V tmavých zákutiach lesa, kde zvyčajne vládne len šum lístia a cvrlikanie nočných tvorov, sa odohrávajú príbehy, ktoré presahujú naše chápanie reality. Čitatelia sa s nami podelili o zážitky, ktoré sa im v skutočnom živote udiali.
Laura, 21-ročná študentka, zažila so sestrou niečo, čo si nedokázala predstaviť ani v najdivokejších snoch. Počas pokojnej prechádzky lesom, ktorá sa mala skončiť v bezpečí prenajatej chaty, sa pred nimi objavila priezračná postava. Bol to moment, ktorý im doslova zastavil srdcia v hrudi. Postava bola čiernobiela, akoby z iného času a priestoru, a jej prítomnosť bola taká intenzívna, že im tuhla krv v žilách. Nehybne sa na ne dívala a potom sa bez varovania rozbehla priamo do ich chaty, prechádzajúc cez stromy ako keby bola priehľadná. „Nemohol to byť človek,“ hovorí Laura s trasúcim sa hlasom. Keď sa spamätali, utekali za rodičmi v chate, očakávajúc smiech a nedôveru. Namiesto toho sa ale dozvedeli, že pred pár rokmi sa v jazere pri chate utopil mladý chlapec a jeho duša vraj dodnes nenachádza pokoj. Od tej doby sa Laura vyhýba lesu, no spomienky na ten večer jej stále naháňajú hrôzu.
Martin, 37-ročný dobrodruh, si vždy myslel, že už zažil všetko, čo sa týka príbehov spojených s prírodou. S partiou priateľov sa rozhodli stanovať pri jazere, kde plánovali deň plný zábavy a relaxu. Večer si vytvorili množstvo spomienok, ktoré sa rozhodli zachytiť niekoľkými fotografiami. Avšak na druhý deň, keď si prezerali fotky, narazili na niečo znepokojivé. Na jednej z fotografií medzi nimi stála ďalšia postava – bledý chlapec s neobvyklým úsmevom. Držal ich za ramená, akoby bol jedným z nich, no nikto si nepamätal, že by sa k nim niekto pripojil. Časové údaje na fotke ukazovali, že záhadný chlapec sa objavil len pol hodiny po ich príchode, čo vylučovalo možnosť, že by alkohol mohol zatemniť ich spomienky na prípadného návštevníka. Snažili sa presvedčiť sami seba, že to bola len optická ilúzia alebo trik svetla. Napriek tomu Martin nikdy nezabudne na ten zvláštny pocit, ktorý ho odvtedy sprevádza. Bol to zážitok, ktorý mu navždy zmenil pohľad na to, čo všetko môže príroda skrývať vo svojich temných zákutiach.
Kika, teraz 29-ročná žena, si so zdesením spomína na jednu osudnú noc, ktorú prežila u babky svojej kamarátky. Bol to večer, ktorý sa mal niesť v znamení nevinných babských rečí, smiechu a sledovania filmov, ale nakoniec sa zmenil na nezabudnuteľný a desivý zážitok, ktorý by najradšej vymazala z pamäti.Po veselom večeri sa dievčatá rozhodli ísť spať, unavené a s hlavami plnými plánov na ďalší deň. No pokojná noc bola náhle prerušená. Kika sa prebudila na zvuk krokov, ktoré zreteľne prichádzali zo starých drevených schodov. Zvuk bol taký výrazný, že sa nedal ignorovať, a Kikina zvedavosť rýchlo ustúpila strachu. Srdce jej bilo ako zvon, keď sa posadila na posteli a namierila zrak na schody.Tam, v slabom mesačnom svetle, zbadala dievča. Dievča bolo celé mokré, akoby práve vyšlo z dažďa, a upieralo na Kiku pohľad, ktorý bol priam prenikavý. Jej dych bol hlasný a pravidelný, ale zároveň neskutočne strašidelný. V tom sa nad dievčaťom začal rýchlo kývať luster z jednej strany do druhej. Kika cítila, ako ju zachvacuje panika. Bolo to, ako keby čas zastal a miestnosť sa zrazu stala príliš malou. Rýchlo sa snažila prebudiť svoju kamarátku, dúfajúc, že sa jej tým podarí prelomiť túto nočnú moru.
No keď sa jej kamarátka konečne prebudila, tajomné dievča zmizlo. Zanechalo po sebe len neznesiteľnú ťažobu a otázky, na ktoré neexistovali odpovede. Ani jej kamarátka, ani babka o ničom nevedeli, a Kika sa cítila, akoby žila vo svete medzi realitou a nadprirodzenom. Až neskôr sa dozvedela, že kedysi sa na tom pozemku odohrala tragédia, pri ktorej nešťastne zahynula mladá dievčina. Táto informácia akoby uzavrela kruh a vysvetlila prítomnosť mokrého dievčaťa, ale zároveň otvorila dvere do sveta, ktorý bol pre Kiku plný tajomstiev a otázok. Doteraz si jasne pamätá ten pocit zimomriavok a hlbokého strachu z neznáma, ktorý v nej táto noc vyvolala. Bol to zážitok, ktorý hlboko ovplyvnil jej pohľad na svet a ktorý si v sebe nesie ako tichú pripomienku, že nie všetko na svete sa dá vysvetliť rozumom.
Juraj, 30-ročný nadšenec turistiky, si spomína na deň, keď sa s kamarátmi vybral na túru do záhadného pohoria Tribeč. Ich cieľom bol Jarmočný kríž, miesto opradené legendami a obklopené tajomstvom. Cesta začínala ako bežná turistická výprava, ale čoskoro sa všetci začali cítiť zvláštne nevoľne. Ten pocit bol ťažko opísateľný – bol to skôr psychický tlak než fyzická nepohoda. „V Tribeči niečo naozaj je,“ hovorí Juraj, stále si pamätajúc na podivnú atmosféru, ktorá ich sprevádzala.
Juraj tiež spomína príbeh, ktorý počul o skupine odvážnych mužov z Pohotovostného pátracieho tímu, ktorí spolu s vojakmi zdokumentovali svoju vlastnú túru na Tribeč. Títo chalani použili kamery a termokamery na zachytenie každého okamihu svojej cesty. Počas analýzy záznamu však narazili na niečo nečakané – na zázname počuli tajomný hlas, ktorý opakovane vyslovoval meno „Štefan“. Tento hlas nepatril nikomu zo skupiny, čo len umocnilo pocit mystiky a nepochopiteľnosti tohto miesta.
47-ročná Janka si so zmesou nostalgie a nepokoja spomína na svoje detstvo, ktoré bolo poznačené sériou nevysvetliteľných javov, ktoré dodnes nemôže dostať z hlavy. V dome, kde bývala so svojou rodinou, sa často diali veci, ktoré sa priečili zdravému rozumu. Nábytok sa niekedy bez varovania presúval sám od seba, akoby ho neviditeľná ruka posúvala po podlahe. Skrinky v kuchyni sa samovoľne otvárali a zatvárali, čo v nej vyvolávalo pocit, že nie sú vo svojom dome sami. Spočiatku si Janka a jej rodina mysleli, že tieto javy sú len výsledkom jej bujnej fantázie alebo detských hier. Avšak keď sa tieto udalosti opakovali s čoraz väčšou intenzitou, začali byť všetci znepokojení. Situácia sa stala ešte znepokojivejšou, keď sa Janka po čase dozvedela krutú pravdu — ich dom stál na bývalom cintoríne. Zistenie, že pod ich nohami možno odpočívajú mnohé nepokojné duše, ju zasiahlo. Hoci sa s týmito javmi časom naučila žiť a už ju tak nevydesili, vedomie, že jej rodinný dom je postavený na mieste posledného odpočinku mnohých ľudí, jej stále nedáva pokoj. Tieto zážitky z detstva ju sprevádzajú po celý život, ovplyvňujú jej pohľad na svet a nútia ju premýšľať o veciach medzi nebom a zemou. Naučila sa síce s týmito javmi žiť, ale hlboko v jej srdci ostávajú nezodpovedané otázky a pocit, že svet je plný tajomstiev, ktoré nikdy nepochopíme.
39 ročný Filip, si vždy myslel, že má pevne zakorenený racionálny pohľad na svet. Ako človek, ktorý sa spolieha na fakty a logiku, sa nikdy príliš nezaoberal nadprirodzenými príbehmi, ktoré kolovali v jeho rodnej dedine. To všetko sa však zmenilo jedného osudného večera, keď sa jeho cesta preplietla s niečím, čo si dodnes nedokáže vysvetliť.
Bola tmavá, hmlistá noc, keď sa Juraj vracal autom z práce cez odľahlú lesnú cestu. Išlo o trasu, ktorú poznal naspamäť, takže ho nič nemohlo prekvapiť. Avšak keď sa jeho svetlá opreli o postavu stopujúceho dievčaťa na okraji cesty, cítil zvláštny pocit v žalúdku. Dievča vyzeralo ako z iného sveta – jej bledá pokožka a prázdny pohľad pôsobili tak, že sa s niečím veľmi trápila. Filip zastavil a dievča nastúpilo do auta. Počas jazdy bola takmer úplne ticho, len občas sa naňho pozrela s výrazom, ktorý nedokázal úplne pochopiť. Keď mu povedala, aby ju vysadil na neobvyklej zákrute uprostred ničoho, najprv zaváhal, ale potom si povedal, že možno len potrebuje byť sama, alebo tam niekto pre ňu príde. Rozlúčili sa bez slov a dievčina zmizla v tme. Filip pokračoval v ceste k motorestu, kde sa plánoval najesť. Keď vošiel do podniku, na stene visela fotografia, ktorá ho veľmi šokovala. Bolo to dievča, ktoré práve viezol. Jej meno bolo uvedené pod fotografiou spolu s informáciou, že už dávnejšie tragicky zahynula. Zmätený a šokovaný Filip vyrozprával svoj zážitok obsluhujúcemu personálu, ktorý ho veľmi rýchlo usvedčil v tom, že nie je sám. Dievča, ktorého tvár mu zostala v pamäti, bolo dcérou majiteľa a zomrela na mieste, kde ju odviezol. Juraj nemohol uveriť, že by to mohla byť pravda, a tak sa snažil nájsť racionálne vysvetlenie. Pozeral sa na fotografiu s myšlienkou, že jeho myseľ mu hrá triky, že únava z práce spôsobila halucinácie, avšak personál mu vysvetlil, že sa to deje viacerým ľudom, pretože dievča stálo nenašlo pokoj.
Tento zážitok však Juraja navždy zmenil. Aj keď sa snažil nájsť logické zdôvodnenie, ten nepríjemný pocit, ktorý ho zaplavil pri pohľade na fotografiu, nezmizol. Od toho dňa sa začal zamýšľať nad tým, čo všetko môže existovať medzi nebom a zemou. Napriek svojmu pôvodnému skepticizmu je teraz otvorenejší voči myšlienke, že sú veci, ktoré jednoducho nedokážeme vysvetliť.
Záverom si treba uvedomiť, že strety s nevysvetliteľným nás nútia prehodnotiť, ako vnímame svet. Tieto zážitky môžu byť desivé, ale zároveň sú príležitosťou na rast a hlbšie pochopenie tajomstiev života. Svet je plný záhad a nie vždy musíme mať všetky odpovede na to, čo sa v našom svete skutočne deje.