nazhromaždený obrovský "balík" dát počítačovými programami. Výsledky možno zhrnúť do trojice zásadných zistení. Ľudská empatia je sčasti podmienená génmi. Tie sa na rozdieloch v empatii jednotlivých ľudí podieľajú z jednej desatiny. Nie je to veľa, ale rozhodne nejde o zanedbateľný vplyv. Ženy sa ukázali v priemere empatickejšie ako muži. Tento rozdiel ale nemožno pripísať na vrub genetickým rozdielom, pretože časti DNA, ktoré majú na empatiu vplyv, sa u mužov a žien v zásade nelíšia. V hre musia byť teda iné faktory, napríklad pôsobenie hormónov, ktorými sa muži a ženy líšia už počas vývoja v tele matky. Rolu zrejme zohrávajú aj spoločenské vplyvy, ktoré formujú zástupcovia oboch pohlaví odlišne. Za veľmi významné považujú autori štúdie zistenie, že varianty dedičnej informácie predurčujúce človeka k nižšej miere empatie významne zvyšujú riziko autizmu.
"Nemenej dôležité je pre nás spoznať zostávajúce negenetické faktory zodpovedné za 90 percent rozdielov v empatii medzi ľuďmi," dodáva Baron-Cohenov spolupracovník Varun Warrier.
Ďalší člen výskumného tímu Thomas Bourgeron z univerzity Paris Diderot upozorňuje, že sa zatiaľ nepodarilo identifikovať konkrétne gény a ich varianty, ktoré by ľudskú empatiu posilňovali alebo naopak oslabovali.
"Našou ďalšou úlohou preto bude zopakovať experiment na ešte väčším súbore ľudí a odhaliť konkrétne genetické mechanizmy pôsobiace na mieru empatie u rôznych ľudí," predostiera Bourgeon plány výskumného tímu.
Na pomoc autistom
O nezanedbateľnom význame podielu génov na rozvoji empatie svedčí tiež fakt, že autisti majú empatiu silne zníženú a že ich porucha má rovnako významné dedičné pozadie. Nová štúdia Baron-Cohenovho tímu to potvrdila zistením, že rovnaké úseky ľudskej DNA prispievajú ako k autizmu, tak aj k slabšej empatii. Autizmus patrí k pomerne rozšíreným poruchám a príčiny jeho vzniku stále nie sú jasné. Ich odhaľovanie nepostupuje dosť rýchlo aj preto, že autizmus má mnoho tvárí.
"Neexistujú dvaja rovnakí autisti. Každý trpí trochu inými príznakmi a tie sa často prejavujú s odlišnou intenzitou," konštatuje Varun Warrier a pripomína fakt, že hranica medzi zdravými ľuďmi a autistami nie je ostrá. "Každý z nás má určité znaky autizmu. Skupina ľudí s diagnostikovaným autizmom prechádza plynule do skupiny ľudí, ktorí síce vykazujú početné príznaky tejto choroby, ale sú ešte diagnostikovaní ako zdraví."
Odhalenie dedičných základov empatie môže prispieť k poznaniu genetických mechanizmov podieľajúcich sa na vzniku autizmu. BaronCohenov tím dúfa, že bude môcť navrhnúť účinnejšie systémy pomoci a podpory pre autistov.