Prvé, vtedy však zrejme ešte čisto užitočné spojenie človeka so psom sa objavilo ešte v šerosvite dejín ľudí dnešného typu. Všetci psi, izbovou čivavou počínajúc a buldogom končiac, sú potomkami vlkov, ktoré si skrotil praveký človek už pred 35 000 rokmi. Žiadne iné zviera nemá za sebou také dlhé spolužitie s ľuďmi a nebolo vyšľachtené do tak rozmanitých plemien, píšu Lidovky.
Človek zásadne zmenil aj vlčí mozog. Pri love potreboval so psom bezproblémovo komunikovať, a tak si k ďalšiemu chovu vyberal zvieratá, ktoré lepšie chápali jeho pokyny, úmysly alebo nálady. Dnešný pes je majstrom v "čítaní" človeka. Pochopí pokyn odovzdaný len pohľadom, a dokonca rozozná, kedy na neho hovoríme vážne a kedy svoje slová myslíme ironicky.
So psom spája človeka extrémne silné citové puto. Upevňuje sa vzájomným pohľadom z očí do očí a to je vo vzťahu človeka so zvieratami úplným unikátom. Zvieratá chápu pohľad do očí ako hrozbu a to platí aj medzi psami. Ľudia si však pohľadom upevňujú vzájomné citové väzby. Do očí si hľadí matka s novorodencom i milencami. V reakcii na pohľad do očí sa nám v mozgu vyplavuje dopamín, prenášač nervových signálov zodpovedný za vznik príjemných pocitov. Naša vzájomná citová náklonnosť potom rastie.
Keď si pozrú do očí pes a jeho pán, nastáva úplne zvláštna situácia. Pes reaguje na ľudský pohľad ako človek. V mozgu sa mu vyplaví dopamín a pes sa do svojho pána zamilováva. A tiež človek reaguje na pohľad do očí psa tým, že si mozog zaplaví dopamínom. Preto nás so psami spájajú úplne nadštandardné citové vzťahy. S žiadnym iným zvieraťom si dopamínové vyznania náklonnosti neposielame. Nevieme, kedy sa u psa prvýkrát objavila schopnosť reagovať na ľudský pohľad vznikom príjemných pocitov a tiež navodiť tieto pocity svojím pohľadom v mozgu človeka. Je však zrejmé, že takéto zvieratá boli pre ľudí atraktívne a tí im dávali v ďalšom chove prednosť pred psami, ktorí si s nimi dopamínové posolstvo nevymieňajú.
Ešte v staroveku ľudia psov bežne zabíjali, obetovávali ich pri náboženských obradoch alebo jedli ich mäso. Kedy sme prestávali vnímať psa ako obyčajné zviera a začali sme v ňom vidieť skutočného priateľa? Odpovede na tieto otázky ponúkajú archeologické nálezy z Nemecka.
Hrob z Oberkasselu
V roku 1914 narazili robotníci v kameňolome pri nemeckom Oberkassele na praveký hrob. Ležala v ňom žena a muž spoločne so psom a niekoľkými ozdobami vyrobenými z jeleních parohov a zvieracích kostí a zubov. Vek hrobu bolo určený na 14 000 rokov. Ide o vôbec najstarší známy pohreb ľudí so psom.
Ďalšie podobné hroby boli nájdené aj v iných častiach sveta. Tie sú však o poznanie mladšie. Na Blízkom východe ukladali ľudia nebožtíkov do hrobu spoločne so psami pred 11 600 rokmi, v Škandinávii pred 8500 rokmi a v Severnej Amerike pred 8000 rokmi. Pre archeológov je veľmi ťažké odlíšiť pri výskume pravekých sídlisk kosti vlkov a psov. Prvé psy sa od vlkov anatomicky prakticky nelíšili. Pohreb s ľuďmi ale jasne svedčí o tom, že išlo o domáce zviera a nie o divokú šelmu.
V roku 1994 sa vedci na miesto nálezu ležiace dnes na predmestí Bonnu vrátili. Našli tu ďalšie kosti i predmety a podrobili hrob datovaniu modernejšími metódami. Nové aj staré nálezy odvtedy skúmajú tri desiatky odborníkov z najrôznejších odborov. Medzinárodný tím vedcov vedený Stefanom Van Dongen z univerzity v Antverpách pritom zistil, že v hrobe neležia pozostatky jedného, ale hneď dvoch psov. Jedným bolo len trochu odrastenejšie šteňa staré asi pol roka. Druhý pes bol dospelý. Kosti šteňaťa sa nedávno dostali do rúk Luca Janssensa, ktorý robí na univerzite v Leidene doktorát z archeológie, ale predtým vyštudoval veterinárnu medicínu a pracuje na veterinárnej klinike. Ten si všimol na zuboch šteňaťa zmeny, ktoré k nemu ako k veterinárovi hovoria jasnou rečou. Pes zomrel na ochorenie psinkou.
"Mal som šťastie, že som veterinár aj archeológ," pochvaľuje si Janssens. "Archeológovia nie sú zvyknutí pátrať po prejavoch ochorenia. Ale ako veterinár mám s podobnými prípadmi rad skúseností od svojich psích pacientov."
Pes v starostlivosti pravekých majiteľov
Dnešných psov chráni pred psinkou vakcína. Ak ochorie neočkované zviera, prejaví sa u neho zvyčajne najskôr hnisavý výtok z očí. Potom sa pridá horúčka, výtok z nosa a kašeľ. Pes je malátny, trpí hnačkou a zvracia. Nakoniec napáda vírus psinky nervový systém. Zviera sa motá v kolečku a klopí hlavu. Nastupujú kŕče, ktoré sa často prejavujú podobnými pohybmi čeľustí, ako keď zviera hryzie potravu. V konečnom štádiu pes ochrnie.
Väčšina zvierat na psinku umiera. Tie, ktoré prežijú, majú poškodený nervový systém a nesú si trvalé následky. Typické poškodenie zubov šteňaťa z Oberkasselu ale svedčí o tom, že u neho prebiehalo ochorenie odlišne. Pes ochorel najskôr vo veku troch alebo štyroch mesiacov, ale neuhynul po pár týždňoch. Čelil hneď trom záchvatom, z ktorých každý trval päť až šesť týždňov.
"Bez zodpovedajúcej starostlivosti zomiera pes na psinku počas iba troch týždňov," vysvetľuje Luc Janssens. Šteňa z oberkasselského pravekého hrobu však žilo o celé mesiace dlhšie. "To je možné len v prípade, že sa o nich niekto veľmi starostlivo staral. Musel ho udržiavať v teple a čistote, dávať mu vodu a potravu. Pritom tomu človeku nebol chorý pes nijako k úžitku a nemohol mu napríklad pomáhať pri love. Navyše boli psy pochovaní spolu s ľuďmi, ktorí boli zrejme ich majiteľmi. To všetko naznačuje, že psa a človeka viazal už pred 14 000 rokmi jedinečný vzťah," dodáva Janssens.
Majitelia oboch psov, zhruba štyridsaťročný muž a asi dvadsaťpäťročná žena, žili v čase, keď sa klíma menila - otepľovala sa. Mizli ľahko prehľadné stepi a nahrádzali ich husté lesy. V takomto prostredí bol pes pre lovcov vítaným pomocníkom a jeho prínos k úspechom pri love významne vzrástol. Dojemná starostlivosť o choré šteňa z Oberkasselu ale svedčí o tom, že už v dobe kamennej si človek na psovi necenil len jeho služby, ale bol mu ozajstným priateľom.