Mnohí študenti ho vnímajú ako legendu. Deväť rokov študoval na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK. Trikrát začínal ako prvák, pretože všetkým neprajníkom chcel dokázať, že sa v ňom mýlia. Bohužiaľ, ani po deviatich rokoch to nevyšlo, ale poučil sa na vlastných chybách.
V roku 2018 prestúpil na Prírodovedeckú fakultu UK, kde po troch rokoch štúdia získal bakalársky titul. Pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva ti prinášame rozhovor s Jánom Šutým, ktorý študuje na vysokej škole už trinásty rok a internát sa stal jeho druhým domovom.
Na vysokej škole študuješ už trinásty rok. Cítiš medzi tebou a ostatnými spolužiakmi generačný rozdiel?
Je to cítiť minimálne v technológiách. Mladí sú upnutí na telefóny či tablety, poznámky si už väčšinou nepíšu na papier. Najmä počas pandémie, keď sa všetky aktivity presunuli do online sveta, mohli podvádzať a zneužívať výdobytky dnešnej doby.
Ako sa v priebehu rokov menia študenti?
Myslím si, že vo viacerých oblastiach sú rovnakí. Nájdu sa medzi nimi takí, ktorí majú problémy, ale aj takí, ktorí sú šikovní.
Tebe v priebehu rokov prischla nálepka večný študent. Ako to vnímaš?
To, že som večný študent, je do istej miery pravda. Veď predsa - nie každý študuje trinásť rokov na vysokej škole. (smiech)
Musím to však rozdeliť na dve časti. Na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK som bol večný študent, keďže som tam strávil deväť rokov. Na Prírodovedeckej fakulte som po troch rokoch ukončil bakalárske štúdium a pokračujem na magisterskom, čiže si dovolím tvrdiť, že tu ide všetko podľa plánu.
Koľko ťa doposiaľ vyšlo školné?
Prvé tri roky bakalárskeho štúdia na MatFyz-e som mal zadarmo, potom som si už školné musel platiť. Keď to zrátam, dokopy ma doposiaľ vyšlo viac ako 7000 eur. Niekto by mohol povedať, že už dávno som mohol mať auto, ale neboli to peniaze vyhodené do vzduchu. Teraz som však na magisterskom stupni a školné už neplatím.
Internát sa stal tvojím druhým domovom. Koľko izieb si v priebehu rokov vystriedal?
Bolo ich dokopy sedem.
Ako sa v priebehu rokov zmenili internáty?
Niektoré veci sa zmenili, iné ostali také, ako keď som prišiel. Napríklad jedáleň je prebudovaná už viac ako desať rokov, pribudli turnikety, kontrolujú sa vozidlá, ale aj osoby, ktoré prichádzajú na internát. Na Atriákoch sa poprerábali sociálne zariadenia, bloky A-D na manželákoch sa taktiež zrekonštruovali.
Si známy tým, že študentom dávaš rady a odporúčania. Približne koľko ľudí denne ti píše s prosbou o pomoc?
Väčšinou sú to dvaja až traja študenti denne, no v lete, keď mali možnosť vybrať si izbu, mi písalo okolo 150 mladých. Bol to masaker.
S akou najbizarnejšou prosbou sa na teba doposiaľ obrátili?
Obracajú sa na mňa s rôznymi problémami. Spomínam si na to, že mi nezávisle od seba písali dve baby, že majú problém s hodinami. Zatiaľ čo jedna ich chcela mať na izbe, lebo patrili jej dedovi, druhej vadili, pretože nemohla zaspať. Snažila sa ich zakryť, no tá prvá sa bála, že ich poškodí.
Ako si na ich správy reagoval?
Vždy sa snažím byť nestranný, nie som predsa sudca, aby som riešil ich rozbroje. Povedal som im, že sa musia medzi sebou dohodnúť.
Mal si potom od nich aj spätnú väzbu?
Niečo sa muselo udiať, buď sa dohodli, alebo sa odubytovali. To mi už však nedali vedieť.
Stretávaš sa so študentmi aj osobne alebo väčšinou len cez sociálne siete?
Väčšinou sa spájame cez sociálne siete. Keď však potrebujú pomôcť, napríklad s routerom alebo technickými vecami, neodmietnem ich.
Spoznávajú ťa študenti na ulici?
Niektorí sa mi zdravia, ďalší ma dokonca zastavili aj v autobuse či jedálni. Nemám šancu poznať všetkých, ktorí sa obracajú na mňa s prosbou o pomoc a nebudeme si klamať, mnohí ľudia vyzerajú na sociálnych sieťach inak ako v realite.
Koľko času ti zaberá spravovanie sociálnych sietí a odpisovanie študentom?
Snažím sa im odpisovať priebežne. Je to veľmi individuálne, no zvyčajne mi to trvá hodinu až dve. Počas rušných dní mi to však zabralo desať až dvanásť hodín denne.
Neuvažoval si niekedy nad tým, že by si vďaka tejto aktivite mohol zarábať?
Od septembra tohto roku som začal spolupracovať s Mlynskou dolinou, pracujem pre nich dve hodiny denne.
Ak však hovoríme o marketingových spoluprácach s firmami, doposiaľ som nemal chuť ťahať tieto aktivity do takýchto oblastí. Nikdy však nehovor nikdy.
Na výške študuješ už trinásť rokov. Je niečo, čo ti v slovenskom školstve chýba?
Chýba mi tu konkurencieschopnosť. Takmer v každom meste je vysoká škola, kvantita ide na úkor kvality. Máme tu absolventov, ktorí sú nepoužiteľní v praxi.
Intráky sa v priebehu rokov vyprázdňujú, niektorí študenti si radšej povedia, že odídu do zahraničia.
Plánuješ sa v tejto oblasti nejakým spôsobom angažovať?
Jediné, čo asi môžem urobiť, je povedať posolstvo. Nehovorím, že mladí by nemali odchádzať do zahraničia, ale je fajn, keď sa vrátia.
Je totiž jednoduché zdupkať zo Slovenska, ale keď to takto bude pokračovať, nikdy sa nevyrovnáme západným krajinám. Nechcem nikoho uraziť, ale ľudia, čo odídu do zahraničia a nevrátia sa, sú do istej miery zbabelí. Máme na Slovensku „požiar“, ktorý treba hasiť, nie od neho utekať.
