Ako by podľa architekta malo vyzerať moderné mesto budúcnosti?
Každé veľké mesto má byť miestom, kde sa dobre žije a ktoré plne uspokojí potreby svojich obyvateľov. Dnes sa do miest nesťahujeme, aby sme si zaistili vlastné bezpečie, ale predovšetkým preto, aby sme si užili komfort v podobe hromadnej dopravy, služieb a infraštruktúry, kultúrneho či športového vyžitia a dostupnosti škôl, doktorov, obchodov. Mestá v budúcnosti určite budú rásť do výšky a zahusťovať sa. Nie je cieľom, aby rástli na úkor okolitej krajiny, ale využívali svoj vnútorný potenciál v prospech obývateľnosti. Cieľom je vytvoriť mesto krátkych vzdialeností. Bývanie, práca, odpočinok – všetko pokope, dostupné a poruke. Čaká nás teda väčšia hustota obyvateľov v mestách, dokonalejšie služby a servis obyvateľom. Čas bude pre nich čoraz drahšou komoditou a logicky tak budú chcieť mať v meste všetko na dosah ruky.
Ako vnímate možnosti obnovy historických budov a zahusťovanie pôvodnej mestskej zástavby?
Aby sa mesto „ufinancovalo“, musí sa zahusťovať. Napríklad dnešná Praha má takmer polovičnú hustotu obyvateľov na jeden hektár oproti Viedni alebo nemeckému Mníchovu. Bratislava má dokonca polovičnú hustotu ako Praha. Pritom Viedeň aj Mníchov patria medzi mestá, ktoré sa umiestňujú vysoko v rebríčkoch miest, v ktorých sa dobre žije. Praha patrí aj medzi najzelenšie mestá v Európskej únii, keďže najväčšiu percentuálnu plochu mesta zaberajú prírodné územia.
Budovy, ktoré majú historický potenciál, sú jedinečné alebo majú význam pre kultúrne dedičstvo krajiny či mesta, je potrebné chrániť pre budúci odkaz našim generáciám. Treba však povedať, že v drvivej väčšine nemá existujúca mestská výstavba akúkoľvek historickú alebo architektonickú cenu. Rovnako, ako meníte spotrebný tovar, autá, vybavenie domácnosti, tak i mestské domy majú svoju životnosť. Všeobecne platí, že štandardnú nehnuteľnosť musíte raz za sto rokov buď komplexne zrekonštruovať, alebo zbúrať a postaviť novú. Tento proces funguje storočia a nie je dôvod, aby sa teraz v 21. storočí zmenil.
Čo z tohto hľadiska čaká Prahu a Bratislavu?
Praha i Bratislava svoj najväčší stavebný boom mali ešte za minulého režimu. Špeciálne v Prahe to bolo v 30. a 80. rokoch minulého storočia, keď vďaka blokovej výstavbe vznikali celé štvrte, ktoré dnes tvoria širšie centrum mesta – Vinohrady, Podolí, Smíchov, Holešovice, v 80. rokoch 20. storočia vznikali panelákové megasídliská, ako sú Južné Mesto v Prahe a Petržalka v Bratislave.
Z pohľadu architekta som jednoznačne za mix budov s historickým geniom loci a s modernou mestskou architektúrou. Nie je potrebné každý nový dom hneď roztancovať, nie je potrebné exhibovať. Naopak, občas chýba pokora a obyčajnosť, s akou vstupuje súčasná architektúra do kontextu historického mesta. Zásadnejší je urbánny a sociálny kontext než samotná architektúra. A to všade tam, kde je to prijateľné a nezmení to mystiku daného miesta. Nie je možné, aby v širších centrách mesta ležali ladom obrovské plochy bývalých tovární a mesto sa rozrastalo do krajiny, zaberalo polia, lúky a obyvatelia miest trávili desiatky minút v autách či v MHD pri doprave do centra mesta. Je úplne prirodzené, že každá generácia alebo storočie má svoj rukopis a s tým spojenú architektúru.
Ak by ste porovnali mestá v zahraničí s tými našimi, čo im chýba najviac?
Ak budem porovnávať napríklad blízku Viedeň alebo Mníchov s Prahou a Bratislavou, tak jednoznačný hendikep našich miest je v chýbajúcich víziách, plánoch rozvoja, absencii modernej architektúry, ale aj vo veľmi zlej legislatíve, vymáhateľnosti práva a veľmi dlhých procesoch schvaľovania stavebných povolení. Stačí sa pozrieť na moderné centrum Viedne s výškovými budovami alebo vkusne zakomponovanými a realizovanými podkrovnými nadstavbami na secesných domoch v centre. V tomto zmysle je Bratislava dobre „rozbehnutá“ so svojím moderným rezidenčným i administratívnym výškovým centrom, ktoré tu vzniká. Verím, že o 10 či 20 rokov sa toto nové centrum stane ďalšou dominantou mesta na Dunaji.
A Mníchov? Od toho by sme sa mali učiť, ako pracovať na rozvoji veľkých urbanistických celkov. Mesto je tu jasným vizionárom, zadávateľom tendrov, mestskou firmou, ktorá vie, čo chce a čo potrebuje pre svoj rozvoj v horizonte ďalších rokov a desaťročí. Radnica nastaví jasné pravidlá, parametre výstavby a jasne vyšpecifikuje, čo v novej mestskej štvrti bude. A developer to potom pre mesto postaví a predá.
Prečo by mestá mali mať hustejšiu zástavbu?
Zahusťovanie zástavby a výstavba do výšky sú v súčasnosti jediné možné riešenie pre trvalý rozvoj mesta. Nehovorím o mrakodrapoch, ale o budovách, ktoré majú 15 alebo i 20 výškových poschodí. Praha i Bratislava sú v porovnaní s inými európskymi veľkomestami relatívne veľmi nízke mestá. Napríklad viac než tri štvrtiny Prahy tvoria len dvoj- až trojposchodové domy a budovy s výškou sto metrov v nich spočítate na prstoch jednej ruky.
Väčšia hustota mesta je logická i z dôvodu nákladov a investícií do rozvoja mesta. V úplne inej cenovej úrovni je vedenie nového kanalizačného usporiadania a napojenie na existujúce do sto metrov brownfield priestoru určeného na výstavbu novej mestskej štvrte než vybudovanie novej kanalizácie do nového rezidenčného celku na okraji mesta. Tam musíte vybudovať i kilometre novej infraštruktúry. To isté platí i pri zabezpečení dopravy.
Veľkým problémom nielen veľkomiest je už teraz doprava.
Kolaps spôsobujú najmä dochádzajúci do mesta. Praha je dnes práve na prahu kolapsu dopravy v meste a v okolí. Každý deň do nej mieri až 300-tisíc ľudí, ktorí v nej pracujú, vybavujú si záležitosti na úradoch, navštevujú školy, kultúrne či športové akcie alebo len nakupujú. Prahe chýba polovica vnútorného i vonkajšieho okruhu, tisíce parkovacích státí typu P+R (parkovanie na okrajoch mesta, keď do centra využíva majiteľ auta hromadnú dopravu, poznámka redakcie). Je potrebné investovať do systému hromadnej dopravy, je výrazne podfinancovaná mestská infraštruktúra a niektoré dôležité stavby, ako napríklad mosty, sú v Prahe v kritickom stave. Aj Bratislava sa stretáva s podobnými problémami, aj do nej každý deň prichádza vyše 130-tisíc ľudí. Cez pracovný týždeň tu žijú desaťtisíce ľudí, ktorí sa na víkend vracajú domov. Chýba tu tranzitný severný okruh, chýba strategický plán rozvoja mesta a systém hromadnej dopravy po meste má svojich kritikov.
Obyvatelia v mestách budú pribúdať. Kde by mali vyrásť nové bytové štvrte?
Logicky v priestoroch brownfield (nevyužívaný priemyselný areál, ktorý je vhodný na transformáciu na rezidenčnú alebo administratívnu zónu, poznámka redakcie), ktoré ležia na území mesta. Tie sú takmer „darom z nebies“, pretože ak je ich možné transformovať na obytné alebo administratívne štvrte, ktoré sú doplnené o parky, mestskú zeleň a oddychovú oblasť, umožňujú mestu rozšíriť sa dovnútra a doslova nepožierať okolitú krajinu mesta. Popri možnosti rekonštrukcie existujúcich budov musia mestá veľkosti Bratislavy, Prahy, ale aj Brna alebo Košíc opäť začať stavať blokovú výstavbu. Tá je najideálnejšou formou výstavby mestského bývania, ktorá pojme na kilometer oveľa viac obyvateľov, než dnes najviac stavaná individuálna výstavba jednotlivých rezidenčných domov.
Akú životnosť majú moderné kancelárske budovy a bytové domy?
Dnes postavené moderné budovy majú životnosť určite v horizonte stovky rokov. Tu problém nevidím, ale pripravme sa na to, že naše mestá čaká obdobie veľkých rekonštrukcií. V Prahe, ktorá má najstarší bytový fond v Česku, je priemerný vek bytovej jednotky vyše 62 rokov. A to nehovorím o životnosti panelových domov, ktoré by už podľa skorších vyjadrení ich budovateľov de facto nemali plniť obytnú funkciu. Bratislavu aj Prahu nečaká len výstavba nových urbanistických celkov na brownfield plochách, ale aj masívne investície do obnovy existujúceho bytového fondu. Ten je v Bratislave na rozdiel od Prahy mladší než vo zvyšku Slovenska. Napriek tomu, len o trochu viac ako 15 percent budov tu bolo postavených po roku 2000 a len niečo vyše 50 percent z celkového počtu bytových domov bolo v meste revitalizovaných, zateplených tak, aby komfort bývania v nich zodpovedal 21. storočiu.
Čo robiť so starými kancelárskymi a priemyselnými stavbami či nevyužitými objektami?
Ideálne revitalizovať a tam, kde to je u priemyselných budovách možné, tak transformovať na rezidenčné bývanie. Prípadne využiť na administratívu nebo obchodné priestory. A staré či staršie kancelárie ideálne kompletne zrekonštruovať a opäť ponúknuť na trh. Ich výhodou bude často poloha v centre alebo v širšom centre, tak si určite svojho nájomcu nájdu. A tam, kde to technologicky alebo ekonomicky nebude možné, tak dané miesto rekultivovať a v súlade s rozvojom danej lokality buď transformovať na obytnú časť alebo aj na parky a odpočinkové zóny v meste. Ide o prirodzený kolobeh života, mestá sa takto vyvíjajú od dôb starovekého Ríma či Atén. Budovy sa búrajú, rekonštruujú a stavajú sa nové.
Čo by mala riešiť Praha a Bratislava v nasledujúcich rokoch?
Kompletný rozvoj nových mestských urbanistických celkov, revitalizácia brownfield priestorov a starých budov aj reštart blokovej výstavby. Tu vidím jasné tri body, s ktorými sa musia tieto mestá vyrovnať. To je výstavba, ktorá ide za developermi, a za mestom musí ísť jasná, nemenná koncepcia rozvoja mesta, stanovenie jasných pravidiel pre výstavbu a investície do infraštruktúry mesta. A za štátom musí ísť jasná a vymáhateľná legislatíva a výrazné zjednodušenie administratívy spojené s povoľovaním procesu.
Praha aj Bratislava sú centrami svojich krajín a reprezentanti mesta musia plánovať svoje mesto na desaťročia dopredu s ohľadom na ich neustály rozvoj. Preto Praha musí aktuálne plánovať mesto pre dva i viac miliónov obyvateľov a Bratislava aspoň pre jeden milión. Mesto musí samo riadiť svoj rozvoj, stanoviť stratégiu rastu a nastaviť pravidlá. Mesto má byť investorom dopravných uzlov, budovať modernú infraštruktúru a musí byť hybnou silou rozvoja. V tomto modeli by mal byť developer vlastne len predĺženou rukou vedenia mesta, ktorý stavia tam, kde mesto plánuje svoj rozvoj. A stavia výrazne efektívnejšie než mesto samotné. Ale musí stavať v miestach, ktoré sú na výstavbu pripravené.
Ako by mohli architekti v spolupráci s developermi a mestami zlepšiť fungovanie miest?
Mnoho veľkých českých či slovenských developerov s nami už roky spolupracuje. A my súbežne s tým spolupracujeme s mestami alebo s mestskými časťami na vzniku nových mestských štvrtí alebo veľkých urbanistických celkov. Cieľom vzájomného snaženia by mali byť lokality v mestách, ktoré neplnia len obytnú funkciu, ale obyvatelia alebo návštevníci tu nájdu moderné mestské služby, parky, športoviská, detské ihriská, obchody. Ale aj nové pracovné možnosti vďaka spojeniu rezidenčných štvrtí s administratívnymi komplexmi, ktoré dopĺňajú služby.
Uveďte príklad nového mestského celku, ktorý zodpovedá spomínaným kritériám.
Jedným z príkladov moderného city developmentu je dnes pražské Západné mesto v Stodůlkách. Tu developer Finep buduje už 10 rokov rezidenčný projekt Britská štvrť a administratívny komplex City West. V tejto lokalite dnes žije približne tritisíc ľudí a v kanceláriách tu od pondelka do piatka pracuje vyše sedemtisíc ľudí. Modernú mestskú lokalitu každý deň plne využíva okolo 10-tisíc jedincov, a pritom Britská štvrť patrí medzi najzelenšie z nových mestských štvrtí Prahy. Naša kancelária pracuje na novej mestskej štvrti Smíchov City. Typický brownfield uprostred mesta. Náš návrh sa snaží o to, aby nová urbánna štruktúra bola akýmsi implantátom, ktorý nadväzuje na autentické okolité uličné osi tak, aby zrástla s pôvodným „tkanivom“ a vytvorila jeden prepojený celok. Miesto, kde bude žiť 3 500 obyvateľov a prácu nájde asi deväťtisíc. Verím, že onedlho pôjdu do realizácie prvé dva bloky. Obdobne ako projekt Nový Barrandov, kde sa rozvíja skôr okraj Prahy a zásadnou témou je práve hranica mesta, vzťah mesta a krajiny.
Čo hovoríte na kritériá kvality moderných budov podľa certifikátov BREEAM a LEED, aký majú význam?
Tu nejde len o tieto certifikáty, ale taktiež o ďalšie často až nelogické, nezmyselné či technicky a technologicky nemožné stavebné predpisy, ktoré musíte plniť, aby ste vôbec mohli stavať. Hovorím napríklad o podmienke tzv. riadneho preslnenia. Developer musí splniť podmienku, že v prvý marcový deň musí na tretinu podlahovej plochy každého bytu v danom rezidenčnom projekte, ktorý stavia, svietiť slnečné lúče a to po dobu 90 minút. Už len zapamätať si túto podmienku je ťažké, nieto ešte realizovať. Ide o úplne absurdnú podmienku, ktorá platí len na Slovensku a v Českej republike. Architekti tak musia pri tvorbe budovy navrhovať také domy, ktoré absolútne strácajú zmysel a často sa vôbec nehodia do existujúcej výstavby. Pritom by stačilo túto anomáliu nahradiť len nutnosťou denného svetla.
A dané certifikáty BREEAM a LEED? Áno, musíme stavať ekonomicky, efektívne a s ohľadom na životné prostredie. Ale myslím si, že dôležitejším cieľom by malo byť stavať budovy, v ktorých sa dobre žije a náklady na chod domácnosti sú pre majiteľov čo najmenšie a najefektívnejšie. Vždy hovorím, že to chce využívať zdravý sedliacky rozum ako pri správe vlastného majetku, tak aj pri jeho výstavbe. Chápem, že marketingovo znie skvele, že budova spĺňa tie najprísnejšie parametre z tých najprísnejších, ktoré teraz platia, ale čo potom povedať klientovi, ktorý zistí, že spotreba jeho domácnosti ho stojí aj trikrát toľko a že sa o použité technológie, ktoré sa logicky premietli do ceny nehnuteľností, musí starať a že to stojí veľké peniaze.
Nerád by som sa dožil situácie, kedy sa rezidenčný development dostane do slepej uličky spojenej s extrémne prísnymi normami, ktoré ale v realite dnešnej doby proste nefungujú a ani fungovať zo svojej podstaty nemôžu. Dobrým príkladom nám môže byť automobilový priemysel, kde Európska únia núti výrobcov vyrábať také autá, ktoré nemôžu fungovať ani v laboratórnom prostredí. A potom po Dunaji prepláva jedna kontajnerová loď a akékoľvek obmedzenie napr. vznetových motorov je s ohľadom na životné prostredie na deň, týždeň a možno aj mesiac úplne zbytočné.
Čo by sme ako verejnosť mali vedieť?
Vždy ma fascinuje, koľko energie a peňazí ľudia investujú do toho, aby si užili nejaké mesto…obdivovali úzke uličky Florencie, nábrežie Seiny, berlínske parky či mrakodrapy v New Yorku. Sú schopní stáť v dlhých radoch pred galériami či múzeami. Dokonca sme schopní obdivovať hustotu dopravy, premávku áut v úzkych uliciach či na bicykli sa preháňať po meste. A potom sme zase doma, kde všetko to, čo sme obdivovali, zrazu nepotrebujeme zažívať. Dokonca nám niektoré veci vadia a často proti novým veciam a zmenám brojíme. Každodenný stereotyp nás ubíja, ale mali by sme vedieť, že mesto by malo byť odrazom nášho života, nášho životného štýlu, našou otvorenosťou a chuťou komunikovať.