Býva označovaná za poslednú genocídu v 20. storočí, najrýchlejšiu genocídu vôbec či za najhroznejší násilný čin čo do počtu mŕtvych po dňoch. Pri genocíde v Rwande, ktorá vypukla zo 6. na 7. apríla 1994 a skončila 18. júla 1994, zmasakrovali hutuskí extrémisti za 100 dní na 800-tisíc menšinových Tutsiov a umiernených Hutuov a asi 2,7 milióna ľudí muselo utiecť zo svojich domovov a na 1,6 milióna sa uchýlilo do zahraničia.
Zabitých bolo podľa odhadov 20 percent obyvateľov krajiny a asi 70 percent rwandských Tutsiov. Rýchlosť zabíjania bola omračujúca: podľa vlády bolo každý deň zabitých 10-tisíc ľudí - 400 za hodinu a sedem za minútu - podľa francúzskeho historika Gérarda Pruniera to bolo päťkrát horšie masakrovanie ľudí ako pri nacistickom holokauste.
Začalo to pádom prezidentského lietadla
Vraždenie v malej a chudobnej Rwande uprostred Afriky sa začalo po tom, ako bolo 6. apríla 1994 zostrelené lietadlo s prezidentmi Rwandy Juvénalom Habyarimanom a Burundi Cyprienom Ntaryamirom. Obaja patrili k Hutuom.
Koľko osôb neprežilo následnú trojmesačnú genocídu je stále predmetom dohadov. Podľa OSN zahynulo na 800-tisíc ľudí, väčšinou Tutsiov, rwandská vláda uvádzala vyše milióna mŕtvych, z toho asi desať percent Hutuov, organizácia Human Rights Watch na základe prieskumu na mieste odhadla počet obetí na 507-tisíc osôb.
Účastníci sympózia z roku 2020 odhadli počet mŕtvych na 600-tisíc. A napríklad sirôt bolo po genocíde asi 400-tisíc. Genocída sa hlboko zapísala do osudu Rwandy i susedných krajín.
Katastrofa
Popri miliónoch utečencov a zreteľnom vplyve na vojny v susednom Kongu napríklad mnohonásobne vzrástol počet infikovaných vírusom HIV, zničená bola infraštruktúra krajiny a vyľudnenie viedlo k veľkému prepadu ekonomiky. Diskutovanou otázkou zostáva úloha medzinárodného spoločenstva, ktoré nedokázalo genocíde zabrániť. Krutosť masakrov zobrazil napríklad priaznivo prijatý film Hotel Rwanda režiséra Terryho Georgea z roku 2004.
Etnický konflikt medzi väčšinovými Hutumi a menšinovými Tutsiami, v ktorého pozadí boli spory o pôdu, bublal v Rwande už dlhší čas. Hutuovia a Tutsiovia boli pritom pôvodne skôr spoločenskými kategóriami. Vládnuci Tutsiovia - majitelia stád - tvorili 14 percent obyvateľov a Hutuovia boli väčšinou pastieri a roľníci.
Spájala ich nenávisť
S prispením koloniálnych veľmocí však medzi nimi rástla nenávisť. Tutsiovia tvorili totiž v koloniálnych časoch vládnucu skupinu s mnohými výhodami, po vyhlásení nezávislosti v roku 1962 ale mali v krajine prevahu Hutuovia.
Do roku 1964 bolo pri stretoch zabitých približne 20-tisíc Tutsiov a ďalšie státisíce boli vyhnané z krajiny. V roku 1973 sa k moci dostal Habyarimana, ktorý svoj režim za pomoci Francúzska založil na rasovej ideológii proti Tutsiom. Tí preto vytvorili Rwandský vlastenecký front (FPR) a v októbri 1990 začali ofenzívu.
Zmier neprinieslo ani zavedenie plurality v júni 1991, ani dohody z augusta 1993, ktoré počítali s paritným zastúpením oboch etník a zriadením dočasnej vlády. Plnenie dohôd mala podporiť Pozorovateľská misia OSN pre Rwandu (UNAMIR).
Masaker hrozivých rozmerov
Kým Francúzsko ďalej vyzbrojovalo Habyarimanov režim, na severe krajiny vykonávali etnické čistky milície Réseau Zéro (Sieť nula s heslom Žiadny Tutsiovia), ktoré viedla prezidentova manželka Agatha. Tá bola spolu s manželom a ďalšími blízkymi spolupracovníkmi členkou vplyvnej hutuskej skupiny Akazu, ktorá si neželala spoluprácu s Tutsiami a ktorá bola neskôr jednou z hlavných riadiacich skupín genocídy.
Po zostrelení lietadla s Habyarimanom dosiahli masakry hrozivých rozmerov, na vraždení sa najviac podieľali extrémistickí Hutuovia z milícií Interahamwe a Impuzamugambi. Vraždili ale aj prostí muži aj ženy, nikto nemal byť ušetrený.
„Naložili nás do áut a odviezli do hôr, aby sme tam zabíjali. Potom sa spievalo a tancovalo. Keď zabijete prvého človeka, niečo cítite. V mojom prípade to bol môj sused. Potom už necítite nič,” opísal atmosféru krvavých 100 dní jeden z neskôr odsúdených.
Srdce temnoty
Ako prví boli popravení hutuskí opoziční politici vrátane premiérky, tutsijskí intelektuáli a desať belgických vojakov UNAMIR. V druhej fáze začalo vyvražďovanie všetkých Tutsiov bez rozdielu, ktorí boli obviňovaní zo spojenia z povstalcami pôvodom z Ugandy a ktorí vnikli do krajiny v 90. rokoch.
Slovo genocída v súvislosti s Rwandou použili už koncom apríla 1994 humanitárne organizácie. „Úplný horor, tu je srdce temnoty,” povedal 28. apríla hovorca Červeného kríža. Približne 2 500 členov UNAMIR sa po začatí masakrov stiahlo a 21. apríla 1994 - v čase najhorších masakrov - Bezpečnostná rada OSN rozhodla znížiť kontingent UNAMIR na iba 270 osôb.
A až v máji BR OSN vyhlásila zbrojné embargo a rozhodla o vyslaní 5 500 mužov na ochranu utečencov a civilistov. Tí do krajiny dorazili ale až po ukončení etnických čistiek. Na ochranu utečencov vyslala na návrh BR OSN Francúzsko v júni v operácii Tyrkys 2 500 vojakov na juhozápad krajiny, kde bolo vytvorené relatívne bezpečné územie.
V júli 1994 situáciu ovládla tutsijská FPR a vojna sa skončila. Prezidentom a premiérom boli menovaní zástupcovia Hutuov, ale skutočným vládcom v pozadí bol šéf FPR generál Paul Kagame z kmeňa Tutsiov, ktorý je od roku 2000 prezidentom.
Útek z krajiny
Po víťazstve FPR utieklo do bývalého Zairu (dnes Kongo) a Tanzánie na 1,7 milióna Hutuov. Väčšina sa ale neskôr vrátila a s anonymnou masou utečencov splynuli aj niektorí organizátori masakrov. Na vyšetrenie zločinov bol zriadený Medzinárodný tribunál pre Rwandu (ICTR), ktorý začal fungovať v roku 1997.
Súd, ktorý sa skončil v decembri 2015, v roku 1998 oficiálne uznal, že išlo o genocídu proti Tutsiom. Medzi odsúdenými je niekoľko členov bývalej vlády vrátane expremiéra Jeana Kambandu a v decembri 2008 súd odsúdil strojcu genocídy, niekdajšieho šéfa milícií Interahamwe a bývalého plukovníka Theonesta Bagosoru na doživotné väzenie (neskôr zmenené na 35 rokov väzenia; zomrel v septembri 2021 vo veku 80 rokov).
Celkovo odsúdil 62 strojcov masového vraždenia, 14 oslobodili. V práci ICTR ďalej pokračuje Mechanizmus OSN pre medzinárodné trestné tribunály (MICT). Vyše 20 osôb bolo tiež odsúdených rwandskými súdmi od roku 1996 za genocídu na trest smrti (ten bol ale v krajine v roku 2007 zrušený).
Ďalšie dva milióny ľudí boli v rokoch 2005-2012 súdené ľudovými súdmi gačača, kde bolo asi 65 percent súdených uznaných vinnými.
Dalo sa tomu zabrániť
OSN až v roku 1997 potvrdila, že bola vopred upozornená na chystaný masaker a šéf OSN Kofi Annan, ktorý bol v roku 1994 námestníkom generálneho tajomníka OSN pre mierové operácie, priznal, že OSN mohla genocíde zabrániť. Vyhlásil tiež, že cíti vinu. Zlyhanie priznal aj bývalý prezident Spojených štátov Bill Clinton.
Francúzsky parlament priamy podiel Francúzska na genocíde odmietol, pripustil ale množstvo chýb. Kagame Francúzov obviňoval, že sa na genocíde priamo podieľali, a podľa správy americkej právnej firmy pre rwandskú vládu z roku 2017 Paríž vyzbrojil páchateľov genocídy a bránil potrestaniu osôb podozrivých z masakrov.
Na zabíjaní sa podieľali aj niektorí kňazi alebo mníšky a mnohé obete prišli o život v kostoloch, kde pritom hľadali útočisko. Pápež František poprosil v marci 2017 o odpustenie za „hriechy a nedostatky cirkvi a jej členov” počas genocídy.