Keď sa pred šiestimi rokmi začalo hovoriť o sólovom filme o Jokerovi, najznámejšom Batmanovom záporákovi, mnohí dvíhali obočie. Natočiť sa ho totiž chystal Todd Phillips, režisér série Vo štvorici po opici či komédie Starsky a Hutch. Do hlavnej úlohy obsadil Joaquina Phoenixa, a síce kvalitného herca, no podľa ľudí nevhodného pre stvárnenie tejto komiksovej postavy.
Výsledok? Vynikajúci temný psychologický thriller a pohľad do vnútra zlomeného človeka odmietaného spoločnosťou, ktorý získal 11 nominácií na Oscara a vyniesol Phoenixovi nielen najcennejšiu sošku, ale aj Zlytý Glóbus a cenu BAFTA. Oscar sa ušiel aj islandskej skladateľke Hildur Guðnadóttir za vynikajúci soundtrack, ktorý sa rozhodne oplatí vypočuť aj samostatne.
Snímka zbierala slová chvály od recenzentov aj divákov a nakoniec zarobila viac ako miliardu dolárov. Aj preto sa začalo hovoriť o pokračovaní, ktoré spočiatku vyzeralo nereálne. Keď sa však na internet dostala fotografia Phoenixa, ktorý predtým pokračovania dôkladne odmietal, ako číta scenár k dvojke, ktorá zároveň mala byť muzikálom. Ako sa nakoniec film podaril?
Zas a znova
Po prekvapivom úvode nás Todd Phillips vracia do špinavého prostredia Gothamu inšpirovaného 70. rokmi, pričom celý film sa v podstate odohráva len na dvoch miestach - v blázinci a súdnej sieni. A technicky je vlastne všetko v poriadku - Phoenix opäť podáva fantastický výkon krehkého a zlomeného človeka, drsné prostredie Arkahmu spolu s násilníckymi strážnikmi má grády a famózna hudba sa ti vryje pod kožu...
Čo je teda na pokračovaní také zlé? Nuž, za takmer dve a pol hodiny sa vo filme poriadne nič prevratné neudeje. Dej je prázdny a v podstate len dookola vyťahuje témy, ktoré sme už videli (násobne lepšie) spracované v prvom filme. Na plátne tak postupne sledujeme dekonštrukciu jednotky okorenenú muzikálovými vystúpeniami, ktoré vo svojej podstate ani nedávajú veľmi zmysel (a to mám muzikály rád) a snažia sa len zdôrazniť to, čo divák z udalostí chápe aj bez nich.
Psychotická romantika
Scenár vyťahuje opäť tie isté karty na stôl a otvára aj veci, ktoré boli v prvom filme uzavreté. A robí to tak neobratne, že občas má divák nutkanie pozrieť sa na hodinky. A keď sa aj zmení prostredie a tón filmu na priemernú súdnu drámu, na plátne sledujeme len niečo, pri čom nadobudneme pocit, že už sme to niekde raz videli. A to ani nehovoríme o fakte, že film tak úplne nevie, kedy má skončiť.
Jedinou zásadnou zmenou je romantický vzťah s Lee (Lady Gaga), ktorá film ťahá vpred v momentoch, kedy sa začína strácať sám v sebe. A Gaga potvrdzuje, že okrem speváckej kariéry s ňou treba rátať aj vo filmovom priemysle. Aj keď je jej postava v scenári extrémne plochá, pred kamerou z nej dokázala vyťažiť maximum.
Po druhé to nevyšlo
Je však potrebné zdôrazniť, že aj napriek tomu všetkému to vizuálne vyzerá stále ku*evsky dobre, Phoenix aj Gaga zo seba dávajú absolútne maximum a ako úvaha nad tým, prečo sme ako spoločnosť stále fascinovaní psychopatmi to celé funguje dobre.
S ohľadom na prvý film je však dvojka absolútne zbytočná a v mnohých ohľadoch repetitívna. Treba to v kine vidieť? Áno. Ale len preto, aby si si pripomenul, že pôvodný film je lepší a že si ho máš počas chladného jesenného večera pozrieť zase.