Mimozemšťanov vylúčili
Do dnešného dňa ich bolo objavených 17. Krátery na Sibíri neustále pribúdajú a odborníci len nechápavo krútia hlavou. Ani oni sami si totiž túto mystériu nevedia vysvetliť. Prvýkrát sa o tejto záhade začalo hovoriť v roku 2014, kedy bol objavený povestný Jamalský kráter v severnej časti Sibíri. Mnohí výskumníci odvtedy strávili roky jeho študovaním a vytváraním rôznych modelov s čo najpresnejšou podobizňou. Avšak, žiadny z nových kráterov sa týmto modelom nepodobal. V roku 2018 prišli odborníci s dvomi teóriami ich vzniku, no vylúčili tú, podľa ktorej mali krátery vytvárať mimozemšťania, čím sklamali milovníkov konšpiračných teórií.
Zasiahne vláda
Rusko zatiaľ zaznamenalo na Sibíri až 430 plynových bômb, ktoré by mohli explodovať a vytvoriť obrovské krátery. Podľa portálu Siberian Times bolo z analýzy satelitných snímok identifikovaných približne 7185 vypuklých miest, z ktorých je až 6% skutočne nebezpečných. Vedci sa snažia zistiť, ako rozlíšiť nebezpečné kopy od tých menej nebezpečných a najmä, ako zabrániť budúcim explóziám. Jednou z možností je kopy rozrezať a odčerpať plyn. Na druhej strane sa však veľa týchto miest nachádza v blízkosti kľúčových zariadení na zemný plyn, ktoré okrem iného zásobujú aj západnú Európu. Dodávky plynu sú preto v krajine ohrozené. Výskumníci vyzvali vládu, aby urobila potrebné kroky a predišli tak katastrofe. Nepriaznivé efekty vo veľkej miere podnietilo globálne otepľovanie, ktoré na Sibíri doslova mieša karty.
Metán a pingo
Prvú teóriu vzniku kráterov pripísali vedci metánu. Tvrdia, že ten si svojou rozpínavosťou hľadá cestu na zemský povrch a zavŕši ju práve explóziou. Vychádzajú z predpokladu, že napriek mrznúcej klíme je v pôde obalenej ľadom stále dostatok organického života. Ide najmä o drobné rastliny a mikroorganizmy, ktoré po uhynutí zostávajú uväznené v ľadovej vrstve. Ich postupné nahromadenie môže spôsobiť, že metán vznikajúci ich rozkladom to pod povrchom nevydrží.
Vytvorí bublinu a postupne sa tlačí von cez roztápajúci sa permafrost, čo dokáže vyvolať obrovskú explóziu a následný vznik krátera. Tento proces sa odborne nazýva kryovulkanizmus. Druhá teória spočíva vo fenoméne známom ako pingo. Ide o jav, kedy sa zamrznutá voda vytlačí na povrch a rozpúšťajúci ľad vytvorí kráter. S oboma teóriami navyše súvisí už spomínané globálne otepľovanie. Narastajúca teplota urýchľuje rozklad mikroorganizmov a k výbuchom tak dochádza častejšie.
Čo na to odborníci?
V súčasnosti sa však vedci prikláňajú skôr k teórii kryovulkanizmu. Jedným z nich je aj ruský vedecký výskumník Evgeny Chuvilin, ktorý tvrdí, že „v súčasnosti neexistuje žiadna rozsiahlejšia teória, ktorá by vysvetľovala vznik týchto útvarov.“ Podľa jeho slov má kráter životnosť len dva roky, než z neho vznikne jazero. Permafrost, ktorý je prírodnou zásobárňou metánu a zároveň účinným skleníkovým plynom, tvorí až dve tretiny ruského územia.
Chuvilin hovorí, že región bohatý na tieto krátery všeobecne nie je veľmi často pozorovaný, čo by sa ale malo podľa neho čoskoro zmeniť. Arktická ekologička Susan Natali zasa pripisuje výskyt kráterov globálnemu otepľovaniu. „Myslím si, že zvyšovanie teploty v určitej miere prispieva k nestabilite zeme a k následným explóziám. Pre mňa je to indikátorom toho, čo sa deje. Veľmi šokujúcim indikátorom toho, čo sa deje v Arktíde.“ Podľa ekologičky globálne otepľovanie spôsobuje to, že sa mení fyzikálna štruktúra zeme. „Je to znepokojujúce,“ uzatvára Susan Natali.
Nebezpečná explózia
Samotný výbuch je veľmi rizikový. Krátery sú obrovské a pri explózii môžu vystreľovať okolo seba kúsky zeminy a ľadu až stovky metrov od epicentra. Taktiež môžu ohroziť ľudí žijúcich na priľahlých územiach či poškodiť plynnú a ropnú infraštruktúru, nachádzajúcu sa blízko kráterových oblastí. „Čelíme výbuchom s obrovskou silou, ktorá je vytvorená veľmi vysokým tlakom. Dôvod tohto tlaku však naďalej zostáva záhadou,“ hovorí Evgeny Chuvilin. Keď sa krátery naplnia vodou, po čase môžu byť náročnejšie na identifikáciu. V júni roku 2017 miestny chovateľ sobov nahlásil, že na vlastné oči videl explóziu krátera. Na druhej strane je jeden z mála, keďže takéto výbuchy nie sú vôbec bežné a len tým najväčším „šťastlivcom“ sa ich podarí zazrieť.
3D modely a mapka detekcie zmien
Výskum kráterov zahŕňa viacero krokov. Najskôr treba spraviť územný prieskum, aby sa poriadne prebádala daná oblasť. Následne vedci preštudujú samotný kráter, jeho steny a okolitú horninu. Keď výskumníci navštívia kráter, spravia si vzorky podzemného ľadu, zamrznutej skaly a plynu na základe ktorých vytvoria 3D modely za použitia helikoptér či vrtuľníkov. Ďalej trpezlivo sledujú dynamiku kráterov.
Veľká časť výskumu prebieha v laboratóriu, kde sú použité odobraté vzorky na analýzu plynu a izotopickej kompozície uhlíka. Susan Natali dodáva, že na detekciu používajú taktiež dáta zo satelitov. Vytvorili špeciálnu mapku na detekciu zmien, ktorej algoritmus stojí na doposiaľ získaných dátach o kráteroch. Na základe pixelov a zobrazení toho najvyššieho rozlíšenia dokážu detektovať, či ide o kráter alebo o nejaký iný prírodný úkaz. Ak mapka ukáže, že ide naozaj o kráter, v tom prípade sa snažia zistiť, kedy a ako bol vytvorený.
