Domestikácia mačiek je spojená s oblasťou úrodného polmesiaca, ktorá sa rozprestiera na území od Egypta po Perzský záliv. Mačky sa v starom Egypte stali nielen domácimi zvieratami, ktoré chránili obilniny pred hlodavcami, ale aj božstvom.
V skutočnosti boli natoľko uctievané, že nebolo nezvyčajné, aby boli mumifikované alebo pochované spolu so svojimi majiteľmi. Egypťania podľa egyptológov verili, že zvieratá majú v posmrtnom živote jedinečné postavenie. Mohli robiť spoločnosť mŕtvym, predstavovali bohov a bohovia ich ako obete dobre prijali.
Zabitie mačky sa považovalo za veľký prečin, takže „vrah“ mal utrpieť rovnaký výsledok ako obeť - smrť. Keď bola smrť spôsobená nehodou, bol trest buď rovnaký, alebo ho bolo možné nahradiť zaplatením pokuty.
O výnimočnom vzťahu Egypťanov k mačkám sa toho popísalo veľa, napriek tomu neboli jedinými zvieratami, ktoré Egypťania chovali. Mnohé iné – vrátane psov, opíc, rôznych vtákov, gazel a mangust – boli tiež bežné ako domáce zvieratá, ale aj aj ako náboženské modly.
Veľké mačkovité šelmy a ibisy pre bohatých
V prípade väčších inštitúcií, akými boli napríklad chrámy, mali oveľa vyšší rozpočet, ktorý umožňoval chov, v našich očiach, ešte exotickejších zvierat. Napríklad krokodíly boli chované ako posvätné zvieratá v chrámoch boha Sobeka.
Sobek bol v určitých obdobiach egyptskej histórie považovaný za boha stvoriteľa a posvätné krokodíly v jeho chrámoch boli kŕmené lepšie ako väčšina ľudí tej doby vyberanými kusmi mäsa a medovými koláčmi. Krokodíly boli mumifikované a konzervované rovnako ako mačky, psy, opice a iné zvieratá.
Bežným maznáčikom bohatých boli veľké mačkovité šelmy - napríklad levy berberské, ktoré, žiaľ, v minulom storočí vo voľnej prírode úplne vyhynuli alebo gepardy, ktoré dovážali z južnejších kútov Afriky.
Populárnym vtákom vyššej triedy bol ibis, ktorý predstavoval múdrosť a boha Thovta. Vo všeobecnosti boli tieto operence príliš drahé na to, aby ich mohli chovať nižšie triedy, ale mumifikované pozostatky ibisov naznačujú, že sa chovali pomerne široko. Len v komplexe Sakkára bolo nájdených 500-tisíc mumifikovaných tiel týchto vtákov. Gazela bola ďalším obľúbeným domácim miláčikom, ktorý by sa v súčasnosti považoval za exotického, ale pre Egypťanov bol celkom bežný.
Týranie
Hoci si títo exotickí miláčikovia väčšinou užívali celkom pohodlný život, nebolo tomu tak vždy. Traci Watson, píšuca pre National Geographic, vysvetľuje: „Pre starých Egypťanov vlastníctvo zverinca exotických zvierat znamenalo silu a bohatstvo. Ale pozostatky paviánov, hrochov a iných elitných domácich miláčikov pochovaných pred viac ako 5-tisíc rokmi na cintoríne neďaleko Nílu odhaľujú temnú stránku toho, že sú symbolom spoločenského postavenia.“ Kostry paviánov nájdené v jednej hrobke nesú desiatky zlomených kostí rúk a nôh, čo naznačuje trestuhodné bitie. Najmenej dva paviány mali klasické zlomené ruky, z toho, ako sa snažili chrániť hlavu pred úderom. Mláďa hrocha si pri pokuse o vyslobodenie z „okov“ zlomilo nohu a zranenia pravdepodobne súvisiace s priviazaním vykazujú aj antilopy a iné zvieratá.
Psy v starovekom Egypte
Pes bol pre Egypťanov veľmi dôležitý, a to bez ohľadu na ich spoločenské postavenie. Podľa historika Jimmyho Dunna psy „plnili úlohu pri love, ako strážne a policajné psy, pri vojenských akciách a ako domáce zvieratá“. Plemená ako basenji, ibizan, faraón, saluki a whippet a iné sa spomínajú ešte v predynastickom období Egypta (asi 6000-3150 pred Kristom) cez skalné rytiny či v obrazoch a písaných textoch. Basenji, jedno z najstarších plemien na svete, je niektorými vedcami považovaný za vzor boha Anubisa, hoci ibizský a faraónsky chrt sú rovnakými adeptami.
Psy boli úzko spojené s bohom Anubisom, ktorý viedol dušu zosnulého do Siene pravdy, kde dušu súdil boh Osiris. Psy si v Egypte vysoko cenili ako súčasť rodiny. Keď pes zomrel, rodina ho nechala mumifikovať s takou starostlivosťou, akú by venovali ľudskému členovi rodiny.
Nad smrťou rodinného psa prejavovali veľký smútok a členovia rodiny si na znak smútku úplne oholili telo vrátane obočia. Keďže väčšina egyptských mužov a žien si holila hlavy, aby sa vyhli všiam a zachovali základnú hygienu, absencia obočia bola najvýraznejším znakom smútku. V Abydose bol špeciálny cintorín vyhradený len pre psov.
Egypťanom sa pripisuje vynájdenie obojka pre psov (hoci bol pravdepodobne prvýkrát použitý v Mezopotámii). Známa je raná nástenná maľba datovaná na r. 3500 pred Kristom a zobrazuje muža, ktorý kráča so psom s obojkom na vodítku. Prvé obojky boli jednoduché kožené remienky, no postupom času sa stávali čoraz ozdobnejšími.
Všetko má svoje tienisté stránky. Veľké množiarne na psy a iné programy chovu zvierat boli obrovským odvetvím - nie na produkciu domácich zvierat, ale na poskytovanie zásob zvierat, ktoré sa mali následne zabiť a mumifikovať.
Radšej prehrali bitku
Na záver ešte jedna historická udalosť, na ktorej je možné ilustrovať vzťah Egypťanov k zvieratám, konkrétne k obľúbeným mačkám. Egypťania prehrali bitku o Pelusium pre svoju fascináciu mačkami. Perzský kráľ Kambýses II., Egypťanov doslova preľstil tak, že prikázal armáde, aby si na štíty namaľovali obraz bohyne Bastet s hlavou mačky, ale aj iné obľúbené zvieratá súperov.
Egyptská armáda, vidiac že by mohli ublížiť posvätným zvieratám, neútočila. Egypťania sa vzdali a krajina pripadla Peržanom. Hovorí sa, že počas víťazného pochodu Kambýsesa II. hádzal Egypťanom do tvárí živé mačky, aby sa im posmieval za to, že sa vzdali svojej krajiny pre zviera.
