Kristína Lucien je vyštudovaná žurnalistka a aktuálne pracuje ako knihovníčka v Anglicku. Narodila sa s detskou mozgovou obrnou a vo voľnom čase píše blog The Once and Future Cripple, v ktorom rieši diskrimináciu a predsudky, s akými sa komunita postihnutých ľudí dennodenne stretáva. V rozhovore sa dozvieš, ako Kristína vnímala lockdown a čím všetkým si prešla v pracovnom prostredí na Slovensku.
„Som postihnutá a teplá a som na to hrdá,“ píšeš vo svojom blogu. Ľudia sa pritom prirodzene slovu „postihnutá/ý“ vyhýbajú, má to pre nich skôr negatívny významový odtieň. Prečo ty uprednostňuješ pomenovanie postihnutý a prečo tvrdíš, že to nie je pejoratívne?
Postihnutie nie je príšerné a prezentovať ho v negatívnom svetle škodí nielen nám, ale aj vám. Stačí malá nehoda a aj vy sa môžete zo dňa na deň stať postihnutým. Ako by sa vám páčilo, keby vás v tejto situácii spoločnosť namiesto pomoci nazvala „inak obdareným“? Postihnutí ľudia tvoria najväčšiu menšinu na svete. Byť postihnutý je identita, ktorá so sebou prináša bohatú kultúru a úžasnú komunitu. A ja som nesmierne hrdá, že môžem byť jej súčasťou, rovnako ako aj súčasťou LGBTQ komunity. A kto iný má dať tomu slovu ráz, aký si zaslúži - seriózny a nepejoratívny, ak nie ja?
Ableizmus. Najčastejšie vyskytujúce sa slovo, s ktorým som sa stretol pri čítaní tvojho blogu, ale aj v iných článkoch týkajúcich sa témy života postihnutých ľudí. Vysvetli, čo to je?
Je to diskriminácia len na základe postihnutia. Napríklad, keď nevezmú postihnutého človeka do školy či do zamestnania s odôvodnením, že pre neho nemajú vytvorené vhodné podmienky. Ani mu nedali šancu, aby to zvládol aj bez bariérového vstupu napríklad, a hneď ho len kvôli postihnutiu odmietnu. Keď som pracovala v Bratislave, bežne sa stávalo, že ma cudzí ľudia zastavovali na ulici a kládli mi nevhodné otázky o mojom zdravotnom stave či dokonca sexuálnom živote. Množstvo z nich sa ku mne správalo ako k dieťaťu. Dovolili by ste si správať sa takto k zdravému cudziemu človeku? Samozrejme, že nie.
Na Slovensku si pracovala po skončení vysokej školy v niekoľkých zamestnaniach. Napokon si sa presťahovala do Anglicka. Čo boli pre teba primárne dôvody?
Bolo ich niekoľko. Prekážal mi ableizmus, s ktorým som sa denne stretávala či už na ulici alebo na pracovisku a tiež fakt, že ako teplá žena som nemala rovnaké práva ako heterosexuáli. Moja mladšia sestra sa vydala. Ak by som si našla partnerku ja, nemohli by sme sa zobrať ani adoptovať si spolu dieťa.
Si v Anglicku šťastná a spokojná, plánuješ tam zostať?
Zatiaľ som tu veľmi šťastná. Či tu zostanem, stále závisí od toho, ako bude život v po-brexitovom Anglicku vyzerať o pár rokov. Teraz tu mám pre-settled status do roku 2026, potom uvidím, kam ma vietor zaveje, ale na Slovensko sa vrátiť nechystám.
Čo tam momentálne robíš a ako sa máš v porovnaní s tým, ako k tebe zamestnávatelia pristupovali na Slovensku?
Momentálne pracujem ako knihovníčka. Zatiaľ som sa tu pri hľadaní práce či na pracovisku s ableizmom nestretla. Rovnako ako ani s vyššie spomínaným pouličným ableizmom.
Mala si kvôli svojmu postihnutiu pocit diskriminácie v práci na Slovensku? Či už finančnej alebo úväzkovej …
Keď som sa uchádzala o prácu v jednej z bratislavských knižníc, personalistka, ktorá ma prijímala, neverila, že danú prácu zvládnem. Nakoniec ma zamestnala na polovičný úväzok s tým, že ak budú po troch mesiacoch so mnou spokojní, vezmú ma na plný úväzok. Keď po piatich mesiacoch šla moja šéfka na personálne, aby mi teda konečne pripravili zmluvu na plný úväzok, povedali jej, že mi nikto nikdy plný úväzok nesľúbil a mám byť rada, že ma vôbec zamestnali. Šla som za vedením a povedala som im, že ma buď zamestnajú na plný úväzok, alebo si budem musieť hľadať inú prácu, lebo z polovičnej minimálnej mzdy nezaplatím ani nájom. Ich riešenie bolo, aby za mňa nájom platili rodičia.
Pýtam sa to pre to, že by som rád premostil na tvoj blog, v ktorom si spomínala šikanu na pracovisku …
Jedným zo stereotypov, ktorým musia postihnutí ľudia na Slovensku čeliť je názor, že sme leniví. Keď som pracovala na Slovensku, moja šéfka ma obvinila z lenivosti zakaždým, keď som niekoho v kancelárii požiadala o pomoc. Podľa nej som totiž nepotrebovala pomoc, iba som chcela, aby za mňa kolegovia a kolegyne robili moju prácu. Keď som chcela delegovať manuálne úkony na mojich stážistov, obvinila ma, že som snob, čo ohŕňa nos nad manuálnou prácou a vyvyšuje sa nad druhých kvôli svojmu vzdelaniu. Musela som sa až rozplakať, aby konečne pochopila, že nepovažujem plnenie desiatok obálok za podradnú prácu, iba mi to proste spôsobuje fyzickú bolesť.
Uvádzaš v životopise pri uchádzaní sa o nejaký džob aj zmienku o svojom postihnutí?
Na Slovensku som svoje postihnutie v životopise neuvádzala, pretože ak by potenciálni zamestnávatelia vedeli, že som postihnutá, nezavolajú ma ani na pohovor. Spoliehala som sa na to, že počas pohovoru ich dokážem presvedčiť, že moje postihnutie nie je prekážkou. V Anglicku je súčasťou každej job application tzv. equality form, kde môžu uchádzačky/i dobrovoľne uviesť či patria k nejakej menšine. Jej účelom je predchádzať diskriminácii.
Máš vysokú školu, prácu a skúsenosti z dobrovoľníctva. Niekto by ťa za to nazval inšpiratívnou, pretože to robíš „napriek“ svojmu postihnutiu. Ako vnímaš ľudí, ktorí ťa považujú za inšpiratívnu a rozlišuješ medzi nimi ich zámer?
Postihnutá aktivistka Stella Young tomuto fenoménu dala aj meno: Inspiration porn. Nazvala to pornom, lebo to z nás robí objekty, ktorých jediným účelom je obohatiť životy zdravých ľudí. Ak vás postihnutí ľudia k niečomu inšpirujú, mal by to byť boj za rovnosť. Na tom, že žijeme svoje životy, študujeme, pracujeme, vychováme deti, alebo sa venujeme našim záľubám, nie je nič obdivuhodné. Jediná vec, ktorú musí postihnutý človek každý deň prekonávať, je diskriminácia.
Našla si v LGBTQ komunite prijatie? Myslia organizátori takýchto akcii aj na queer komunitu postihnutých ľudí?
LGBTQ komunita na Slovensku je plná skvelých ľudí, ktorým napríklad pouliční ableisti nesiahajú ani po členky. No pokiaľ ide o bezbariérovosť, na queer akciách je, podobne ako všade inde na Slovensku, čo doháňať. Na väčšine akcií, ktorých som sa zúčastnila chýbal bezbariérový prístup, titulky, tlmočenie do posunkovej reči, či možnosť zúčastniť sa online. Ak chcete, aby sa postihnutí queer ľudia cítili v LGBTQ komunite naozaj vítaní, keď budete nabudúce organizovať nejakú akciu, choďte na internet a spýtajte sa, ako im vašu akciu čo najlepšie sprístupniť.
Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, v ktorej vie byť v rodinách sexuálna orientácia dôvod rozkolu. Keď sa do toho pridruží postihnutie – aké má človek možnosti? Existujú nejaké programy alebo centrá, na ktoré sa v prípade potreby na Slovensku obrátiť?
Na túto otázku bohužiaľ neviem odpovedať. Jediné čo môžem ľuďom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii poradiť je obrátiť sa na Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Ich primárnou úlohou je preverovať podnety od ľudí, ktorí sa stali obeťami diskriminácie, ale myslím, že by mali byť schopní poskytnúť postihnutým ľuďom informácie o tom, aké organizácie by im mohli pomôcť.
Počas pandémie to spočiatku vyzeralo tak, že vo svojich domovoch budeme nielenže zamknutí, ale i bez prístupu k živej a aktuálnej kultúre. Ako si túto situáciu vnímala ty?
Asi ťa teraz prekvapím, ale pre postihnutých ľudí priniesol lockdown množstvo pozitív. Ukázalo sa, že veci, o ktoré sme roky prosili - ako štúdium či práca z domu, online divadelné predstavenia, koncerty, festivaly a lekárske vyšetrenia cez telefón, vôbec nie sú problémom. Lockdown so sebou priniesol svet bez bariér a hoci sa teraz spoločnosť snaží vrátiť späť k bariérovému „normálu", postihnutí ľudia jej to nedovolia. Keď nám najbližšie poviete, že napríklad štúdium online nie je možné, budeme vedieť, že ide o diskrimináciu a podľa toho sa aj zariadime.
Aký názor máš na filmy, ktoré pracujú s postihnutými postavami – šíria v týchto témach osvetu alebo sú skôr na škodu?
Filmy, seriály a médiá tvoria realitu. Množstvo ľudí nemá vo svojom živote žiadneho postihnutého človeka. Názory o nás si teda často tvoria práve na základe toho čo vidia v televízii. Buď zobrazujú postihnutých ľudí ako večné deti, učiteľov života (inspiration porn), klbká nešťastia, ktoré túžia zomrieť, alebo používajú postihnutie ako dôvod na to, že je postava záporák. Našťastie sa v poslednej dobe točí stále viac filmov a seriálov, v ktorých nájdete postihnutých ľudí pred aj za kamerou.
Odporuč nám nejaké snímky, v ktorých tvorcovia realisticky priblížili život komunity postihnutých ľudí …
Za pozretie rozhodne stojí: Game of Thrones (kvôli postave Tyriona), The Magicians (v tomto seriáli sa nájde skvelé zobrazenie viacerých postihnutí, ale moja obľúbená je nepočujúca postava, ktorú hrá Marlee Matlin), nové Queer as Folk (konečne aj v Hollywoode pochopili, že queer postihnutí ľudia existujú), Special (seriál o živote gaya s DMO), Speechless (sitcom o neverbálnom tínedžerovi s DMO a jeho rodine) a Merlí: Sapere Aude (dve vedľajšie postavy hrajú ľudia s Downovým syndrómom a je to zatiaľ najlepšia reprezentácia tejto skupiny ľudí, akú som na plátne videla) či Crip Camp na Netflixe (dokument, zachytávajúci zrod hnutia za práva postihnutých ľudí v USA).
Pohybuješ sa v rôznych organizáciách – sú podľa teba štruktúry pomoci pre postihnutých ľudí utekajúcich pred vojnou na Ukrajine dobre zorganizované? Napríklad aj u nás na Slovensku …
Keď Putin napadol Ukrajinu celý svet sa spojil, aby jej pomohol. Na postihnutých Ukrajincov a Ukrajinky sa však zabudlo. Chýbali bezbariérové kryty aj transport, ani veľké humanitárne organizácie neboli pripravené na evakuáciu postihnutých ľudí. Na Slovensku fungujú viaceré iniciatívy na podporu postihnutých ľudí, ktorí prichádzali z Ukrajiny na Slovensko. Väčšinu z nich rozbehli organizácie, v ktorých pôsobia postihnutí Slováci a Slovenky (OMD, ANEPS, AXIS). Ak chcete aj vy pomôcť postihnutým ľuďom na Ukrajine, môžete finančne podporiť ukrajinskú organizáciu Fight for Right, ktorá sa od začiatku konfliktu snaží dostať postihnutých Ukrajincov a Ukrajinky čo najrýchlejšie do bezpečia.