Marek Antoniaci šoféruje električku už jedenásť rokov. Práca vodiča ide ruka v ruke s jeho záľubou a prináša mu výhľady na pekné miesta, ktoré neskôr prenesie na plátno.
V našom rozhovore sa dozvieš, ako sa cíti Marek za riadiacim panelom električky, čo na cestujúcich oceňuje, či kedy najradšej zbiera námety na nové obrazy.
Túžil si už ako malý chlapec šoférovať električku? Prečo si si vybral práve tento dopravný prostriedok?
Ako malý som mal paradoxne vzťah skôr k autobusom, trolejbusom a železnici. Môj najobľúbenejší dopravný prostriedok bol ale vždy bicykel, dlho som nemal vodičák ani na auto. Spravil som si ho kvôli električke, keď sa naskytla možnosť prihlásiť sa do kurzu. Riadenie električiek sa mi zapáčilo, takže som sa ďalej neunúval rozširovať vodičské oprávnenie a ostal som na koľajniciach.
Opisuješ sa ako introvert. Neprekáža ti, že väčšinu času tráviš v električke, kde je často človek na človeku?
Som síce introvert, davy ma vyčerpávajú a vyhýbam sa im, kontaktu s ľuďmi sa ale nebránim. Nepotrebujem však viesť dlhé bezobsažné konverzácie. V električkovej kabíne som sám so sebou, človek sa pri tejto práci trochu odosobní. Teraz už času v električke trávim menej, keďže mojou hlavnou náplňou je informovanie cestujúcich na zastávkach formou oznamov, schém a grafík.
Čo najbizarnejšie si ako vodič električky zažil?
Ako tak rozmýšľam, za tých jedenásť rokov sa mi bizarné zážitky vyhýbajú, dokonca ani počas silvestrovskej služby sa nič netradičné neudialo.
Niektorí vodiči MHD zvyknú byť nepríjemní, neochotní a priam cítiť, že ich vlastná práca nebaví. Myslíš, že je toto povolanie vhodné pre každého?
Niektorí sú určite nepríjemní, ale nedá sa to takto paušalizovať. Môžu mať toho veľa. Ak vodič nepočká dobiehajúceho cestujúceho, nemusí v tom byť zákonite škodoradosť. Je tu množstvo faktorov, ktoré treba zvážiť, nedá sa zamerať iba na jedného cestujúceho. Či to je práca pre každého, si musí odpovedať každý sám, ale pre nervákov to asi nebude.
Čo ti teda na cestujúcich alebo iných vodičoch ako šoférovi električky vadí?
Som flegmatik, máločo ma rozhodí. Pri čom ale škrípem zubami je, ak už na semafore svieti signál voľno, potrebujem odísť a cestujúci dá do dverí nohu, aby sa nezavreli a stihli dobehnúť ďalší. Vtedy musím počkať na ďalšie voľno a naberám na meškaní.
Je to kontraproduktívne pre všetkých cestujúcich, najmä pre tých, ktorí sa už vezú a možno kvôli týmto dvom minútam nestihnú prestup niekde inde. Električky v Bratislave pritom premávajú naozaj často.
Sú však aj situácie, keď sa ma väčšina cestujúcich zastane. Veľa robí pozitívny prístup, hoci idem zahlásiť mimoriadny odklon.
Čo je na tejto práci podľa teba najťažšie?
Myslieť za všetkých účastníkov premávky. Jazdím bez nehody, takže zatiaľ sa mi to asi darí.
Kedy si v sebe objavil lásku k umeniu?
Rovnako ako k doprave, teda od detstva. Kreslil som si geometrické tvary, budovy, lampy aj stožiare v krajine a to mi ostalo dodnes. Zmenila sa iba forma.
Máš vďaka svojej práci viac podnetov na maľovanie?
Určite áno. Najradšej mám skoré rána, keď je v meste pomenej ľudí, vychádza slnko, no pokojne môže byť aj sychravo. Vtedy spoza riadiaceho panelu vidím kopec motívov a teším sa, až niektorý dám doma na plátno. Niekedy sa to prelína aj s mojou prácou grafika.
Čiernobiele budovy v kontraste so sýto ružovou oblohou, aj takto vyzerajú niektoré z tvojich obrazov. Ako by si opísal štýl, ktorým maľuješ?
Niečo medzi preexponovanou, teda „prepálenou” analógovou fotografiou, grafikou a maľbou, s obmedzeným počtom farebných odtieňov na jednom diele. Zameriavam sa na jedinečnú kompozíciu daného miesta a objektom dodávam tvar väčšinou iba kontrastom medzi tieňom a svetlom. Základ zväčša tvorí nostalgická biela a čierna s nádychom rôznych farieb.
Inšpirujú ťa iní umelci?
Mám rád diela nedávno zosnulej Oľgy Bartošíkovej, kresby Jána Mudrocha alebo krajinu Štiavnických vrchov od Edmunda Gwerka. Spomedzi aktívnych umelcov mi je najbližší poľský maliar Robert Bubel, ktorý vykresľuje záblesky, niečo ako déjà vu na plátne. Ďalej Alexei Lantsev, ktorý niekoľkými ťahmi vytvorí dokonalú atmosféru. Nenazval by som to však inšpiráciou. Tou mojou je turistika, bicyklovanie alebo samotné šoférovanie.
Prečo nie sú na žiadnej z tvojich malieb zobrazení ľudia?
Chcem, aby vynikol samotný priestor, či už ide o mesto alebo vidiecky motív.
Skrývajú sa za tvojimi obrazmi zážitky a spomienky?
Každý jeden je spomienkou. Momenty na niektorých dielach sú pre mňa silné a potrebujem ich mať aspoň nejaký čas u seba.
Okrem hlavného mesta čerpáš inšpiráciu aj z iných kútov našej krajiny. Aké miesta na Slovensku sa podľa teba určite oplatí vidieť?
Najviac impulzov prichádza na miestach, ktoré by človek prešiel bez povšimnutia, mňa však zaujmú práve kompozíciou. Štiavnické vrchy, okolie Košíc, Hont, Novohrad, Horehronie, Tekov a Gemer v sebe skrývajú úžasné poklady.
Vieš si predstaviť, že by si mal výstavu obrazov priamo v električke?
Toto mi ešte nenapadlo, znie to však zaujímavo. Raz možno áno!
