Nie je nič jednoduchšie, ako sa od srdca zasmiať. Smiech je zásadný pri nadväzovaní milostných vzťahov, pomáha pri liečbe niektorých chorôb a to, čomu sa smejeme, môže poukazovať na Alzheimerovu chorobu. Napriek tomu predstavuje veľkú neznámu a môže byť aj nebezpečný.
Je starý milióny rokov
Smiech nie je ľudský vynález. Smiať sa vedia aj naši najbližší zvierací príbuzní z radov ľudoopov a opíc. Vedci odhadujú, že sa smiech vyvinul u našich zvieracích predkov možno už pred 20 miliónmi rokov. Evoluční biológovia sa sporia o to, na čo je nám dobrý, a vysvetľujú jeho vznik rôzne.
Smiech úplne iste posilňuje vzájomné väzby. Naši dávni predkovia žili v skupinách, v ktorých panovali stále komplikovanejšie vzťahy, a stabilita tlúp pre ne bola životne dôležitá. Spoločný smiech väzby v tlupe utužoval. Svedčí o tom aj fakt, že sa v kolektíve rozosmejeme s tridsaťkrát vyššou pravdepodobnosťou, ako keď trávime čas osamote.
Nie vždy je však smiech pozitívny. Asi najlepším príkladom je nekontrolovateľná epidémia smiechu, ktorá postihla v roku 1962 Tanganiku (dnešná Tanzánia). Všetko to začalo v dedine Kashasha, ležiacej na západnom brehu Viktóriinho jazera.
Nevedeli prestať
V misijnej internátnej škole sa tu rozosmiali tri dievčatá a nevedeli, kedy prestať. Jednoducho nedokázali smiech nijakým spôsobom potlačiť. Smiali sa len s malými prestávkami celé hodiny. Záchvaty smiechu boli nákazlivé a vzápätí im prepadli ďalšie žiačky.
Niektoré sa upokojili po pár hodinách, iné sa smiali niekoľko dní. Nebolo to pre nich nič príjemné, ale nemohli si pomôcť. Keď epidémia nákazlivého smiechu ani po štvrť roku neustúpila, vedenie sa rozhodlo misijnú školu dočasne uzavrieť a žiačky poslať domov. Tak sa nákaza smiechom rozšírila do ďalších oblastí a prenikla aj do okresného mesta Bukoba.
„Ďalšie prípady sa objavili 18. júna 1962 v dedine Kanyagereka asi 20 míľ od Bukoba. Žiačku školy v Ramashenye poslali 17. júna domov do jej dediny, pretože počas vyučovania nedokázala potlačiť záchvaty smiechu,“ popísali nasledujúci rok typický obraz šírenia infekčného smiechu lekári A. M. Rankin a P. J. Philip v časopise Central African Medical Journal.
Vyše tisíc „infikovaných”
„Čoskoro prepukla nákaza aj v jej rodine. Postihla šestnásťročnú sestru, deväťročného brata a osemnásťročnú nevlastnú matku. Choré dievča navštívila príbuzná z desať míľ vzdialenej dediny a o pár hodín aj u nej prepukli divoké záchvaty smiechu.“
Celkovo sa v okrese Bukoba nakazilo intenzívnym smiechom viac ako tisíc ľudí, najmä detí a mladistvých. Najdlhší záchvat sa ťahal plných šestnásť dní. Epidémia si dokonca vyžiadala zatvorenie štrnástich škôl. Zalarmovaní lekári nezistili u obetí smiechovej epidémie žiadne ochorenie.
Bez výsledku skončilo pátranie po vírusoch či baktériách. Nepotvrdilo sa ani podozrenie na konzumáciu drog. Negatívne boli aj kontroly kontaminácie potravín a vody.
Väčšina prípadov hromadných psychogénnych chorôb začína u jedného jednotlivca – v tomto prípade jedna školáčka pravdepodobne upadla do záchvatu smiechu vyvolaného úzkosťou, čím sa spustil reťazový efekt, až kým dievčatá okolo nej tiež nepohltil zúfalý smiech. Pomaly sa šíril za hranice ich školy a regiónu a do iných rizikových skupín obyvateľstva.
Enwara yokusheka, čiže choroba smiechu, ako miestni ľudia záchvaty označovali, vykoľajila okres z normálneho života na pol roka. Epidémia dodnes figuruje v učebniciach ako názorná ukážka toho, že ani o takej samozrejmosti, za akú smiech považujeme, ešte nevieme úplne všetko.
Nie je to žiadna sranda
Christian Hempelmann z Texas A&M University, ktorý robil výskum tohto incidentu, opisuje epidémiu smiechu ako prípad masovej psychogénnej alebo sociogénnej choroby, ktorá má schopnosť zaútočiť v rôznych prostrediach s vysokým stresom. Stresové faktory medzi školáčkami mohli zahŕňať neznáme očakávania po tom, ako boli poslané do britských škôl a neistoty, ktoré vytvorila nezávislosť Tanganiky, dosiahnutá sotva mesiac pred incidentom.
„Na jednej strane to znelo príliš dobre, aby to bola pravda, a na druhej strane to ľudia uvádzali na podporu všetkých druhov vecí, naprieč spektrom a protichodných vecí,“ hovorí Hempelmann. Hoci je kauza Tanganika uzavretá, podobné prípady hromadných psychogénnych ochorení sa vyskytujú medzi skupinami ľudí, ktorí sa nedokážu dostať zo stresovej situácie.
V tomto type situácie osoba nemá žiadnu moc nad stresom a nemôže prísť s inou reakciou. Takáto osoba je častejšie mladá ako stará, žena ako muž a skôr zamestnanec ako nadriadený. „Musí sa vyjadrovať telesne, čo dáva osobe spôsob, ako povedať – vidíš, že trpím; niečo sa deje; Nie som len depresívny alebo uzavretý,“ vysvetľuje Hempelmann.
Ako funguje smiech?
Smiech je nákazlivý aj v bežných životných situáciách. Stačí, aby sme počuli, ako sa niekto od srdca smeje, a už nám trhá kútiky. Nutkanie na smiech potom potláčame len s veľkým sebazaprením a niekedy je to nad naše sily. Prečo? Keď počujeme smiech blízkej osoby, začnú sa nám v niektorých centrách mozgu vylučovať látky označované ako endogénne opioidné peptidy.
Patria k nim molekuly endorfínov a enkefalínov, ktoré pôsobia na náš nervový systém podobne ako morfín či heroín. Endogénne opioidné peptidy sú však prirodzeným produktom mozgového tkaniva a ani po chemickej stránke sa opiátovým drogám nepodobajú.
Čím viac endogénnych opioidných peptidov sa nám v mozgových centrách kontrolujúcich smiech nahromadí, tým sme k „nákaze“ smiechom náchylnejší. Pri smiechu nám tieto peptidy navodzujú príjemný, upokojujúci pocit bezpečia a súlad so spoločenstvom. Nákazlivosť smiechu tak prispieva k upevneniu väzieb medzi ľuďmi.
Prečo a za akých okolností môže nákaza smiechom prerásť v epidémiu, zostáva záhadou. Vieme však napríklad, že imúnni voči nákaze smiechom bývajú ľudia s psychopatickými rysmi osobnosti.
