Posledných dvadsaťpäť rokov som vyučoval komunikačné techniky, ktoré mali odborníkom pomôcť pri starostlivosti o smrteľne choré a zomierajúce deti a ich rodiny. Pracoval som s lekármi, so zdravotnými sestrami, sociálnymi pracovníkmi, s psychológmi a dobrovoľníkmi v nemocniciach, na univerzitách, v katolíckych a židovských výučbových centrách v Argentíne, Španielsku, Portugalsku, Anglicku, Maďarsku a Poľsku.
Paliatívna starostlivosť
V rámci kurzov som využíval pedagogické zručnosti, didaktické teórie a techniky, ktoré podľa literatúry aj podľa mojich vlastných skúseností prinášali účastníkom benefit. Účastníci kurzov na záver zložili skúšky, v ktorých dokázali, že získali určité vedomosti. Keď však mali títo kvalifikovaní odborníci uplatniť svoje vedomosti v praxi, so zomierajúcimi deťmi a s ich rodinami komunikovali stereotypne, neefektívne, bez stratégie. Pýtal som sa, v čom som zlyhal. Som taký zlý učiteľ, že som nikoho nedokázal naučiť umeniu komunikácie? Boli vedomosti, ktoré som sa snažil odovzdávať, nevhodné? Spolu s blízkymi spolupracovníkmi sme prácu prehodnotili a dospeli sme k záveru, že výučba paliatívnej starostlivosti vyžaduje čosi viac než len informácie, techniky a skúsenosti. Učenie a výučba sú dynamické procesy, ktoré navzájom súvisia a na nich stojí náš model práce. Využívame vlastne to, čo sa od našich pacientov denne učíme. V situácii, keď máme s deťmi alebo s ich rodičmi hovoriť o smrti a zomieraní, akosi nedokážeme z mysli vydolovať nič z toho, čo sme sa naučili, respektíve čo si myslíme, že sme sa naučili. Výsledok je potom sklamaním pre obe strany -- pre odborníka aj pacienta.
Vrátiť slovám zmysel
Používame prázdne frázy, ktoré sú viac škodlivé než užitočné. Prečo je to tak? V situácii extrémnej úzkosti, keď stojíme pred zomierajúcim dieťaťom, je naša myseľ zablokovaná. Podobne zablokovaná či skrytá je aj naša schopnosť milovať a prejavovať city. Do hry vstupujú prirodzené obranné mechanizmy, takže slová, ktoré hovoríme, sú prázdne. Sú to iba zvuky, ktoré v realite detskému pacientovi alebo rodičovi nič nehovoria. V 80. rokoch minulého storočia sme vytvorili Bildov vnútorný cirkus, experimentálne workshopy, v ktorých je cirkus paradigmou života. Cirkus, v ktorom sa tma a svetlo učia bezkonfliktne spolunažívať. Ak máme odvahu pozrieť sa do svojho vnútra a skúmame svoje pocity, zvyšujeme svoju kapacitu prežívať veci naplno. Vďaka tomu potom dokážeme skutočne sprevádzať tých, ktorí sa blížia k smrti. Učiť sa sprevádzať zomierajúce deti a ich rodiny znamená učiť sa vnímať a vnímané si uvedomovať. Len toto je cesta, ako znížiť úzkosť, ktorá nás blokuje. Cesta, ako odhodiť masku, za ktorou sa skrývame. Naším cieľom je vrátiť slovám, ktoré vyslovujeme, zmysel a city, od ktorých unikáme. Len takto budú naše slová znovu prinášať silu, útechu a podporu. Workshopy sú imaginatívnou cestou do neznámych krajín, kde cestovatelia natrafia na ľudí, ktorí žijú pre rôzne hodnoty, ctia si rôzne tradície. Navštívia miesta, ktoré ich zaujmú, budú musieť vyriešiť nepredvídateľné situácie a urobiť správne rozhodnutia. Ochutnajú nové jedlá, vône a pod.
Pozrieť sa do seba
Prostredníctvom tejto cesty si otestujú svoje vnútorné zdroje a spôsob práce so zomierajúcimi deťmi. Majú množstvo času, aby sa pozreli do svojho vnútra, pokročili v pochopení procesu smrti a zomierania a naučili sa nové stratégie, aby ich práca s deťmi a rodinami bola efektívnejšia a empatickejšia. Psychodrámu a hranie divadla využívame ako terapeutické nástroje. Počas workshopov účastníci prechádzajú troma štádiami: dekonštrukciou, miešaním a stavaním. V metodológii Kreatívneho sprevádzania je dekonštrukcia postavená na využití absurdnosti, obrazov, hudby a cvičení, ktoré prinášajú neočakávané zážitky a pripravujú nás na nové životné situácie. Počas dekonštrukcie vytvárame surrealistickú, fragmentovanú atmosféru. Opakované absurdné zážitky prinášajú zmätok, pochybnosti a strach. Čím je človek neurotickejší, rigidne štruktúrovaný, tým ťažšie znáša túto situáciu, pretože sa vymyká jeho kontrole, o ktorú sa urputne usiluje v živote aj v práci. Cieľom dekonštrukcie je narušenie rigidných vnútorných obranných mechanizmov účastníkov a pohľad na ich škodlivé aspekty. Počas miešania sa pokúšame nájsť rovnováhu medzi svojimi tmavými a svetlými stránkami prostredníctvom pochopenia pocitov viny, hanby, nenávisti, trpkosti či lásky. V konečnom štádiu novej výstavby majú účastníci možnosť nájsť odpovede na otázku, ako emočne fungujú a ako to ovplyvňuje ich prácu so zomierajúcimi deťmi a s ich rodinami.
Prof. Ruben Bild, PhD., získal doktorát filozofie na Londýnskej univerzite. Takmer 30 rokov pracuje v oblasti detskej paliatívnej starostlivosti, čiastočne aj ako psychoterapeut, psychoanalytik. Vlastnú analýzu absolvoval pod vedením Anny Freudovej. Je priekopníkom detskej paliatívnej starostlivosti v Španielsku (1983) a v Argentíne (1985), založil prvý hospicový program v Latinskej Amerike. Vyvinul metodológiu a techniky nazývané Kreatívne sprevádzanie ako model práce so zomierajúcimi deťmi a s adolescentmi a ich rodinami.