Muzikológ sa desaťročia venoval výskumu, počas ktorého si vypočul množstvo príbehov. V roku 1986 narazil náhodou v múzeu na partitúru (notový zápis inštrumentálnej, vokálnej alebo vokálno-inštrumentálnej hudobnej skladby), ktorá pochádzala zo 17. storočia. Pôvodne pochádzala z kláštora šľachtických mníšok z talianskej Bologni, a bola plná explicitných a obscénnych piesní, píše sa na portáli Vice.
Veľa toho o mníškach v renesančnom Taliansku nevedel, ale rukopis, ktorý si prečítal, určite nezodpovedal jeho očakávaniam. Veď kto by už len čakal, že v archívoch nájde príbehy o mníškach, ktoré žili plnohodnotným a vzdorovitým životom. Mali milostné aféry, uchádzali sa o miesto v úrade, stali sa speváckymi divami. Čo je ale zarážajúce, pre nič z toho nemuseli opustiť kláštor, v ktorom boli zatvorené celý život.
Búra stereotypné predstavy
Craig svojím výskumom pravdepodobne trochu podkopáva pôvodné stereotypné predstavy, ktoré sa už dlhú dobu týkajú života mníšok. Množstvo ľudí si myslí, že ženy sa mníškami stanú práve pre náboženské dôvody. Niekedy ale hlavnú rolu zohrá aj to, keď dievča vychováva kláštorná teta. „Stať sa mníškou sa teda môže zdať prirodzené a atraktívne. Mohla sa tešiť istej prestíži,“ hovorí Monson.
Okrem toho, zatiaľ čo americké ženy získali volebné právo až v roku 1920 a francúzske ženy v roku 1944, mníšky mali „právo hlasovať“ vo vlastných radoch už tisícročie predtým. Hlasovaním si vyberali ženy, ktoré sa k nim môžu pridať a zvolili si tak sestry do kláštorných úradov.
Existuje príbeh mníšok z Reggio Calabria. Je to príbeh, v ktorom mníšky skutočne aj utiekli z kláštorného života. Všetky ženy pochádzali z jednej rodiny a ich mužskí príbuzní ich raz v noci uväznili v rodinnom paláci, ktorý premenili na kláštor. Poznali už vonkajší svet, čo znamenalo, že prirodzene sa im na ten kláštorný zvykalo veľmi ťažko. Preto je pochopiteľné, že v takomto prípade sa rozhodli toto miesto podpáliť.
Mníšky mávali aj milostné aféry, ktoré ale boli nefyzické. Väčšinou prirpavovali pochúťky pre pánov, ktorí ich pozvali, prali im bielizeň, odovzdávali listy či vymieňali si malé darčeky. Napriek tomu, že medzi nimi k ničomu fyzickému nedošlo, cirkev to považovala za niečo škandalózne.
Okrem toho si jedna mníška dala v roku 1633 zmeniť meno na Suor Lesbia Ildebranda. Prišiel na to bolonský kardinál arcibiskup Colonna. Neskôr ale bola nútená zmeniť si meno na Suor Maria Teresa. Cirkev viedla aj prísne tresty za porušenie neprijateľného spánkového režimu, čiže zisťovali, či dve mníšky nespávali v jednej posteli. Mníškam zo Santa Margarity sa v roku 1591 bolonské úrady vyhrážali, že ak spánkový režim porušia, budú uväznené na šesť mesiacov vo väzení, zbavia ich závoja a zakážu im vstup do návštevných miestností, kde sa mohli rozprávať cez zamrežované okno s ľuďmi.
V niektorých prípadoch sa mníšky mohli stať speváckymi divami, ale väčšinou len v spoločnosti, ktorá zdôrazňovala rovnosť a spoločenstvo. Ženský spev sa totiž vo všeobecnosti považoval za problematický. „Hudobníctvo a milovanie ako zmyselné zážitky sa zdali byť nebezpečne prepojené. Boli anatomicky príbuzné, využívali niektoré rovnaké časti tela: ústa, jazyk, hrdlo. Ženský spev šteklil ucho, čím muži strácali kontrolu,“ hovorí Craig.
Neboli len tiché
Ak by si čakal, že mníšky budú tiché a bezbranné, pravdepodobne by si sa mýlil. Existujú prípady, kedy duchovní vykonávatelia zašli priďaleko a veci sa vymkli spod kontroly. Príkladom je kláštor Santa Cristina v roku 1628, kedy po rokoch konfliktov s arcibiskupom poslal svoju políciu, aby zamurovala bránu a v kláštore uväznili mníšky.
Sestry ale boli pripravené a útočníkov privítali spŕškou škridiel a kameňov, ktoré hádzali z okien. Deti zo susedstva pritom zbierali kamene, ktoré im hádzali cez múr. Polícia sa napokon stiahla. Mnohé príbehy hovoria o spôsoboch, akými sa mníšky učili potichu bojovať, uplatňovať si svoju moc a vplyv. „Často si vo svete získavali mocných a vplyvných patrónov, ktorí sa mohli prihovárať v ich prospech. Posielali im kláštorné pohostenia, pozývali ich na divadelné predstavenia a na spev počas sviatkov, a, samozrejme, povzbudzovali ich vznešené dcéry, aby sa pridali do kláštora,“ hovorí Craig.
V kláštoroch sa nachádzala rozmanitá komunita žien, ktoré si vytvárali svoj život najlepšie, ako vedeli. Kultúra v kláštoroch ponúkala schopným ženám nielen kontakt s náboženstvom, literatúrou či hudbou, ale aj pozície ekonómiek či zborových dozorkýň. „Poskytoval im aj trochu priestoru, pretože múr, ktorý ich držal vnútri, nepustil dovnútra ani ich otcov, strýkov a bratov. Ak vezmete niekoľko vzdelaných žien, ukryjete ich za kláštorný múr, dáte im volebné právo a niekoľko príležitostí prijať zodpovednosť, nebude prekvapením, ak sa u nich rozvinie nezávislé myslenie a dostanú vlastné nápady,“ uzatvára Craig.