Zmena klímy. To je hlavné posolstvo Parížskej dohody. Po tom, čo Rada uložila ratifikačné listiny minulý týždeň v sídle OSN v New Yorku, bude záväzná pre Európsku úniu, a teda aj pre Slovensko. Ešte skôr dohodu schválil na septembrovej schôdzi aj slovenský parlament. Do akej miery budú myšlienky zakotvené v klimatologickej zmluve pre nás aj právne vymožiteľné, však bude závisieť od legislatívy Únie.
OSN nemá páky
Hoci je zmluva právne záväzná, OSN nedokáže štáty trestať za jej nedodržiavanie. Dohoda sankčný mechanizmus či postup vymáhania v prípade jej nedodržania ani nezakotvuje. Parížska konvencia počíta len s monitorovacím systémom, ktorého detaily budú rozoberané na najbližšej konferencii v Marakéši. „Zmluva funguje zdola nahor, nie zhora nadol. Strany sa ku konkrétnemu znižovaniu emisií zaviazali v takzvanom INDC, čiže plánovaných vnútroštátne stanovených príspevkov. Tie sú pre každého iné,“ hovorí pre HN Pavol Szalai z portálu EurActiv.sk. Každá zmluvná strana má podľa dohody povinnosť zapracovať svoje „príspevky“ do národného práva. „Je na každom štáte, ako ich bude dodržiavať,“ dopĺňa Szalai. Štáty sa však budú stretávať každých päť rokov, aby vyhodnotili plnenie záväzkov v súlade s najnovšími vedeckými poznatkami. Ide o mäkký spôsob implementácie, ktorý sa spolieha na spoločenský alebo svetový tlak.
Podľa Stely Kovaľovej z Katedry medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, je tu ešte potrebné poukázať na základnú zásadu medzinárodného práva pacta sunt servanda, to znamená, že zmluvy sa majú dodržiavať. „Každá platná zmluva zaväzuje zmluvné strany a musí byť nimi plnená dobromyseľne. Jej neplnenie má za následok medzinárodnoprávnu zodpovednosť štátu,“ tvrdí Kovaľová.
Bude to na únii
Do úvahy však najpravdepodobnejšie prichádza sankčný mechanizmus európskeho práva. Únia predložila záväzok o zmene svetovej klímy do svojho energo-klimatického balíčka 2030 – zníženie emisií „aspoň o 40 percent“. Jeho splnenie majú zaručiť reformovaný Systém obchodovania s emisiami (ETS) a nové nariadenie o zdieľanom úsilí. Tie sa momentálne pripravujú a ich prijatie sa očakáva až na budúci rok. „Obe budú právne záväzné pre členské štáty a Európska komisia ich vie vynucovať podobne ako iné európske právo. Takže pre Úniu platí, že jej záväzky sú právne vynútiteľné – ňou samou,“ tvrdí Szalai.
Diskusie v Maroku
Dohoda začne platiť 4. novembra tohto roku, teda len tri dni pred plánovanou klimatickou konferenciou v Marakéši. Na jej platnosť bol potrebný podpis najmenej 55 zmluvných strán dohovoru OSN o zmene klímy, ktoré celkovo zodpovedajú minimálne za 55 percent globálnych emisií skleníkových plynov. To sa práve ratifikáciou zo strany Európskej únie podarilo dosiahnuť. V Maroku tak budú môcť prvýkrát rokovať zmluvné strany o implementácii dohody, detailoch kontroly a reportovania. Ak by to Únia s odsúhlasením nestihla, na tomto stretnutí by prišla o možnosť podieľať sa na diskusii. Na konferencii sa môžu zúčastniť aj štáty, ktoré dohodu neratifikovali, avšak len ako pozorovatelia. „Išlo by o diplomatické a politické fiasko,“ hovorí Szalai. Aj do budúcnosti teda platí, že kým štát neprejaví vôľu byť zmluvou viazaný, tak pre neho nebude záväzná. V Parížskej dohode nie je žiadne ustanovenie, ktoré by bránilo, aby ju ďalšie štáty alebo organizácie ratifikovali po tom, čo už vstúpi do platnosti.
Slabé národné ciele
Problémom súčasného nastavenia však je, že vnútroštátne stanovené príspevky nezaručujú obmedzenie otepľovania na úrovni dvoch stupňov. „Ak má byť cieľ z Parížskej dohody dodržaný, budú musieť štáty predložiť ambicióznejšie národné ciele,“ dopĺňa Szalai z EurAktiv.sk. Ak by sa však rozhodli nakoniec inak, môžu požiadať o odstúpenie od dohody. A to tri roky od jej vstupu do platnosti.
Úryvok z Parížskej dohody
Táto dohoda, ktorá umocňuje realizáciu dohovoru vrátane jeho cieľa, sa usiluje posilniť celosvetový ohlas na hrozbu zmeny klímy, v kontexte trvalého rozvoja a snahy o odstránenie chudoby, vrátane nasledujúcich nástrojov:
a) udržať zvýšenie globálnej priemernej teploty výrazne pod hodnotou 2 °C v porovnaní s hodnotami predindustriálneho obdobia a vynaložiť úsilie na obmedzenie zvýšenia teploty na 1,5 °C v porovnaní s hodnotami predindustriálneho obdobia, čo by významne znížilo riziká a dôsledky zmeny klímy;
b) zvýšiť schopnosť prispôsobiť sa nepriaznivým vplyvom zmeny klímy a podporovať odolnosť proti zmenám klímy a nízkoemisný rozvoj, spôsobom, ktorý neohrozí produkciu potravín;
c) zladiť finančné toky s cestou k nízkym emisiám skleníkových plynov a vývoju odolnému proti zmenám klímy.
Čo je Parížska dohoda
Parížska dohody je najdôležitejšou medzinárodnou zmluvou v boji proti klimatickej zmene. Dohoda bola prijatá ešte v decembri minulého roka a má nahradiť záväzky z Kjótskeho protokolu z roku 1997. Jej cieľom je udržať zvýšenie priemernej teploty na planéte pod dvoma stupňami Celzia nad predpriemyselnou úrovňou z roku 1850. Z veľkých globálnych „znečisťovateľov“ chýba ešte rafitifikácia ruskej a japonskej strany.
Martina Jánošíková
Riaditeľka Ústavu medzinárodného práva a európskeho práva
Právnická fakulta
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
V súvislosti s medzinárodnými zmluvami sa používa pojem „platnosť“. Podľa Parížskej dohody je jej platnosť viazaná na dve podmienky – prvou je počet ratifikujúcich štátov (minimálne 55) a druhou je podiel ratifikujúcich štátov na celkovej svetovej emisii skleníkových plynov (55 percent). Pri splnení týchto dvoch podmienok vstúpi zmluva do platnosti tridsiatym dňom, ktorý nasleduje po dátume uloženia ratifikačnej listiny toho štátu, ktorý ako posledný prispeje k splneniu uvedených podmienok. Ratifikačná listina regionálnej ekonomickej integračnej organizácie sa však (čo je aj Európska únia) nezapočítava ako ďalšia listina k ratifikačným listinám jej členských štátov – čo znamená, že ratifikácia zo strany EÚ nemá v zásade žiaden vplyv na okamih, kedy Parížska dohoda vstúpi do platnosti.
Podľa dostupných údajov, z členských štátov Únie ukončilo ratifikačný proces zatiaľ sedem štátov (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, Malta, Portugalsko a Slovensko), ktoré reprezentujú okolo päť percent svetovej produkcie skleníkových plynov. Tieto štáty však zatiaľ ratifikačné listiny neuložili u depozitára dohody (ktorým je generálny tajomník OSN), pretože v prípade zmlúv, kde sú zmluvnými stranami tak členské štáty, ako aj Únia, tradične ukladajú svoje ratifikačné dokumenty členské štáty a Únia spoločne (neprikazuje to primárne právo, je to prax, ktorá sa doteraz zaužívala). Čakalo by sa teda na ratifikáciu vo všetkých členských štátoch. Takýto postup sa predpokladal ešte v júni 2016 v návrhu rozhodnutia Rady, ktorým by sa ukončila ratifikácia na úrovni Únie. Vzhľadom na rýchly proces ratifikácie zo strany iných štátov sa však Rada v tomto prípade rozhodla zvoliť odlišný postup – rozhodla sa vyjadriť súhlas v mene Únie byť Parížskou dohodou viazaná ešte pred ukončením ratifikačných procesov vo všetkých členských štátoch a netrvať na požiadavke spoločného uloženia ratifikačných listín všetkých členských štátov.
Postup, ktorým Únia vyjadruje vôľu byť zmluvou viazaná, je upravený v Zmluve o fungovaní Európskej únie. Vyžaduje sa rozhodnutie Rady EÚ o uzavretí dohody, ktorému však musí predchádzať udelenie súhlasu Európskym parlamentom, čo sa stalo 4. októbra tohto roku. Rozhodnutie následne v ten istý deň formálne potvrdila aj Rada. Bol to skutočne len formálny krok, pretože politická dohoda v Rade už bola dosiahnutá na jej mimoriadnom zasadnutí 30. septembra v Bruseli. V zásade je účinnosť takéhoto rozhodnutia viazaná na uverejnenie v Úradnom vestníku EÚ. Aj v tejto súvislosti však Rada zvolila iný postup, pretože jej rozhodnutie síce ešte nebolo zverejnené v Úradnom vestníku, ale podľa údajov o stave ratifikácie Parížskej dohody ratifikačné listiny Únie a jej siedmich členských štátov boli u generálneho tajomníka OSN uložené už minulú stredu, vďaka čomu dohoda vstúpi do platnosti 4. novembra 2016.
