Hovorí sa, že rodinu si nevyberáš. Svoje by o tom vedel povedať aj Juan Pablo Escobar Henao, jedno z dvoch detí narkobaróna a svojho času jedného z najbohatších ľudí planéty, Pabla Escobara. Juan sa vo veku 44 rokov, a teda v rovnakom, v akom zastrelili jeho otca, postavil pred televízne kamery, aby v dokumente od Sky Documentaries vyrozprával svoj životný príbeh.
Informácie o dokumente priniesol web LADbible. Pablov kartel na vrchole moci ovládal 80 % pašovaného kokaínu do USA. Jeho majetok mal na začiatku 90. rokov hodnotu 30 miliárd dolárov a približne 100 miliárd vrátane hotovosti zakopanej na rôznych miestach v Kolumbii.
Pripisujú sa mu viaceré bombové útoky ako napr. odpálenie budovy DAS 6. decembra 1989 (52 mŕtvych a tisíc zranených) a 27. novembra 1989 výbuch letu Avianca 203 (110 mŕtvych). Okrem toho zavraždil aj viacerých svojich oponentov, eliminoval policajných aj politických oponentov.
Syn Juan si už v detstve uvedomoval, aké veľké bohatstvo patrí jeho otcovi. Bol rozmaznávaný rôznymi darčekmi a značkovým tovarom. V štvordielnom dokumente s názvom Escobar by Escobar hovorí, že nikdy nenosil to isté oblečenie dvakrát a na každý deň mal iné hodinky.
To všetko za to, že vyrastal popri guľometoch, dodávkach kokaínu, prostitútok, lietadlách, drahých autách a luxusných jachtách. „Keď som mal štyri roky, otec mi dal moju prvú motorku,“ povedal Juan. „V jedenástich rokoch som ich už mal 27!“
„V zlatom veku môjho otca mala táto krajina vysadených 200 000 akrov kokaínu,“ pokračuje. Pre lepšiu predstavu, je to viac ako dvojnásobok rozlohy celej Bratislavy. „Otec mal priemerný príjem medzi 50 a 70 miliónmi dolárov za víkend, a to len v Miami.“
Juan ale už vtedy cítil, že všetko bohatstvo pochádza z niečoho temného. Niečoho, čo bude musieť do konca života niesť na svojich pleciach. „Otec použil terorizmus ako zbraň na podmanenie si celej Kolumbie a spoločnosti vo svoj prospech.”
„Keď sa narodíte ako Escobar, nemáte právo na šťastie ani na pokoj,“ pokračuje v rozprávaní Juan, ktorý si zmenil meno na Sebastián Marroquin. Po tom, čo Pablo utiekol zo svojho osobného väzenia s názvom La Catedral, sa rodina ukrývala spolu s ním.
„Môj otec nás požiadal, aby sme sa skryli s ním, pretože sme boli v nebezpečenstve,“ povedal. „Chodili sme na miesta so zaviazanými očami, chodili sme do rôznych úkrytov. Žili sme v najmenej šiestich rôznych zabezpečených domoch. Nevedel si, kde si, ale bol si s ním,“ hovorí.
V priebehu niekoľkých mesiacov si rodina uvedomila, že skrývať sa nebudú môcť večne. Požiadali preto o ochranu kolumbijskú vládu, Pablo s nimi však už vycestovať nemohol, pretože nepriatelia sa postarali o to, aby mu zablokovali akúkoľvek možnosť úteku.
„Pamätám si, že sme boli v Casa Azul, kde sme sa vtedy skrývali u môjho otca. Predtým, ako sme odišli, pristúpil k nám, objal ma, chcel hovoriť, ale nedokázal povedať ani slovo. Bolo to prvýkrát, čo som ho videl plakať.“
„Keď sme sa chystali odísť, môj otec nás nasledoval v aute. Otočili sme sa, aby sme vošli do budovy, párkrát zatrúbil a pokračoval v ceste. To bolo naposledy, čo som otca videl živého. Bolo to ako posledné zbohom.“ 16 mesiacov po úteku z La Catedral Pablo pri prestrelke zomrel.
Ako Juan ďalej spomína, deň otcovej smrti bol nielen tragickým dňom pre celú rodinu, ale aj momentom, kedy sa zmenil jeho vlastný osud. Podľa jeho slov všetky zbrane v Kolumbii mierili práve na neho.
Na archívnych nahrávkach je počuť, ako tínedžer kričí a sľubuje, že „zabije tých bastardov, ktorý zavraždili jeho otca.“ Týchto päť sekúnd úplne zmenilo jeho život. „Z týchto piatich sekúnd vyhrážok sa stalo 25 rokov vyhnanstva,“ dodáva.
Escobarovci žiadali o azyl v rôznych krajinách, no boli odmietnutí. Z Kolumbie nakoniec utiekli do Mozambiku, potom do Brazílie a nakoniec sa usadili v Argentíne.
