Titov urobil chybu, prehovoril príliš otvorene
Už iba štyri mesiace po Gagarinovom lete prežil German Titov v auguste 1961 celý deň na obežnej dráhe. Po pristátí hovoril úplne otvorene o „nepríjemných pocitoch, pripomínajúcich morskú chorobu, najmä keď som prudko otočil hlavou alebo pozoroval nejaký rýchlo sa pohybujúci predmet“.
Ako píše Pavel Toufar z portálu iDnes, Titov o tom všetkom hovoril nielen s lekármi a inštruktormi za zatvorenými dverami výcvikového strediska pri mestečku Čkalovskoje, ale aj pri svojej oficiálnej návšteve USA. A to vyvolalo značnú nevôľu u kremeľských cenzorov. Vo vtedajšej v atmosfére nevyhlásených pretekov o vesmír sa podobné skúsenosti neoznamovali. Agentúra TASS totiž vždy informovala o bezchybnom kozmickom lete ako o ďalšom významnom prvenstve ZSSR.
German Titov lekárom, ktorí jeho let vyhodnocovali, rozprával, ako počas svojho letu znova a znova zaujal základnú polohu v kresle, opieral hlavu do operadla, zatváral oči alebo ich upieral iba do jedného bodu v kabíne. Veľa mu tiež pomohol spánok, ktorý mu naplánovali na osem hodín, ale on spočiatku nedokázal zaspať. Už preto, že sa mu ruky v beztiažovom stave samy od seba zdvihli a vznášali sa v priestore, a až keď ho napadlo zasunúť ich pod pútacie remene, bolo všetko v poriadku.
Kozmonaut Georgij Šonin vo svojich spomienkach priznal: „Prečo by som zapieral, hocikedy sme pri rôznych experimentoch a tréningu v snahe urobiť na lekárov a inštruktorov dobrý dojem, a mať tak väčšiu šancu byť vybraný ku kozmickému letu, na ich otázku, ako sa cítime, odpovedali: Skvele! A to aj v prípadoch. Kedy sa náš skutočný stav dal ťažko klasifikovať ako uspokojivý. A to sa bohužiaľ prenášalo aj do hodnotenia kozmických letov.“
Úprimný opis problémov a priznanie nevoľnosti a vtedajšia neskúsenosť lekárov s pôsobením beztiažového stavu na človeka viedli k záverom, ktoré boli pre Germana Titova osudové. Odborníci totiž konštatovali, že nemá vhodnú kreativitu a o jeho ďalších kozmických letoch sa prestalo hovoriť, hoci bol formálne zaradený do skupiny pre lety raketoplánu Spiral. Podľa záveru lekárov nemal jeho organizmus potrebnú odolnosť na zvládnutie kozmických letov. Lenže... Pri každom nejasnom probléme býva ono tradičné „lenže“, a často sa preukáže, že z komára nechtiac urobili somára.
Najmä keď skúmanie dôsledkov pobytu v beztiaži bolo v roku 1961 doslova v samých začiatkoch. German Titov totiž nemal o nič väčšie problémy ako mnohí ďalší kozmonauti, ktorí sa neskôr vydali na obežnú dráhu, a dokonca niektorí z nich sa s beztiažou stretávali ešte vážnejšie. Možno nájsť prípady, keď nevoľnosť na čas kozmonauta vyradila z plnenia letového programu - musel odpočívať a užívať lieky.
Hojdanie ako na kolotoči
Ďalšie kozmické lety sa predlžovali o dni. V júni 1963 sa Valerij Bykovskij zdržiaval v kozme už takmer 5 dní. Súčasne prebiehajúci o dva dni kratší let Tereškovovej však priniesol nové vážne varovania, že extrémne podmienky beztiažového stavu aj tiesnivý dopad na psychiku vytvárajú predovšetkým pre toho, kto nemá letové návyky, doslova až prekážku k cestám za prah zemskej atmosféry.
O rok neskôr to potvrdili nepríjemné skúsenosti neletcov Feoktistovho a Jegorova pri jednodňovom lete Voschodu 1 (kozmickej rakvy). Oficiálne správy agentúry TASS o tom opäť mlčali, ale varovné údaje sa na verejnosť predsa len dostali na vedeckých kongresoch, keď odborníci boli pri rozhovoroch medzi sebou viac otvorení.
Jurij Gagarin upozornil, že po navedení na obežnú dráhu krátko na sebe pozoroval príznaky kinetózy, ale nedokázal jednoznačne potvrdiť, či by tento stav mohol mať nežiaduci vplyv na pracovnú schopnosť aj na dĺžku pobytu človeka v kozme. Titov pocítil prechod do beztiažového stavu hneď po navedení lode Vostok 2 na obežnú dráhu, kedy mu pripadalo, ako keby letel hlavou dole a padal dozadu, čo bol dôsledok prekrvenia hlavy a nesprávnych podnetov z ústrojenstva rovnováhy, ale na to sa muselo prísť až ďalšími výskumami.
Nepríjemný pocit pádu dozadu bez zastavenia ustúpil a až do piateho obletu bolo všetko v poriadku, kedy sa však znova objavili závraty a nevoľnosť. O mnoho rokov neskôr popísal prvé pocity zo stretnutia s beztiažovým stavom výstižne kozmonaut Nikolaj Rukavišnikov:
„Je to, ako keď vám niekto urobí chlapcovskú zlomyseľnosť. Hojdajte sa na stoličke, ktosi sa prikradne zozadu a stoličkou trhne. V prvom okamihu máte pocit, že sa prepadáte do nekonečnej hlbiny.“
Američania otvorene informovali, že Gordon Cooper v máji 1963 po návrate z bezmála 35 hodín trvajúceho kozmického letu trpel krátko závratmi a omdlieval, čo pripísali obehovému kolapsu. Horná hranica jeho krvného tlaku klesla zo 120 na 90. Dali ho však do súvislosti skôr s tesnou kabínou Mercury, v ktorej Cooper prežil poldruha dňa, a s tým, že kvôli poruche v automatike riadil zostup a pristátie ručne, a tiež s prehriatím jeho organizmu a poklesom krvného tlaku ako s dôsledkami pobytu v beztiažovom stave.
Vtedy ale opäť nebolo známe, že v roku 1962 sa po návrate z kozmu dostali kozmonauti Popovič a Nikolajev do normálneho zdravotného aj pocitového stavu až po siedmich či dokonca desiatich dňoch. V prvých hodinách im pohyb dokonca predstavoval značné problémy, sťažovali sa na závraty a na nevoľnosť. Počas letu pritom žiadne väčšie problémy nemali.
Prispela k tomu úprava ich prípravy na let, najmä zocelenie ústrojenstva rovnováhy. Kozmonauti trénovali na Čílových hojdačkách otáčajúcich sa okolo osi kresla, na otáčajúcom sa stole, v kabíne novopostaveného rotátora, ktorý sa otáčal okolo troch osí. Horšie to bolo so spätnou adaptáciou na zemskú gravitáciu po pristátí. Išlo o nové varovné zistenie.
Odborná verejnosť sa ale všetko mala dozvedieť až so značným oneskorením. Už koncom prvej polovice 60. rokov sa potom začali vykonávať pokusy pod vodou, kedy sa do istej miery napodobňovali podmienky práce v mikrogravitácii.
Mačku už nikdy nenašli
Pred prvými kozmickými rokmi boli leteckí fyziológovia presvedčení, že majú dosť potrebných výsledkov. Už krátko po druhej svetovej vojne boli v USA zahájené pokusy v umelo navodenom „beztiažovom stave“ pri letoch najprv v jednomiestnych a neskôr v dvojmiestnych lietadlách. V roku 1945 uskutočnil niektoré pokusy nemecký letecký fyziológ Harald von Beckh, ktorý emigroval do Argentíny. Vo vtedajšom Sovietskom zväze preverovali vplyv „umelé beztiaže“ v lietadlách Iľjušin Il-14, ale predovšetkým v upravených prúdových lietadlách Tu-104A LL (lietajúce laboratórium).
Niektoré skúšky prebehli aj v pražskom Ústave leteckého zdravotníctva už začiatkom 50. rokov pri sérii štartov z letísk v Prahe a Brne. Technické riešenie letov vypracoval pilot Československých aerolínií Holoubek. Pri lete Iľjušinu Il-14 po tzv. Keplerovej parabole sa podarilo napodobniť potrebný stav po dobu 25 až 50 sekúnd. Autori skúšok uviedli kuriózny prípad. Pri takých krátkych intervaloch „beztiaže“ sa zo všetkých telesných reakcií dostavovali iba príznaky dráždenia vegetatívneho nervového systému. A nevoľnosť, ktorá bola častým dôsledkom, sa pomerne ľahko viazala na podmienený reflex.
Lekár Jiří Šulc neskôr spomínal, že zaznamenal tri prípady, keď ešte niekoľko dní po skúšobných rokoch vyvolával už samotný hluk leteckého motora ťažkú nevoľnosť spojenú so zvracaním. U jednej pokusnej osoby sa prejavila dokonca pri štiepaní dreva na chate - stačil náhodný prelet lietadla.
Pre niekoho sú takéto skúšky v lietadle úžasným zážitkom, iný sa nedokáže vyrovnať s nepríjemnými pocitmi ani po opakovanom nácviku. Veľa záleží na stave organizmu. Zrazu uteká podlaha kabíny lietadla pod nohami a vy letíte nahor, ale než si na mimoriadny stav zvyknete, prichádza úplne opačný pocit, že padáte nekonečne hlboko. Očami sa snažíte podľa kabíny zorientovať v priestore. Kto nemá žiadnu skúsenosť so zoskokmi s padákom, stretáva sa s novou a predtým nepoznanou situáciou, ktorá mnohým neprináša pocit uvoľnenia či dokonca radosti.
Všetko čo nie je upevnené, vznáša sa v kabíne až do okamihu, keď zvuk sirény a signálne svetlo upozorní, že za niekoľko sekúnd „umelá beztiaž“ končí. Čo doteraz poletovalo kabínou, padá na podlahu, našťastie vypolstrovanú. A všetko sa čoskoro opakuje. Najprv vás pomerne značná sila pritlačí k podlahe, ale potom sa stačí len nepatrne odraziť, roztiahnuť ruky a letíte kabínou ako podivný vták. Steny padajú dole, podlaha uteká dopredu, mávnete rukou a telo sa začne otáčať, švihnete oboma rukami pod seba a urobíte salto, nad akým by v hodinách školského telocviku žasol aj najnáročnejší učiteľ.
Keď pred filmovou kamerou skúšali, či sa mačka v takejto situácii dokáže správne orientovať a dopadne na podlahu na všetky štyri, skončila skúška skôr ako začala. Mačka totiž zmizla v tajomných kútoch lietadla a ani po pristátí ju nikto nenašiel, hoci mechanici prepátrali všetky dostupné priestory. A pretože ju nikto po pristátí nevidel upaľovať od lietadla, pristane sa zakončiť naozaj rozprávkovo – ak neumrela, lieta tam dodnes.
Prvé chvíle v kozme? Nič príjemného
Na nepríjemnosti s pôsobením nezvyklých podmienok kozmického letu aj napriek sebaprecíznejšiemu výcviku spomína väčšina mužov i žien, ktorí sa vypravili na obežnú dráhu. A nielen pri svojej premiére, ale aj pri druhom či treťom štarte, keď jediným rozdielom väčšinou bolo, že už dobre vedeli, čo ich čaká, a mohli sa na nepríjemnosti o niečo lepšie pripraviť.
Vyhnúť sa im ale vo väčšine nedokázali. Za všetky si pripomeňme výstižný opis Pjotra Klimuka, ktorý sa do kozmu prvýkrát vydal v Sojuze 13 v decembri 1973, potom v roku 1975 sa zdržiaval dva mesiace v orbitálnej stanici Saljut 4 a nakoniec v roku 1978 sprevádzal poľského kozmonauta Mirka Hermasa.
„Beztiaže skutočne pôsobia nevyspytateľne, ale našťastie v prvých hodinách letu sme mali toľko práce, že nezostával čas nejaké problémy príliš podrobne sledovať. Stačilo však, aby sme po pripojení k orbitálnej stanici prešli dovnútra a trochu sa uvoľnili a beztiaže sa razom ozvala. Niečo podobné som prežíval už pri svojom prvom kozmickom lete. A pri ďalších teda znova. Dozvedeli sme sa veľa od našich kolegov, ktorí už v kozme lietali, na ťažkosti sme boli teda pripravení, ale také ťažké si ich žiadny z nás nepredstavoval. Po navedení na obežnú dráhu sa mi zdvihol žalúdok a vnútornosti až do krku.“
Podobné pocity zažili mnohí v dopravných lietadlách, ktoré sa prepadli v turbulencii. Lenže v lietadle to vzápätí prejde, ale v kozme akoby vás neustále tlačila v hrdle nejaká knedľa a neopúšťa vás nepríjemný zvieravý pocit. A keby len to. Stále máte pocit, že vám niečo bráni pohodlne sa usadiť, vrtíte sa v kresle a je to čím ďalej horšie.
„Po prvých ôsmich hodinách na obežnej dráhe sa nám trochu zlepšila nálada. Dokonca sme si s Valentinom Lebedevom hovorili, že kamaráti spomínali, aké je to všetko hrozné. Ráno sme sa pustili do raňajok a jedlo ako by nám viazlo v krku. Napili sme sa vody. Za hodinu sa náš stav opäť zhoršil. Hrdlo bolo znovu zovreté a pri každom rýchlejšom pohybe sa nám dvíhal žalúdok.“
Nakoniec sa prispôsobia
Adaptácia na podmienky kozmického letu je v prvých hodinách sprevádzaná ilúziami zmeny polohy, v priestoroch stanice si musia kozmonauti vytvoriť nový vlastný spôsob orientácie. Zvyknúť si na to, že podlaha, strop a steny sú práve tam, kde to oni potrebujú, nie v akej polohe sa nachádzajú kolega či kolegovia. Bolesti hlavy a nepríjemné hučanie v ušiach, dôsledok prekrvenia horných partií tela a hlavy, pretrvávajú pomerne dlho.
Výskumy priniesli tiež varovné zistenia atrofie svalstva a odvápňovania kostí, ako aj znižovania množstva červených krviniek. Isté riešenie sa našlo vo fyzickej námahe, v doplňovaní vápnika a pod. Preto napríklad Valerij Poljakov po rekordnom pobyte v kozme nemal toľko vážnych problémov počas letu aj po návrate späť na Zem, pretože prísne dodržiaval odporúčané rady, venoval predpísaný čas cvičenia na rotopede aj nekonečnom behacom páse“, trénoval krvný obeh v špeciálnych „nohaviciach“ Čibis (Američania mali na stanici Skylab „podtlakový“ valec) a svalstvo v posilňovacom odeve Pinguin vybavenom systémom pružín.
Kto pri kozmickom lete uprednostní lenivosť s výhovorkami, že na športovanie nemá čas, pretože sa venuje vedeckým výskumom, stretáva sa nakoniec s ťažkosťami nielen počas letu, ale predovšetkým po návrate.
Stále sledovanie vplyvov kozmického letu na ľudský organizmus prinieslo ďalšie nepríjemné zistenia napríklad v hormonálnej oblasti, pozorne sa sledujú aj možné genetické zmeny, a netreba snáď ani spomínať vážne dôsledky pôsobenia radiácie najmä pri zvýšenej slnečnej činnosti – a čo ešte pri letoch mimo ochrany zemských magnetických pásov po medziplanetárnych trasách napríklad k Marsu alebo k niektorému z asteroidov.
Medzipristátie na Marse
Keď si človek na podmienky kozmického letu privykne, nastúpia nové ťažkosti po návrate na Zem. V júni 1970 strávili v Sojuze 9 kozmonauti Nikolajev a Sevasťjanov dva a pol týždňa. Po pristátí ich museli z kabíny lode doslova vytiahnuť, sami by sa von nedostali. Nedokázali ujsť ani príslovečných pár krokov, sťažovali sa, že ich všetko ťahá dole. Privykali veľmi ťažko na zemskú ťarchu takmer desať dní. Bol to dôsledok toho, že úplne nezodpovedne hodili za hlavu predpísané posilňovacie cvičenia.
Skúsený kozmický veterán Charles Conrad, ktorý mal za sebou lety v Gemini 5 a Gemini 11, a tiež pristátie na Mesiaci pri misii Apollo 12, sa po návrate z dvadsaťosemdňového pobytu na stanici Skylab v roku 1973 pohyboval pomerne iste a lekári konštatovali, že už dve hodiny po pristátí bol jeho zdravotný stav v predpokladanej norme.
Ani u Paula Weitza, ďalšieho člena jeho posádky, nenašli lekári nejaké mimoriadne odchýlky, hoci absolvoval prvú cestu do kozmu. Zato neletec a lekár Joseph Kerwin, tretí člen posádky, bol v prvých chvíľach v nie príliš dobrej kondícii. Po opustení lode Apollo ho museli podopierať.
Aj zábery z pristátia posádok lodí Sojuz po pravidelných trojmesačných smenách na palube Medzinárodnej kozmickej stanice ISS názorne dokladajú prísne zdravotné predpisy – aj keby si niektorí kozmonauti chceli vyskúšať prvé krôčiky opäť v zemskej gravitácii, nič také im vyhľadávací a záchranný tím nedovolí. Sú prenášaní v ležadlách až k prvým lekárskym prehliadkam. Adaptácia na prvý nápor gravitácie musí byť opatrná a pozvoľná.
Koho z nadšencov horujúcich pre čo najbližšie splnenie sna o úžasnej romantickej prechádzke pozemšťanov po povrchu Marsu však napadne, že rovnaké problémy s adaptáciou na gravitáciu Marsu bude mať expedičná posádka, keď po približne deväť mesiacov trvajúcom prelete od Zeme k Marsu zostúpi na povrch planéty. A je možné, že by adaptácia po takom dlhom lete mohla aj úplne znemožniť prvé dni pobytu na Marse a možno až zdravotne ohroziť kozmonautov.
Zo skorších vedecko-fantastických filmov si určite spomenieme na obrovské otáčajúce sa kozmické stanice a medziplanetárne lode, pripomínajúce mamutiu automobilovú pneumatiku, v ktorej vplyvom otáčania panujú prijateľné podmienky umelej gravitácie. Ide však skôr o románovú predstavu, pretože nie je celkom jasné, ako vytvoriť približne rovnaké hodnoty umelej gravitácie vo všetkých priestoroch stanice či medziplanetárnej lodi, a už vôbec nevieme, ako by sa ľudský organizmus choval pri dlhodobom pobyte v prostredí s rôznymi hodnotami umelej gravitácie.
V roku 1974 sa vykonávali zaujímavé experimenty so simuláciou beztiažového stavu posthypnotickou sugesciou. Po prebudení sa u pokusných osôb prejavovali obdobné stavy, s akými sa kozmonauti vyrovnávajú po návrate z dlhodobého pobytu v kozme. Podobne boli preverované rovnakým spôsobom navodené pocity čiastočnej tiaže v beztiažovom stave. Možno ide o jednu z možných ciest, ako zlepšiť dlhodobé pobyty človeka v kozme a ako dokonca umožniť budúce diaľkové výpravy k blízkym planétam alebo asteroidom.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.