Peter Vološčuk/Človek v ohrození
StoryEditor

Slováci nechcú, aby Rómovia pracovali v ich firme a chodili s ich deťmi do školy

Eliška Trpíšková21.10.2021., 08:00h
Okrem humanitárnej pomoci sa venujú aj vylúčeným komunitám, búrajú predsudky voči Rómom a chránia ľudské práva. O ich zaslúžilej práci v zahraničí ale aj na Slovensku s vylúčenými komunitami sme sa rozprávali s Lenkou Kačmárovou z organizácie Človek v ohrození.
Lajkuj Brainee.sk na

Okrem humanitárnej pomoci sa venujú aj vylúčeným komunitám, búrajú predsudky voči Rómom a chránia ľudské práva. O ich zaslúžilej práci v zahraničí ale aj na Slovensku s vylúčenými komunitami sme sa rozprávali s Lenkou Kačmárovou z organizácie Človek v ohrození.

Podľa čoho vyberáte krajiny, pre ktoré organizujete humanitárnu pomoc?

Za viac ako 20 rokov existencie sme pôsobili vo viac ako 25 krajinách po celom svete. Naša organizácia sa zrodila cez humanitárnu pomoc, ktorá bola v roku 1999 potrebná v Kosove. Vždy pomáhame ľuďom, ktorí z rôznych príčin stratili bezpečie, dôstojnosť alebo slobodu. Či už sú to ľudia, ktorých prírodná katastrofa pripravila o domovy či obživu, alebo tí, ktorí utekajú pred ozbrojenými konfliktmi.

Cieľom našej pomoci je však nielen záchrana ľudských životov a zmiernenie útrap, ale tiež podporiť obete nešťastí, aby sa neskôr opäť postavili na vlastné nohy. Sú krajiny, v ktorých pôsobíme dlhodobo, ako napr. Libanon, Ukrajina alebo Keňa, v ktorej pôsobíme v rámci dlhodobej rozvojovej pomoci. Potom sú tu neočakávané krízové situácie, na ktoré reagujeme okamžite. Poslednou bolo tornádo na Morave alebo náhle zhoršenie situácie v Afganistane.

Archív človek v ohrození

Koľko pracovníkov zhruba v takejto jednej krajine pôsobí a aké majú profesie? Čo zastrešujú?

Ich konkrétny počet veľmi záleží od potrieb danej krajiny. Ak je to možné, v každej zahraničnej krajine využívame kapacity miestnych obyvateľov, ktorí najlepšie poznajú domáce pomery. Úlohou našich projektových manažérov je dohliadať na to, aby sa pomoc realizovala včas a adresne.

Koľko Slovákov sa celkovo teraz nachádza v teréne?

Momentálne máme v zahraničí dokopy deväť ľudí, a to na Ukrajine, v Keni a Libanone (tam ich máme najviac). Sú to projektoví manažéri a dobrovoľníci. Toto číslo sa ale mení v závislosti od konkrétnych projektov.

Niekto by si myslel, že pôsobíte len v krajinách tretieho sveta, no ak je treba, pomôžete aj napríklad v Českej republike. Tam konkrétne teraz podporujete Moravu, ktorá bola zasiahnutá tornádom. Podarilo sa Vám získať dostatočnú finančnú pomoc?

Áno, boli sme veľmi milo prekvapení, aká veľká vlna solidarity sa po tornáde na Morave zdvihla na Slovensku.

Ľuďom na Morave sa nám podarilo pomôcť sumou vo výške 120 000 eur. Tieto peniaze na začiatku katastrofy ľuďom pomohli so základnými stavebnými materiálmi a životnými potrebami. Postihnuté rodiny tiež dostali priamu finančnú pomoc na vyrovnanie sa s následkami tejto katastrofy.

Tomáš Halász/Človek v ohrození

​Naša partnerská organizácia Člověk v tísni na Morave naďalej mapuje dlhodobé potreby ľudí, ktorí zo dňa na deň prišli o strechu nad hlavou a nevedia si pomôcť sami. Na Morave sme boli aj my. Rozprávali sme sa s ľuďmi zasiahnutými touto tragédiou, aby sme ich príbehy priniesli aj našim darcom.

Po okupácii Kábulu Talibanom ste ihneď založili zbierku humanitárnej pomoci. Ako ste túto situáciu prežívali a ako sa ľudia zmobilizovali?

Vzhľadom na to, že sme v Afganistane dlhodobo pôsobili, sa nás situácia ľudsky dotkla ešte intenzívnejšie. Na pomoc Afganistanu sme vyčlenili prvých 10 000 eur z Klubu priateľov, ktorý tvoria dary našich pravidelných prispievateľov. K tomu sme do dnešného dňa vyzbierali ďalších 11 000 eur cez individuálne dary.

Tieto prostriedky využijeme na humanitárnu pomoc pre vnútorne vysídlených ľudí, teda tých, ktorí zo strachu o budúcnosť opustili svoje domovy s nádejou na bezpečný život.

Prvoradé bude zaistenie ich základných životných potrieb ako poskytnutie prístrešia, potravín, hygieny a pitnej vody. Dôležitá však bude aj priama finančná podpora pre ohrozené rodiny a jednotlivcov, ktorá je v takýchto podmienkach dôležitou formou pomoci, aby si mohli nakúpiť jedlo, mydlo a iné základné potreby.

Pandémia priniesla nedostatok a krízu na celom svete. V ktorých krajinách ste ju cítili vy najviac?

Pandémia nás všetkých zastihla nepripravených. Nemusíme ani chodiť do zahraničia, stačí sa pozrieť na vylúčené komunity, v ktorých sme v prvých mesiacoch po vypuknutí pandémie zabezpečovali bandasky s vodami, rúška či dezinfekciu.

Čo sa týka zahraničia, obyvatelia Libanonu minulý rok zažili extrémne náročné obdobie. Pandémia v ňom zohrávala len jednu, dá sa povedať, skôr okrajovú úlohu. Domáci boli za uplynulý rok svedkami niekoľkonásobného nárastu cien základných potravín a palív. Ten spôsobil, že až približne polovica obyvateľstva sa náhle ocitla pod hranicou chudoby, neschopná zabezpečiť si potraviny a pokryť svoje základné životné potreby. Libanon je tiež krajinou, ktorá sa ešte stále zotavuje z dlhodobých následkov občianskej vojny. Zároveň poskytuje útočisko už trom generáciám palestínskych utečencov. V Libanone pôsobíme nepretržite už od roku 2017 a kvôli zhoršujúcej sa situácii si uvedomujeme, že naša pomoc tu bude naďalej veľmi potrebná, aj keď by sme si želali opak.

Nebáli ste sa, že stratíte vašich dobrovoľníkov a terénnych pracovníkov?

Samozrejme, prvým krokom po vypuknutí pandémie bolo zabezpečiť ochranu našich zamestnancov doma aj vo svete. Pandémia na chvíľu narušila naše aktivity, no nakoniec sa nám podarilo pokračovať v našej práci a pomáhať ešte viac.

Keď sa niečo závažné udeje (prírodné katastrofy, občianska vojna,...) – vždy ste tam. Ako to všetko stíhate pokryť? Máte nato všetko kapacity?

Žiaľ, uvedomujeme si, že nemôžeme pomáhať všade. Kľúčové je pre nás neustále sledovať situáciu vo svete, priorizovať a v prípade potreby vedieť okamžite reagovať, ako to bolo napr. po tornáde na Morave alebo po ovládnutí Afganistanu Talibanom. Veľkou oporou sú nám naši darcovia z Klubu priateľov, ktorí svojimi každomesačnými darmi pomáhajú ľuďom v núdzi. Ich pravidelná podpora nám umožňuje tvoriť fond financií, z ktorého vieme čerpať napríklad pri náhlych prírodných či humanitárnych katastrofách, kedy je čas príchodu pomoci rozhodujúci.

Venujete sa aj otázkam ľudských práv a riešite témy ako rasizmus, diskriminácia či extrémizmus. Ako čelíte takýmto problémom?

Otázku ľudských práv každoročne otvárame na festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. Na našom festivale nájdete aktuálne dokumenty z celého sveta, ocenené na prestížnych filmových festivaloch. Popri filmoch nezabúdame ani na diskusie a bohaté sprievodné podujatia pre verejnosť. Tento rok po prvýkrát pripravujeme hybridný festival, ktorý spojí to najlepšie z online sveta so živými stretnutiami v kinosálach.

Okrem toho sa na oddelení Globálneho vzdelávania venujeme práci s učiteľmi, ktorých podporujeme v otváraní celospoločensky dôležitých tém, ako je práve extrémizmus ale aj migrácia, či klimatická zmena. Pre učiteľov organizujeme workshopy a tiež vydávame príručky, vďaka ktorým môžu témy globálneho vzdelávania začleniť do učebných osnov.

Majú Slováci záujem pomáhať?

Určite je takýchto ľudí veľa. Ak Slováci vidia v pomoci zmysel, vedia sa veľakrát zomknúť pre dobrú vec. To sa nám potvrdilo aj napríklad po spomínanom tornáde na Morave, ktoré nami otriaslo.

Nie sú to však len výnimočné situácie. V našom Klube priateľov máme takmer 2000 pravidelných darcov, ktorí si uvedomujú, že aj drobnou čiastkou môžu pravidelne pomáhať tam, kde je to naozaj potrebné. Veríme, že ich bude stále pribúdať.

V roku 2016 ste sa spojili s českou organizáciou Člověk v tísni a začali ste sa sústrediť aj na vylúčené komunity na Slovensku. Akým programom sa v súvislosti s touto témou konkrétne venujete?

Na Slovensku dlhodobo vedieme komunitné centrá v piatich vylúčených lokalitách: v Plaveckom Štvrtku, Petrovanoch, Roškovciach, Kojaticiach a Sveržove. Poskytujeme sociálne, finančné aj pracovné poradenstvo.

Vedieme predškolské kluby, doučujeme školákov, rozvíjame kariérne poradenstvo, organizujeme rôzne komunitné aj záujmové aktivity. Naše komunitné centrá sú miestom, kde sa ľudia žijúci v generačnej chudobe môžu rozvíjať a nájsť podporu. Zároveň naše služby a priestory môžu využívať aj ľudia z majority z obcí, kde pôsobíme. Snažíme sa tak búrať mýty, že komunitné centrá sú len pre Rómov.

Ako by ste vysvetlili pojem generačná chudoba tak, aby tomu rozumeli aj mladí ľudia, ktorí trebárs s chudobou nikdy neprišli do kontaktu?

Predstavte si, že sa narodíte do rodiny, v ktorej vaša mama musí chodiť do lesa pre drevo, aby vám mohla navariť alebo v zime zakúriť, do rodiny, v ktorej chýba tečúca voda, písací stôl, na ktorom si robíte úlohy, keď sa vrátite zo školy.

Namiesto toho, aby ste sa v noci bezstarostne vyspali, musíte pridávať drevo do kachieľ, aby vám a vašim súrodencom nebola zima. Do školy potom prídete unavení, neviete sa sústrediť a stále viac a viac zaostávate za svojimi spolužiakmi. Veľakrát ste hladní a keď ste chorí, často nemáte dostatok financií na to, aby ste si zaplatili autobus do mesta, alebo pokryli malé doplatky za lieky.

Doma vám chýbajú pozitívne vzory správania, ktoré by vás naučili návykom, a ktoré vaši spolužiaci berú ako samozrejmosť. Z tohto kolotoča je veľmi ťažké vystúpiť a s najväčšou pravdepodobnosťou na svet v budúcnosti prinesiete svoje deti, ktorým nebudete vedieť zaistiť lepšie podmienky na život, hoci by ste chceli, no neviete ako začať.

Archív človek v ohrození

Koľko vašich zamestnancov v takomto komunitnom centre pôsobí?

Pre každé z našich piatich komunitných centier máme štyroch stálych zamestnancov. Využívame aj pomoc dobrovoľníkov, ktorí sa na pár hodín mesačne venujú práci s deťmi. V Plaveckom Štvrtku máme aj mentorov, ktorí podporujú deti pri vzdelávaní.

Majú stále Slováci voči Rómom predsudky?

Áno, žiaľ, ešte stále je veľa Slovákov, ktorí majú voči Rómom predsudky (v miere „anticiganizmu“ sa radíme na prvé miesta v Európe). Prejavuje sa to v hľadaní práce, kedy sa Rómovia už na základe ich mena alebo ulice, na ktorej bývajú, stretávajú s diskrimináciou ešte pred samotným pohovorom. Mnohí Slováci tiež vo svojom susedstve nechcú Róma, bez ohľadu na jeho životnú situáciu. Nechceme, aby Rómovia pracovali v našej firme, alebo chodili do školy s našimi deťmi. Naďalej koluje veľké množstvo hoaxov o tom, ako Rómovia dostávajú lieky zadarmo alebo že sú najväčšími poberateľmi dávok v hmotnej núdzi.

Drvivá väčšina Rómov je predurčená na neúspech. Pykajú za to, do akej komunity a s akou farbou pokožky sa narodili. Čo je podľa vás pre nich najschodnejšia cesta, ako prelomiť začarovaných kruh a vybudovať si šancu na férový život a prístup spoločnosti?

Ak sa na to pozrieme z našej pozície a podpory, ktorú dlhodobo a komplexne poskytujeme, naozaj nie je našou úlohou suplovať štát a určité systémové nastavenia, ktoré voči ľuďom žijúcim v generačnej chudobe ešte stále nie sú dostatočne inkluzívne nastavené. Veľa vecí by bolo potrebné zlepšiť, či už od dostupnosti dôstojného bývania, zdravotnej starostlivosti alebo všeobecne zohľadňovania toho, že ľudia, ktorí nepatria do strednej triedy, ale majú rôzne sociálne znevýhodnenia, potrebujú skrátka trpezlivejší prístup, aby sa im podarilo dostať na podobnú štartovaciu čiaru ako ostatným.

Ďalšou vecou je, že v celej spoločnosti je ešte stále zakorenená viac či menej očividná diskriminácia až rasizmus, čo je vidno napríklad pri zamestnávaní Rómov. O čo sa snažíme my našou dlhoročnou prácou v komunitách, je do veľkej miery aj podpora sebavedomia vo vylúčene žijúcich Rómoch. Podporujeme deti a ukazujeme im, že sa oplatí študovať, alebo ich berieme na výlety mimo komunity, kde získavajú nové podnety, vidia svet vonku a začínajú inak uvažovať o svojej budúcnosti a možnostiach, ktoré majú. Čo sa týka práce s dospelými, poskytujeme napríklad pracovné poradenstvo, ktoré nie je len o tom, že človeku pomôžeme zamestnať sa, ale napríklad s ním vedieme motivačné rozhovory, aby začal veriť vo svoje vlastné schopnosti.

Prináša vaša pomoc u týchto ľudí naozaj výsledky?

Určite áno. Zároveň si uvedomujeme, že práca vo vylúčených komunitách je behom na dlhé trate a veľké výsledky sa nedostavia zo dňa na deň. O to viac sa tešíme aj z malých úspechov. Ukazuje sa, že osobný prístup, venovaný čas a prijatie, ktoré ľudia z vylúčených komunít v centrách nachádzajú, im pomáhajú k tomu, aby sa na ceste za lepším životom nevzdali. 

Top rozhovor
menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/rozhovory, menuAlias = rozhovory, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
22. november 2024 01:25